III. ÚS 73/2015

1. Základné práva ŠPORT PRESS, s. r. o., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 340,88 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Antona Blahu, advokátska kancelária, Mickiewiczova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Vo veci konajúcim súdom vyčíta, že nepostupovali „formou testu proporcionality“ a nedostatočne skúmali „konflikt dvoch ústavou zaručených práv“.

Sťažovateľka v kontexte jej prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.

Ďalej sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili, kde došlo k zásahu. V tejto súvislosti poukazovala na to, že v danom prípade išlo o printové médium a dotknutý článok sa nachádzal v jeho prílohe.

Sťažovateľka vo veci konajúcim súdom vyčíta aj to, že nekriticky vyhoveli žalobe žalobcu, kde navrhnuté formulácie uverejnenia ospravedlnenia v petite žaloby neobsahovali skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, ktoré samy osebe nemôžu byť nepravdivými, teda okresnému súdu a krajskému súdu vyčíta, že sa „nezaoberali jednotlivými požadovanými formuláciami výroku rozsudku“ jednotlivo, ale „en bloc“. Preto napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, „došlo k uloženiu povinnosti, ktorá nie je v súlade s ústavou“.

Sťažovateľka v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy napadnutým rozsudkom uviedla, že „súdy argumentovali... najmä svedeckými výpoveďami brata žalobcu, jeho známych a priateľov. Žiaden z uvedených svedkov vo svojej výpovedi neuviedol, že by informáciám uvedeným v článku uveril a stotožnil sa s nimi.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/499/2015 z 12. mája 2015 po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu najmä uviedol: «Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 21. 02. 2012, č. k. 22C 79/2010 -132 s ktorými sa odvolací súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 25. 03. 2014, č. k. 6 Co 158/2012-172. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta (všeobecným) súdom, že ak vyhodnotili, že došlo k zásahu do ochrany osobnosti, potom mali postupovať formou testu proporcionality a skúmať konflikt dvoch ústavou zaručených práv nasledovne : a) Subjekt, ktorý uskutočnil zásah do ochrany osobnosti Na strane 8 v poslednom odseku a na strane 9 (rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 6 Co 158/2012) rozviedol odvolací súd úlohu súdu v prípade konfliktu slobody prejavu na strane jednej (článok 26 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR), s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 256/07. Pri subjekte, ktorý zásah uskutočnil, odvolací súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), podľa ktorej tlač je „strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte. Zároveň odvolací súd poukázal na to, že novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a zdôraznil, že verejnosť má právo na „úplné a presné“ informácie (viď News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000). Sťažovateľa označil za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa naň vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom. b) Kto mal byť poškodený zásahom do ochrany osobnosti Odvolací súd konštatoval, že žalobca je ten, kto bol poškodený zásahom do ochrany osobnosti.

Kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov (viď lltaletli a Karhuvaara c/a Fínsko, etc). Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľa, spracovateľ vyjadrenia poukazuje na mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody, ktoré obsahuje rozsudok odvolacieho súdu z 25. marca 2014, č. k. 6 Co 158/2012 -172. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky využil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu krajského súdu k sťažnosti a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. júna 2015 uviedol, že konštatovanie krajského súdu, že novinárom je poskytovaná zvýšená ochrana a privilegované postavenie, je nedostačujúce, pretože v ich prípade toto postavenie nepremietol do svojho rozhodnutia vo veci. Tiež vytýkal vo veci konajúcim súdom, že sa nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetný článok reagoval na zápas mužskej hádzanej a kritika v ňom obsiahnutá sa zaoberala činnosťou žalobcu ako trénera. Pokiaľ ide o obsahovú stránku predmetného článku, označenie žalobcu ako osoby bezcharakternej v článku uvedené nie je. Označené reakcie športových fanúšikov neboli obsiahnuté v predmetnom článku, teda neboli ani predmetom konania, preto argumentácia vo veci konajúcich súdov v tejto súvislosti je nenáležitá. Podľa názoru sťažovateľky nebolo zohľadnené ani to, kde bol článok uverejnený, že denník ŠPORT nepatrí k najčítanejším denníkom, že článok sa nachádzal v prílohe, preto zjednodušenie, že ide o celoslovenský denník, a preto sa musel dostať do dispozície rozsiahlemu počtu adresátov, neobstojí.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk. Z napadnutého rozsudku, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s rozsudkom súdu prvého stupňa, pretože sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere s ním stotožnil, vyplýva, že vo veci konajúce všeobecné súdy vo veci ochrany osobnosti rozhodli o petite návrhu žalobcu, ktorý prevzali do výroku rozsudku bez toho, aby sa vzhľadom na povahu sporu vysporiadali s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majú difamačný charakter a či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy a ak ide o hodnotové súdy, či mali dostatočný skutkový základ. Ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj označeného rozsudku okresného súdu nevyplýva, ktoré výroky obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu je možné považovať za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotové súdy. V tejto súvislosti je ďalej potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu sa niektorými výrokmi vôbec nezaoberalo. Vychádzajúc však z výroku I označeného rozsudku okresného súdu je možné konštatovať, že súdy uvedeným výrokom pripísali charakter skutkových tvrdení bez toho, aby odôvodnili tento svoj záver. Znenie prvého výroku označeného rozsudku okresného súdu je takéto: «Žalovaná je povinná uverejniť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi: Dňa 12. 4. 2010 v denníku ŠPORT strane 43 sme uverejnili článok s názvom „Páni , kto vám dal právo:“, ktorého autorom bol šéfredaktor denníka ŠPORT .V lánku sme okrem iného uviedli: „Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu robí všetko preto, aby sa tak stalo, skutočne šašom?“ „ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou.“ „Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade svinským krokom.“ „Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer a v priebehu včerajška z rôznych kútov Európy, hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len „neškrtne“. „Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby?.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a výroku, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že prima facie nie všetky výroky uvedené v prvom výroku označeného rozsudku okresného súdu je možné považovať za skutkové tvrdenia, už len vzhľadom na ich formuláciu, ako aj formu, ktorá má v niektorých prípadoch charakter rečníckej otázky. Taktiež je podľa názoru ústavného súdu otázne, či všetkými uvedenými výrokmi mohlo byť zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Už tieto zistenia ústavného súdu samy osebe v kontexte nedostatočného odôvodnenia výrokov týchto rozhodnutí postačujú na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že krajský súd k tejto odvolacej námietke v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal konkrétne stanovisko a zároveň sa stotožnil s odôvodnením označeného rozsudku okresného súdu, ktorý v odôvodení svojho rozsudku na strane 8 uviedol, že na výpoveď svedka prihliadal, pričom z obsahu výpovede je zrejmé, že táto bola hodnotená v neprospech sťažovateľky.

Pokiaľ všeobecný súd pripustí vykonanie dôkazu v rozpore s § 118a ods. 1 a 2 OSP, na ktorý neskôr aj prihliadne v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení svojho rozhodnutia, takéto rozhodnutie všeobecného súdu je prijaté v rozpore citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, preto je možné konštatovať, že je zaťažené arbitrárnosťou, ktorá má za následok vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ďalej všeobecným súdom vyčítala, že mali postupovať formou testu proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavou zaručených práv.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden celok, konštatuje, že hoci ich odôvodnenia obsahujú parciálne závery, ktoré obsahujú prvky testu proporcionality, tieto všeobecné závery však nezohľadňujú a neobsahujú všetky okolnosti, ktoré tvoria predmet skúmania, preto možno usudzovať, že nedošlo k vykonaniu tohto testu v jeho celistvosti. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že hoci okresný súd, tak aj krajský súd v odôvodnení citoval judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP týkajúcu sa problematiky slobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov ako strážnych psov demokracie a na ich privilegované postavenie uvedené nepremietol do hodnotenia skutkových okolností prípadu. Takisto všeobecné súdy nedostatočne venovali pozornosť podstatnej skutočnosti, keď sťažovateľka vyzývala adresátov prejavu na vytvorenie si vlastného názoru na výsledok zápasu, a nie hodnotenie žalobcu, ako to všeobecné súdy vychádzajúc z obsahu článku vyvodili, čo je v priamom rozpore so zverejneným znením výzvy (uprostred predmetného článku v čiernom rámčeku, pozn.). Preto výzvu, ktorá by tvorila dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu špecifikovaných častí prejavov sťažovateľky skôr ako hodnotiacich úsudkov, posúdili v neprospech sťažovateľky, konštatovaním, že výzva „logicky vyústila do príspevkov, ktoré nevyberavým spôsobom reagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú sféru žalobcu“. Jednou z podstatných častí testu proporcionality je tiež skúmanie cieľa a úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci ústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy) a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy nevynímajúc) ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

V okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky aj vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu v prvom rade posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

1. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade podľa záverov okresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj IV. ÚS 107/2010).

2. V súvislosti s posudzovaním otázky, O KOM boli inkriminované články, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci, ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992, sťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných povinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).

3. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň aj majiteľa klubu, ktorých považovala sťažovateľka za zodpovedných za prekvapivý výsledok zápasu. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že predmetný článok je „žánrovou glosou a je vyjadrením autora na aktuálnu situáciu v oblasti športu, konkrétne hádzanej“. Uvedený článok, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, obsahoval aj nepravdivé skutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v bundeslige v znení „ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne.“. Sťažovateľka v rámci vykonaného dokazovania na pojednávaní pripustila v tomto smere faktografickú chybu, že po troch mesiacoch trénera vyhodili (bolo preukázané, že žalobca tam pôsobil viac ako sezónu, pozn.). K tomu však tiež uviedla, že v športovej terminológii sa bežne používa výraz, že bol vyhodený na skutočnosť, že s trénerom bol rozviazaný kontrakt, pričom ostatná časť citovaného výroku bola zjavne hyperbola. Ďalším sporným výrokom bolo označenie žalobcu v článku za „človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou“. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca bol v článku „stotožnený ako bezcharakterný človek“ bez toho, aby tento výrok zaradil do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho súdu. Pokiaľ ide o ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa, tieto možno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy zaradiť medzi hodnotové súdy, či to už formou sugestívnych otázok (napr. nie je azda tréner, ktorý...), alebo silne emočne ladených názorov (napr. „apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade svinským krokom“, «... hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len „neškrtne“»). Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontexte celého článku, ako aj jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovali k neprípustnosti takej taktiky, ktorá by mala mať za výsledok prehru v zápase. Ani tieto výroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr ide o rečnícke otázky, ktorými autor vyjadril svoj názor.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitého verejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj športu všeobecne, ani nespomenul, a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka, KDE boli inkriminované články uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované články uverejnené v denníku ŠPORT, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť, pričom otázka nákladu, ako aj jeho popularity nebola predmetom dokazovania. V tejto súvislosti krajský súd len stručne uviedol, že ide o „denník s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý má širokú popularitu“. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať (m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 390/2011, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 302/2010).

5. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články sťažovateľkou uverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03, IV. ÚS 448/2012), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo stratiť (m. m. IV. ÚS 492/2012).

6. V súvislosti s posudzovaním kritéria, AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch zverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. 6. 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. 2. 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. 2. 2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012).

V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno formulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým sťažovateľka sama neverila. V tejto súvislosti vystupuje do popredia v článku obsiahnutá a už citovaná výzva, ktorá v spojení s rečníckymi otázkami autora smerovala k tomu, aby čitatelia reagovali na prehru hádzanárov, ktorá bola prekvapivá najmä z hľadiska ich výsledkov dosiahnutých v relevantnom čase. Názor uvádzaný krajským súdom, že „článok navádzal čitateľov, avšak majú sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré sú nepravdivé a žalovaná v konaní žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdením, že žalobca sa dopustil podvodu alebo zapredania vlastných farieb...“, je skreslením významu výzvy do tej miery, že odporuje jej doslovnému zneniu, ako aj otázkam položeným autorom v predmetnom článku.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností posudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkor slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím napadnutým rozsudkom porušil ústavou garantované základné práva sťažovateľky, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

V Košiciach 24. februára 2016