III. ÚS 729/2014

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014, uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014­7563 zo 6. augusta 2014 a uznesením krajského súdu č. k. 1 To 13/2014­7635 z 18. augusta 2014.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru sťažovateľ uvádza, že dôvody, o ktoré mal krajský súd oprieť vydanie príkazu na jeho zatknutie a vydanie uznesenia o jeho vzatí do väzby, nemajú oporu v zákone, keďže dôvodom obmedzenia jeho osobnej slobody mala byť neúčasť na verejných zasadnutiach nariadených krajským súdom v jeho trestnej veci napriek doručeným predvolaniam, čo podľa jeho názoru potvrdil aj krajský súd „konštatovaním, že vo všetkých prípadoch mal doručenie predvolaní za preukázané, a zároveň som sa buď samostatne alebo prostredníctvom svojej obhajkyne zo stanovených termínov verejného zasadnutia ospravedlnil, čo som doložil aj lekárskymi správami o mojom zlom zdravotnom stave“. Krajský súd mal však v príkaze na zatknutie vyhodnotiť tieto ospravedlnenia za účelové so snahou mariť konanie súdu nedostavovaním sa na pojednávania a v uznesení o vzatí do väzby zase poukázať na to, že v jeho prípade „nemalo ísť o tak nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by... bránil v účasti na verejnom zasadnutí, a v dôsledku ktorého by účasťou na verejnom zasadnutí prišlo k ohrozeniu... života alebo zdravia. Mám za to, že takéto odôvodnenie rozhodnutí, na základe ktorých prišlo k obmedzeniu mojej osoby na slobode vykazuje znaky arbitrárnosti, nakoľko nie je zrejmé z akého dôvodu súd vyhodnotil tieto ospravedlnenia doložené lekárskymi správami ako nedostatočné a neakceptoval ich. Tak ako bolo poukázané aj v odôvodnení mojej sťažnosti zo dňa 01.08.2014, som toho názoru, že súd nemôže svojvoľne hodnotiť závažnosť prekážky spočívajúcej mojom zdravotnom stave, pričom žiadnym iným dôkazom (napr. znaleckým dokazovaním), nebolo preukázané, že by som môj zdravotný stav bol spôsobilý na účasť na verejnom zasadnutí.“. V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade Trestný poriadok nevyžadoval povinnosť doložiť k ospravedlneniu vyjadrenie lekára, že mu zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (§ 120 ods. 2 Trestného poriadku), pretože táto povinnosť bola do Trestného poriadku zavedená až zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2011, pričom v zmysle § 567j ods. 2 Trestného poriadku sa mali súdne konania (okrem konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch) začaté pred 1. septembrom 2011 dokončiť podľa doterajších predpisov. Keďže predmetné súdne konanie malo byť začaté ešte pre 1. septembrom 2011, sťažovateľ je toho názoru, že jeho ospravedlnenie doložené lekárskym potvrdením o práceneschopnosti „nemožno svojvoľne odmietnuť“ a len na tomto podklade odôvodniť danosť dôvodu jeho vzatia do väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie: „Základné právo podľa čl. 17 ods. 2, 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy ... a čl. 5 ods. 1, 3, 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... bolo postupom a Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/13/2014­7532 zo dňa 29.07.2014, Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 06.08.2014 sp. zn. 2Tos/84/2014 a Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/13/2014­7635 zo dňa 18.08.2014 porušené.

Uznesenie

Krajského súdu v Nitre 1 To/13/2014­7532 zo dňa 29.07.2014, Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 06.08.2014 sp. zn. 2 Tos/84/2014 a Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/13/2014­7635 zo dňa 18.08.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol bezodkladne prepustený z väzby na slobodu. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €..., ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 284,08 €... ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že uznesenie krajského súdu č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom prieskumu iným senátom krajského súdu v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby vedenom pod sp. zn. 2 Tos 84/2014. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014­7563 zo 6. augusta 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno­procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosť preskúmať dôvody väzby obvineného v priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, ak okolnosti ďalej neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby nemôže byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay v. Veľká Británia, rozsudok z 3. 10. 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z 26. 10. 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27). Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006, bod 142).

