III. ÚS 723/2014

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 106/2012 a jeho uznesením zo 4. marca 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 194/2013, a jeho uznesením z 9. júla 2013.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.

Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Sťažnosťou podanou proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol, že „právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8C/106/2012 a Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013 porušené“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnuté „uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8C/106/2012 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie“. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd uložil okresnému súdu aj krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € a okresnému súdu, ako aj krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľ podobne ako v odvolaní aj v sťažnosti ústavnému súdu opakuje svoju hlavnú námietku, podľa ktorej tak okresný súd, ako aj krajský súd pochybili, keď za rozhodujúci okamih pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania považoval dátum, ktorý sťažovateľ nesprávne uviedol v návrhu na obnovu konania.

Odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo podľa sťažovateľa v tom, že súd ho vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. „Formalisticky súd vychádzal iba z návrhu a aj napriek všetkým jasným, vecným, zrozumiteľným a najmä logickým vysvetleniam a argumentom navrhovateľa odvolací súd rezignoval na akúkoľvek procesnú aktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia nejasností.“ Podľa sťažovateľa sa odvolací súd vo svojom odôvodnení obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako napr. nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu (§ 230 ods. 1 OSP) a pod., alebo v odôvodnení uznesenia zazneli aj tieto argumenty ako „Odvolací súd považoval za nepreukázané a účelové tvrdenia navrhovateľa, že z jeho strany došlo v návrhu na obnovu konania len k chybe v písaní a v skutočnosti sa o dôvode dozvedel dňa 24. 01. 2012 (s. 3, ods. 6 Uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013, z 9. 7. 2013), ktoré rozhodne nemajú žiadnu oporu v zákone, nie sú správne a preskúmateľné“. Sťažovateľ zastáva názor, že uvedené rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu sú tým založené na „neopodstatnených tvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej úpravy pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady právnej istoty účastníkov konania, ako aj tretích osôb ­ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ­ v prípade navrhovateľa, ktorá v tomto konaní vystupuje ako spotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej stránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné).“. Postupu odvolacieho súdu navyše vytýkal, že bol „sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému riešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľa tak bola „popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak je voči navrhovateľovi vedená exekúcia, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná.“. K odňatiu práva na prístup k súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť „vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevysporiadanie sa s dôvodmi obnovy konania a procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľa „Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľa sťažovateľa k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malo dôjsť porušením jeho procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „sa od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS... dozvedel o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jeho prípad. Nebyť kontaktu navrhovateľa so združením, nevedel by o týchto rozhodnutiach ­ a práve toto je moment subjektívnosti, kedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku 2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku a tiež na tomto závere nič nemení, skutočnosť, kedy boli zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku EÚ.“ Rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho súdu preto sťažovateľ považuje za „prepäto formalistické, čo má pre navrhovateľa za následok, stav denegatio justitiae, tzn. navrhovateľovi bolo napadnutými formalistickými postupmi konajúcich súdov a ich rozhodnutiami priamo odňaté právo na prístup k súdu... a spravodlivosti.“ Podľa sťažovateľa „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní návrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý pripúšťa ústavný regulatív práva na súdnu ochranu a aj regulatív práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“. Sťažovateľ je toho názoru, že „hrubo nesprávne právne posúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľa takou intenzitou, že mu vlastne bolo odňaté právo na spravodlivosť...“. Sťažovateľ tvrdí, že „odvolací súd pri eminentnom záujme na potvrdení formalistického rozhodnutia súdu 1. stupňa si z argumentácie v spore vybral len to, čo sa mu hodilo a nemal záujem vôbec verifikovať právne argumenty uplatňované navrhovateľom pred súdom 1. stupňa a následne podanom odvolaní. Ak by si súd spôsobom, známym pre dokazovanie, vyriešil sporné okolnosti momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty, ktorých sa sťažovateľ vytrvale dovolával, musel by dospieť k záveru, že podmienky obnovy konania sú splnené.“. Podľa sťažovateľa „súdy — pokiaľ vôbec nevykonali nijaké relevantné dokazovanie — mali vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že subjektívna lehota bola dodržaná, prípadne vykonať dôkazom výsluchom predsedu, či podpredsedu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS“.

Tretiu sťažovateľom uvádzanú vadu, ktorá mala mať za následok porušenie základných práv sťažovateľa, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľ zakladá na nedostatku dôvodov rozhodnutia a porušení zásad dokazovania v civilnom konaní. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že «konajúce súdy... pre ustálenie otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotili, resp. považovali za „nepreukázané a účelové tvrdenia navrhovateľa, že z jeho strany došlo v návrhu na obnovu konania len k chybe vpísaní a v skutočnosti sa o dôvode dozvedel dňa 24. 01. 2012.“ (s. 3, ods. 6 Uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013) a súčasne pri nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam». Postupu odvolacieho súdu sťažovateľ vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie – „nedopytoval sťažovateľa, ktorého tvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľ odvolával a práve toto by mohlo pravdivosť slov sťažovateľa potvrdiť, prípadne vyvrátiť.“ Sťažovateľ tvrdí, že konajúce súdy neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť návrhu na obnovu konania“. Prvostupňový a odvolací súd tak podľa sťažovateľa „nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľ poukazuje, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľ uzatvára, že „napadnuté rozhodnutia sú v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory v relevantných dôvodoch rozhodnutia ­ rezignovali dokonca aj na tak imanentnú skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty.». Podľa sťažovateľa sa „súdy nevysporiadali náležite a nespochybniteľne so žiadnym z dôvodov návrhu na obnovu konania, celé odôvodnenie spočívalo len v zdôvodňovaní uplynutia subjektívnej lehoty a v poučovaní sťažovateľa ako mal a nemal postupovať (možnosť podať odpor a pod.)...“.

Sťažovateľ uvádza: „Porušenie práv sťažovateľa ako spotrebiteľa garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku ­ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“ Odvolávajúc sa na relevantnú judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C­618/10 Banco Espaňol de Crédito SA/Joaquín Calderón Camino) sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.

S ohľadom na nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru sťažovateľ uvádza: „Prvostupňový a odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladajú Európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy európskeho práva ­ na úkor práv sťažovateľa ­ spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred súdom).

1. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 106/2012 zo 4. marca 2013

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 106/2012 zo 4. marca 2013. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 24 Co 194/2013 z 9. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 C 106/2012 zo 4. marca 2013 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu sp. zn. 24 Co 194/2013 z 9. júla 2013

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo prípustné dovolanie [§ 237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

Nad rámec veci ústavný súd k námietkam uvedeným v sťažnosti však považuje za potrebné dodať, že krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd ani okresný súd neponechali bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté

uznesenie

krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

Svojím doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 11. júna 2014 sťažovateľ žiada ústavný súd, aby v prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že „obnova konania nie je dôvodná a súdy sa nedopustili porušenia práva na ochranu práv spotrebiteľa a práva na súdnu ochranu“, sa ústavný súd vyjadril k otázke, „ako inak, resp. akým právnym prostriedkom zabezpečiť presadenie európskeho práva ochrany spotrebiteľa v situácii, keď súdy skôr porušili normy na ochranu spotrebiteľa, čím nerešpektovali prioritu európskeho práva“.

Zodpovedanie tejto otázky ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014