III. ÚS 72/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti , zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Hlavatou, Advokátska kancelária, Sladovnícka 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/36/2014­276 z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «. . . Sťažovateľ bol účastníkom konania žalobcom v právnej veci žalobcu: , správca úpadcu sídlo správcu: , sídlo úpadcu: proti žalovanému: , trvale bytom: , občan SR, o zaplatenie 172.807,54 Eur s príslušenstvom, na základe Uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 20C/172/2010 237 zo dňa 21.10.2013, ktorým súd pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystupuje pôvodný žalobca a na jeho miesto do konania vstupuje Sťažovateľ ako žalobca, čo bolo zmenené uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/36/2014 276 zo dňa 30.04.2014 tak, že súd návrh Sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol, čím bol Sťažovateľ právoplatne vylúčený z možnosti uplatňovať svoje práva v uvedenom konaní. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20C/172/2010 a na Krajskom súde v Prešove ako súde odvolacom pod sp. zn. 13 Co/36/2014.

. . Podaním zo dňa 31.10.2012 označeným ako Návrh na pripustenie zmeny účastníka do konania (ďalej len „Návrh“) vedeného na Okresnom súde Poprad v právnej veci žalobcu: so sídlom (ďalej len „Pôvodný žalobca“) proti žalovanému: , trvale bytom: , občan SR (ďalej len „Žalovaný“), o zaplatenie 172.807,54 Eur s príslušenstvom, Sťažovateľ navrhol pripustiť zmenu účastníka konania na strane žalobcu z dôvodu, že na Sťažovateľa prešli všetky práva a povinnosti Pôvodného žalobcu, ktoré sú uplatnené v tomto konaní v zmysle ust. § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

so sídlom , , zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel: proti povinnému Pôvodnému žalobcovi, na ktorej bol udelený príklep Sťažovateľovi ako vydražiteľovi. Sťažovateľ tak po zaplatení najvyššieho podania nadobudol vydražený podnik Pôvodného žalobcu (ďalej len „Dražba“). Okresný súd Poprad uznesením č. k. 20C/172/2010 170 zo dňa 22.03.2013 rozhodol tak, že nepripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že by z konania vystúpil Pôvodný žalobca a na jeho miesto by do konania vstúpil Sťažovateľ ako žalobca (ďalej len „Pôvodné uznesenie 1“). Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 13Co/43/2013 202 zo dňa 12.07.2013 zrušil Pôvodné uznesenie 1 súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že súd prvého stupňa pripustil (pozn. správne malo byť „nepripustil“) zámenu účastníkov na strane žalobcu napadnutým uznesením bez náležitého preukázania podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 3 OSP. Totiž ak toto ustanovenie predpokladá právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, u

Pôvodný žalobca (konajúci správcom konkurznej podstaty , správca úpadcu sídlo správcu: , nakoľko na majetok Pôvodného žalobcu bol medzičasom vyhlásený konkurz a do funkcie bol ustanovený správca) podal proti Uzneseniu 1 odvolanie (ďalej len „Odvolanie“), ktorým žiadal Uznesenie 1 zmeniť tak, že súd návrh Sťažovateľa na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu zamieta. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 13Co/36/2014­276 zo dňa 30.04.2014 rozhodol tak, že zmenil Uznesenie 1 a návrh Sťažovateľa na zámenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol (ďalej len „Rozhodnutie“)... Prvostupňový súd Návrhu Sťažovateľa najskôr nevyhovel (Pôvodné uznesenie 1), odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (Pôvodné uznesenie 2), následne prvostupňový súd riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu Návrhu ­Sťažovateľa vyhovel (Uznesenie 1), čo odvolací súd v rozpore so svojim skorším právnym názorom zmenil tak, že Návrh Sťažovateľa zamietol (Rozhodnutie), a to za situácie totožného skutkového stavu od vydania Pôvodného uznesenia 1 do Rozhodnutia. Už vydaniu Pôvodného uznesenia 1 predchádzala výzva prvostupňového súdu Sťažovateľovi zo dňa 04.03.2013, aby predložil Uznesenie o schválení príklepu, ktoré súd považoval za podmienku pripustenia zmeny účastníka konania na strane žalobcu v prospech Sťažovateľa v zmysle Návrhu (ďalej len „Výzva“). Sťažovateľ vo Vyjadrení zo dňa 13.03.2013 k Výzve (ďalej len „Vyjadrenie“) uviedol, že príklep udelený na Dražbe súdom schválený nebol, pričom poukázal na judikatúru a Komentár k § 179 ods. 1 EP v tom zmysle, že schválenie príklepu súdom EP nevyžaduje. Skutočnosť, že príklep udelený na Dražbe súdom schválený nebol, bol známy tak prvostupňovému ako aj odvolaciemu súdu už od doručenia Vyjadrenia Sťažovateľa, potom nie je zrejmé, prečo odvolací súd pri zachovaní rovnakého skutkového stavu v tom istom konaní rozhodol v rozmedzí 9 mesiacov (Pôvodné Uznesenie 2 a Rozhodnutie) diametrálne odlišne...»

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 179 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov na exekúciu predajom podniku alebo jeho časti sa primerane použijú ustanovenia tohto zákona o exekúcii predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností a ustanovenia o predaji podniku na základe zmluvy. Podľa § 179 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa predáva na dražbe podnik alebo jeho časť, na vydražiteľa, ktorému bol právoplatne udelený príklep a ktorý zaplatil najvyššie podanie, prechádza vlastnícke právo k veciam, k právam a k iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, ku dňu udelenia príklepu (§ 150).

Podľa § 150 ods. 1 Exekučného poriadku po udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujať držby vydraženej veci; o tom je povinný upovedomiť exekútora.

Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co/36/2014­276 z 30. apríla 2014. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu namieta, že porušenie jej základných práv spočíva v nesprávnej a nedostatočnej interpretácii a súčasne nesprávnej a nedostatočnej aplikácii práva krajským súdom. Neústavnosť napadnutého rozhodnutia podľa názoru sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd neaplikoval správnu právnu normu v tom zmysle, že neaplikoval všetky na skutkové okolnosti sa vzťahujúce právne normy, a tiež sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, čím je jeho rozhodnutie nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť pred ním konať.

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou pripustenia zmeny účastníkov na strane žalobcu a s otázkou schválenia udelenia príklepu súdom v rámci exekúcie predajom podniku vzhľadom na to, že § 179 ods. 2 Exekučného poriadku odkazuje na použitie § 150 Exekučného poriadku, na základe ktorého udelenie príklepu podliehalo aj schváleniu súdom.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).