III. ÚS 730/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 730/2014­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14603/2014, sťažnosť , , vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14605/2014, sťažnosť , , vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14607/2014, , , vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14609/2014 a , , vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14611/2014, všetci zastúpení advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Panenská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Národnej rady Slovenskej republiky – vyradením podaného návrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky 9. septembra 2014 a takto rozhodol:

1. Sťažnosti , , , a , vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014, Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 730/2014.

2. Sťažnosti , , , a o d m i e t a.

V sťažnosti ďalej uvádzajú: „Takýto neúplný výkon svojho mandátu môže sťažovateľ považovať za rozporné s ustanoveniami čl. 73 ods. 2 ústavy, pretože tu už nekoná slobodne, podľa svojho svedomia a presvedčenia. Jeho nekonanie ­ nemožnosť prerokovať predložený návrh zákona ­ je nekonaním založenom na príkaze, ktorý ale čl. 73 ods. 2 ústavy vylučuje. Sťažovateľ predložením návrhu zákona splnil všetky zákonom a ďalšími pravidlami stanovené podmienky ­ dôkazom je, že návrhu zákona bolo pridelené číslo parlamentnej tlače (1151) a návrh bol zaradený ako bod programu do návrhu programu 37. schôdze NR SR. Následným brutálnym zásahom zo strany NR SR mu bolo znemožnené riadne, slobodne, len na základe ústavných obmedzení, svoj mandát vykonať. Týmto konaním zo strany NR SR mu však bolo odopreté aj právo zúčastniť sa na správe vecí verejných (čl. 30 ods. 1 ústavy) a právo riadneho výkonu volenej funkcie (čl. 30 ods. 4 ústavy) bez iných, ako len ústavných obmedzení. Konaním NR SR, ktorým boli porušené ústavou garantované práva v čl. 73 ods. 2 a 87 ods. 1 ústavy, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Navyše, sťažovateľovi, ako priamemu účastníkovi súťaže politických síl, bola účasť na takejto súťaži znemožnená (vyradením jeho návrhu z programu schôdze NR SR), čím bolo porušené aj jeho právo garantované v čl. 31 ústavy. Okrem toho, NR SR ako orgán štátu nekonal v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože neboli zabezpečené práva subjektu upravené ústavou, a to konaním kedy NR SR postupovala inak ako len spôsobom opísaným v ústave a na jej základe tak, ako jej umožňuje zákon ­ došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa. a síce tých. ktoré sú garantované v ústave v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 31.“ Svoje presvedčenie do zásahu ich práva na účasť na správe vecí verejných odôvodňujú takto: «Sťažovateľ, ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“), sa zúčastňuje na správe vecí verejných ako zvolený zástupca v (jedinom) ústavodarnom a zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky. Využíva tak svoje právo, uvedené v citovanom čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktoré zakladá nielen aktívne a pasívne volebné právo, ale zodpovedá mu aj samotný výkon správy vecí verejných, t.j. účasť na tejto správe vecí verejných nielen ako volič, resp. kandidát, ale aj ako zvolený zástupca. Sťažovateľ má za to, že správa vecí verejných, resp. účasť na tejto správe vecí verejných je teda nielen využitie volebného práva, ale aj samotný výkon správy vecí verejných, v jeho prípade výkon poslaneckého mandátu. Máme zato, že právu zúčastňovať sa na správe vecí verejných (v tomto prípade) voľbou volených zástupcov, zodpovedá právo zvolených zástupcov tieto veci verejné spravovať, teda vykonávať vo voľbách získaný mandát. Voliči, ktorých aktívne volebné právo je takto zakotvené v ústave, musia oprávnene očakávať, že ich účasť na správe vecí verejných neskončilo hlasovaním vo voľbách, ale že zvolením svojich zástupcov sa prejavia ich predstavy o správe vecí verejných výkonom poslaneckého mandátu (čl. 30 ods. 1 ústavy). Takisto máme za to, že právu na prístup k voleným a iným verejným funkciám zodpovedá aj právo túto funkciu v rámci stanovených pravidiel vykonávať (čl. 30 ods. 4 ústavy).

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014, Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia. Predmetom sťažností sťažovateľov je namietané porušenie označených práv tým istým konaním národnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014, Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 730/2014.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorý vyplýva z argumentácie sťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahu tohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných vnímané ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo zastupiteľskej demokracie. Spočíva v aktívnom výkone volebného práva v rámci jednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občan odovzdá svoj hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto, alebo v aktívnom výkone hlasovacieho práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieb a tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda (čl. 94 ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (čl. 67 ods. 1 ústavy).

Z takéhoto výkladu základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovatelia nie sú ani aktívne legitimovaní na podpis sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovatelia teda namietajú porušenie základného práva na správu vecí verejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná rada vyradila z programu rokovania schôdze návrh zákona, ktorý predkladali, ústavný súd konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi uvedeným konaním národnej rady a porušením práva sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnej rady a možnosťou porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ich základné právo upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd uvádza, že postup pri schvaľovaní programu 37. schôdze národnej rady nemal vplyv na prístup sťažovateľov k verejnej funkcii (funkcii poslanca národnej rady). Pretože toto ustanovenie ústavy nerieši otázky výkonu poslaneckého mandátu, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľov taktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia sa ďalej dovolávajú vyslovenia porušenia čl. 31 ústavy namietaným postupom národnej rady. Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil, že čl. 31 ústavy je generálnou klauzulou obsahujúcou podmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Ide všeobecnú ústavnú normu, princíp, ktorý nemá povahu ľudského práva zaručeného jednotlivcovi (PL. ÚS 15/98). Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním národnej rady a princípom vyjadreným v čl. 31 ústavy odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.