Krajský súd v relevantnej časti svojho uznesenia č. k. 2 Tos 4/2014­7563 zo 6. augusta 2014, ktorým rozhodol o sťažnosti obvineného proti uzneseniu č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014, vysvetlil svoj záver o nedôvodnenosti sťažovateľovej sťažnosti týmito úvahami:

Z väzby bol obžalovaný prepustený uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 11.06.2009 sp. zn. 1 Tp/70/2010 s tým, že reálne bol z väzby prepustený dňa 17.06.2010. V danom prípade ide o opätovné vzatie do väzby obžalovaného v tej istej veci. Aj podľa názoru nadriadeného orgánu dôvody väzby, pre ktoré bol obžalovaný do nej vzatý odvolacím súdom sú dané, pretože obžalovaný sa vyhýbal trestnému stíhaniu, keď napriek predvolaniam na verejné zasadnutie sa na tieto nedostavil, súdu predkladal doklady o práceneschopnosti, pričom ani z jedného tohto dokladu nevyplýva, že trpel takou chorobou, ktorá by ohrozovala jeho život a nebol by schopný zúčastniť verejného

ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Ani v jednom prípade tak obžalovaný neurobil a preto neuposlúchol príkaz súdu zúčastniť verejného zasadnutia a správne súd potom neakceptoval jeho ospravedlnenia, ktoré okrem už hore uvedeného neboli súdu doručené včas. Skutočnosť, že obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, svedčia aj správy z polície a dokonca aj zápisnica o jeho zadržaní, pretože obžalovaný bol na základe príkazu na zatknutie vydaného krajským súdom zatknutý dňa 29.07.2014 v obci a teda nie na adrese svojho trvalého bydliska, hoci stále mala trvať jeho

V uznesení č. k. 1 To 13/2014­7635 z 18. augusta 2014, ktorým bolo rozhodnuté o následne podanej žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby, krajský súd po zhrnutí predchádzajúceho konania konštatoval zákonnosť uznesení o vzatí sťažovateľa do väzby, vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014 aj

uznesenie

č. k. 2 Tos 84/2014­7563 zo 6. augusta 2014 boli vydané v riadnom zákonnom postupe. Krajský súd následne „preskúmaním, či dôvody tzv. útekovej väzby u obžalovaného trvajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania zistil, že na aktuálnosti konkrétnych skutočností, na ktoré bolo poukázané v rozhodnutiach o vzatí do väzby, sa nič nezmenilo. Proti obžalovanému je naďalej vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, d/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, d/, f/, i/ a § 140 písm. b/ Tr. zák., sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a iné, ktorého sa mal dopustiť spoločne s inými obžalovanými tak, že so zištným úmyslom a so zbraňou uniesli inú osobu a za jej prepustenie požadovali výkupné... Čo sa týka jeho námietok voči procesnému postupu odvolacieho súdu v súvislosti s jeho predvolávaním na verejné zasadnutia, na ktorých malo byť rozhodované o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2 T/16/2011, je potrebné konštatovať, že obžalovaný bol predvolávaný na tieto úkony vždy s upozornením, že jeho účasť je bezpodmienečne nutná, a že v prípade ak by ospravedlňoval svoju neprítomnosť je potrebné si overiť u predsedu senátu, či ospravedlnenie bolo akceptované ako dôvodné. Toto obžalovaný ani raz nevykonal, pričom ani z jednej ním zaslaných lekárskych správ a potvrdení nevyplývalo, že by jeho účasťou na nariadenom úkone súdu bolo ohrozené jeho zdravie alebo život, prípadne že by mu jeho zdravotné ťažkosti znemožňovali jeho účasť. Čo sa týka obžalovaným namietanej lehoty na prípravu na verejné zasadnutie, tak o tomto pojednáva ustanovenie § 292 Trestného poriadku, pričom dodržanie 5­dňovej tejto lehoty na prípravu u obžalovaného sa viaže len na prvé verejné zasadnutie, ktoré určí predseda senátu. Toto ustanovenie ani v jednom odseku neupravuje povinnosť dodržiavať túto lehotu na ďalších odročených verejných zasadnutiach. Prvé verejné zasadnutie za účelom rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní obžalovaného ­ bolo určené na deň 11.12.2013, obžalovaný prevzal predvolanie osobne dňa 29.11.2013, teda lehota 5­tich pracovných dní bola u neho zachovaná, pričom deň pred konaním verejného zasadnutia zaslal súdu potvrdenie o dočasnej PN vystavené dňa 11.12.2013, t. j. v deň konania verejného zasadnutia, ktoré bolo predložené obhajkyňou na verejnom zasadnutí. Na ďalší termín verejného zasadnutia dňa 05.02.2014 obžalovaný prevzal predvolanie dňa

záver, že tento konal výslovne účelovo a zásielky si nepreberal hneď po tom, čo mu boli doručované poštou, ale až v úložných lehotách, z čoho možno vyvodiť snahu mariť takýmto spôsobom doručovanie súdnych zásielok. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že ani nedodržanie lehoty 5

