III. ÚS 731/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 731/2014­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 46, 47/2013 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené proti sťažovateľke začalo ešte 9. februára 2007. Vo veci bol 8. apríla 2009 vydaný platobný rozkaz a po podaní odporu proti platobnému rozkazu mal okresný súd vo veci vydať rozsudok až 27. marca 2013. Sťažovateľka podrobne opisuje priebeh napádaného konania okresného súdu a jeho úkony realizované vo veci až do vydania meritórneho rozhodnutia a uvedené dáva do súvislosti s jej vysokým vekom, čo má zosilňovať intenzitu namietaného porušenia označeného práva. Sťažovateľka ďalej zvýrazňuje, že uvedená vec sa jej „bytostne týka“, pričom trvanie „súdneho konania počas siedmich rokov a bez vytvorenia právnej istoty... nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu... taká činnosť všeobecného súdnictva je nezlučiteľná s imperatívom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Následne v sťažnosti poukazuje na tri základné kritériá, na základe ktorých ústavný súd ustálene hodnotí existenciu a intenzitu vzniknutých zbytočných prieťahov v súdnych konaniach.

V súvislosti s ústavným aspektom verejného vyhlásenia rozsudku následne sťažovateľka podrobuje kritike aj konanie krajského súdu, poukazujúc pritom na súvisiacu judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Nadväzne na to v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že ochrany svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa domáhala aj sťažnosťou doručenou predsedovi krajského súdu podľa «zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. No jej snaha „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou. Sťažovateľka nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti oboch všeobecných súdov». Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € sťažovateľka odôvodňuje intenzitou zásahu do jej práv a celkovou dĺžkou súdneho konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol 27. marca 2013 a proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 26 Co 46,47/2013 z 28. októbra 2014, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny (túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj sťažovateľkou pripojená kópia odpovede predsedu krajského súdu z 30. októbra 2014 na jej sťažnosť podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších predpisov). Zároveň bolo zistené, že spis bol spolu s písomným vyhotovením rozsudku krajského súdu vrátený okresnému súdu v deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. novembra 2014). Následným dopytom na okresnom súde bolo zase zistené, že rozsudok krajského súdu bol už v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti doručovaný účastníkom konania.

Vzhľadom na to bolo sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 19 C 215/2009 a konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 26 Co 46, 47/2013, potrebné odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ v dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ústavný súd pripomína, že uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť pritom vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).