III. ÚS 732/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 732/2014­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005 a takto

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 732/2014­7 zo 16. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005.

Z úradného záznamu č. l. 147 spisu vyplýva, že právny zástupca navrhovateľky žiadal súd, aby vo veci nestanovil termín pojednávania z dôvodu, že navrhovateľka vykonáva konkrétne kroky z dôvodu zabezpečenia svojej solventnosti pre účely vyporiadania BSM. Termín pojednávania bol preto zákonným sudcom stanovený až na deň 30.6.2009 a pre dovolenku právneho zástupcu navrhovateľky neskôr odročený na deň 18.9.2009, kedy súd konal a pojednávanie odročil z dôvodu potreby výsluchu svedkov, ako aj predloženia ďalších listinných dôkazov zo strany oboch účastníkov konania na deň 13.11.2009. Následne súd pojednával dňa 13.11.2009, ako aj 18.6.2010 a vypočúval svedkov, ako aj doplnil dokazovanie predložením listinných dôkazov v zmysle záverov rozhodnutia odvolacieho súdu. Pojednávanie dňa 18.6.2010 odročil z dôvodu potreby nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania, pričom zo spisu vyplýva, že napriek uvedenému zákonný sudca stanovil ešte niekoľko termínov pojednávaní a to na dni 21.10.2011, 30.4.2013, 24.9.2013 a 6.6.2014 z dôvodu potreby opätovného vypočutia účastníkov konania, ako aj

Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30.9.2014. Následne boli všetky jemu pridelené veci prerozdelené náhodným výberom ku dňu 1.10.2014 v zmysle Rozvrhu práce Okresného súdu Komárno. Predmetná vec bola týmto spôsobom pridelená novej zákonnej sudkyni

Je nesporné, že pojednávania boli odročené aj z dôvodu práceneschopnosti bývalého zákonného sudcu Attilu Csabu, ale aj z dôvodov, ktoré vznikli na strane účastníkov konania, najmä pracovné zaradenie resp. zamestnanie navrhovateľky v zahraničí a iné. Preto vo vzťahu k primeranosti dĺžky predmetného konania je nutné prihliadnuť nielen na dlhodobejšiu práceneschopnosť pôvodného zákonného sudcu Attilu Csabu, ale aj na procesné správanie sa účastníkov konania v priebehu doposiaľ vykonaného dokazovania a ich spolupôsobenie pri navyšovaní dĺžky konania (neúčasť na pojednávaniach zo strany oboch účastníkov, žiadosti o neuskutočnenie pojednávaní z dôvodu zabezpečenia finančných prostriedkov z dôvodu vyplatenia protistrany najmä na strane navrhovateľky a pod.). Účastníci konania neposkytovali po celý čas dokazovania súčinnosť so súdom a pri podávaní opakovaných žiadostí o odročenie pojednávaní si museli byť vedomí toho, že tým prirodzene dochádza k odďaľovaniu rozhodnutiu aj vo veci samej. Nestotožňujem sa s tvrdením sťažovateľa resp. jeho právneho zástupcu o tom, že Okresný súd vo veci po rozhodnutí odvolacieho súdu prakticky vôbec nekoná.

jeho právny zástupca. Z tohto pohľadu môže mať potom ústavná sťažnosť iný rozmer a zámer, ako ňou verbalizované odstránenie stavu právnej neistoty. Som toho názoru, že ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania, čo aj zákonne prípustných a možných, dochádza k predlžovaniu konania, potom túto skutočnosť nemožno hodnotiť iba ako zbytočné prieťahy v konaní a zodpovednosť za tento stav nemožno pripísať iba konajúcemu súdu.

práceneschopnosťou. Z vyššie uvedeného vyplýva, že som nezistil žiadne také obdobie, ktoré by bolo možné označiť ako nečinnosť súdu. Som toho názoru, že zákonný sudca v podstate konal priebežne, vykonával potrebné úkony vyvolané či už dôkaznou situáciou alebo právnymi skutočnosťami, ku ktorým došlo v priebehu konania, ako aj procesnými postupmi účastníkov konania. Konštatujem teda, že aj keď by sa celková dĺžka konania od podania žaloby na súd t. j. od 2.11.2005 až doposiaľ javila ako neprimeraná, táto okolnosť nie je spôsobená ani ovplyvnená nesprávnym postupom súdu s cieľom porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C/205/2005 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania čiastočne prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľa (sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa nedostavili na pojednávania nariadené na 8. december 2006 a 1. jún 2007, 30. októbra 2009 požiadal sťažovateľ, aby nebol stanovený termín pojednávania z dôvodu, že navrhovateľka robí kroky smerujúce k získaniu finančných prostriedkov na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 9 rokov a 4 mesiace, z toho na okresnom súde 9 rokov a 1 mesiac, je už samo osebe neprimerané.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zrušil uznesením č. k. 5 Co/48/2008­140 z 18. apríla 2008 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/205/2005­117 z 30. januára 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj bez toho, aby vymedzoval konkrétne obdobia nečinnosti okresného súdu, poukazuje na to, že už celková dĺžka predmetného konania na okresnom súde je sama osebe neprimeraná.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/205/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa nedostavili na pojednávania nariadené na 8. december 2006 a 1. jún2007, a 30. októbra 2009 požiadal sťažovateľ, aby nebol stanovený termín pojednávania z dôvodu, že navrhovateľka robí kroky smerujúce k získaniu finančných prostriedkov na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu konania.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou 340,89 €, a to za dva úkony právnej služby vrátane dane z pridanej hodnoty (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie ̶ sťažnosť).