Obžalovaný zároveň ani nevysvetlil, prečo na preberanie pošty splnomocnil splnomocnenca a túto si nepreberal sám, keď ako sám uviedol sa zdržoval v mieste bydliska. Pokiaľ obžalovaný poukazoval na platnosť a účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 Tr. por. o povinnosti obžalovaného predložiť k ospravedlneniu vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, tak k tomu odvolací súd

Takýto stav bol logický a priamo žiadúci, pretože nie každá práceneschopnosť znemožňovala obžalovanému zúčastniť sa nariadeného úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o tom, či je ospravedlnenie dôvodné a dostačujúce rozhoduje výlučne súd, a nie obžalovaný. V predmetnej veci bol o tomto obžalovaný viackrát poučený v písomných predvolaniach a za nerešpektovanie príkazu súdu dostaviť sa na verejné zasadnutie, pretože jeho ospravedlnenie nebolo dôvodné a dostačujúce, bol dvakrát potrestaný poriadkovou pokutou. Tu je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný už bol v predmetnej veci vo väzbe, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., teda tiež z dôvodu tzv. útekovej väzby. Pretože obžalovaný sa nedostavoval na predvolania a zo správ polície vyplývalo, že sa nezdržuje v mieste bydliska v dennú ani nočnú hodinu, čo potvrdili aj jeho rodinní príslušníci a že jeho pobyt nie je známy, ani v čase práceneschopnosti sa nezdržoval na adrese, ktorú uviedol v potvrdení o práceneschopností, bol vydaný na neho príkaz na zatknutie. Na jeho základe bol zadržaný na inom mieste než je miesto jeho trvalého

Okrem toho je potrebné uviesť, že obžalovaný vo svojich žiadostiach neuviedol žiadne výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por., ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby alternatívnym inštitútom a takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil ani odvolací súd. Za také v žiadnom prípade nie je možné považovať osobné a rodinné pomery obžalovaného ani jeho pocity menejcennosti a bezmocnosti, pretože ani tieto mu nebránili uposlúchnuť príkazy súdu. Obžalovaný, ako to vyplýva aj z obsahu jeho podaní, je dostatočne rozumovo vyspelý na uvedomenie si dôsledkov svojho konania. Len príslušný procesný súd môže vysloviť záver o nezákonnosti rozhodnutia, pokiaľ tak urobí niektorá z procesných strán vrátane obvineného, tak sa jedná o jej výslovne subjektívny názor, bez akejkoľvek právnej záväznosti.

Ústavný súd s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok preskúmal napadnuté

uznesenie

krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014­7563 zo 6. augusta 2014, ako aj uznesenie č. k. 1 To 13/2014­7635 z 18. augusta 2014, dospejúc k záveru, že označenými uzneseniami ani postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014­7563 zo 6. augusta 2014 a uznesenia krajského súdu č. k. 1 To 13/2014­ 7635 z 18. augusta 2014 ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

vyhýbal účasti na úkonoch trestného stíhania nariadených krajským súdom, za primerane odôvodnený, a tak ústavne udržateľný.

Pokiaľ vo vzťahu k uzneseniu č. k. 1 To 13/2014­7635 z 18. augusta 2014 sťažovateľ namieta, že mu krajský súd neumožnil jeho preskúmanie opravným súdom (iným senátom krajského súdu, tak ako to bolo v prípade uznesenia č. k. 1 To 13/2014­7532 z 29. júla 2014), ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu je v súlade s § 83 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o väzbe sťažnosť nepripúšťa, okrem prípadu, ak by Trestný poriadok ustanovoval inak (takáto výnimka je ustanovená v § 185 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého je prípustná sťažnosť proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby, nie však aj voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby). Preto aj túto námietku považuje ústavný súd za nedôvodnú.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Krajský súd rozsiahlo a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa, a preto sa nemožno stotožniť s argumentáciou o arbitrárnej podstate označených uznesení, keďže tieto vychádzajú z konkrétnych (skutkových) okolností, zohľadňovaných pri rozhodovaní o väzbe a vo svojom súhrne osvedčujú záver krajského súdu, že sa sťažovateľ skrýval a vedome maril vykonávanie nariadených úkonov odvolacieho súdu.

Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy. Napokon, z obdobných dôvodov potvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76). S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 682/2014).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom na prepustenie sťažovateľa z väzby, prípadne návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014