III. ÚS 77/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 53/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania vedeného okresným súdom, a to na strane odporcu, proti ktorému uplatňuje navrhovateľ zaplatenie dlžnej sumy vyúčtovanej za neoprávnený odber elektrickej energie preukázaný v trestnom konaní, v rámci ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Prezentujúc chronologický prehľad procesných úkonov konania sťažovateľ namieta, že predmetné súdne konanie je poznačené neúmernými prieťahmi, ktorými došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ uvádza, že predlžovanie namietaného konania zavinil aj navrhovateľ, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľa nezúčastnil na žiadnom z doterajších pojednávaní a nerešpektoval výzvu konajúceho súdu predložiť pre účely vedeného konania relevantné listinné podklady.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že posudzované konanie sa začalo podaním návrhu 28. júla 2011.

Ústavný súd zo spisového materiálu okresného súdu zároveň zistil, že vec sťažovateľa bola na pojednávaní vykonanom 29. januára 2015 ukončená prijatím rozsudku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na úhradu istiny a príslušenstva.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, reflektujúc na označenú judikatúru ústavného súdu, kvalifikuje ústavný súd zistené negatívne momenty postupu okresného súdu ako ojedinelý prieťah, ktorý v spojení s ďalšími relevantnými okolnosťami posudzovanej veci (keď sa konajúcemu súdu podarilo prijať meritórne rozhodnutie v celkovej dobe konania predstavujúcej 3 a pol roka, z ktorého obdobia sa vec sťažovateľa nachádzala osem mesiacov na odvolacom súde, a v priebehu konania o sťažnosti odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľa vydaným rozsudkom) nevykazuje takú intenzitu, že by komplexný postup všeobecného súdu signalizoval také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.