III. ÚS 77/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesením č. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že „prieťahmi v konaní zo strany správneho orgánu a nesprávneho rozhodnutia zo strany Krajského súdu v Žiline jej boli porušené jej základné ľudské práva – právo na prerokovanie jej veci v primeranej lehote a prerokovanie jej veci bez prieťahov v konaní, čo jej garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 18. 03. 2015, sp. zn. 21 S/156/2014-30 nesprávne rozhodol, a tým jej spôsobuje prieťahy v konaní a diskriminuje ju. Tým, že sťažovateľka splnila podmienky na priznanie príspevku podľa § 13 zákona č. 599/2003 Z. z., ako obdobní žiadatelia, tým, že jej konanie správny orgán nezákonne prerušil, tým ju správny orgán a krajský súd diskriminujú oproti tým, ktorí príspevok za obdobných podmienok dostali. Uvedené sťažovateľke spôsobuje stres, finančnú ujmu, ako aj zdravotné ťažkosti. Taktiež jej to spôsobuje nemožnosť vlastniť a nakladať s finančnými prostriedkami, ktoré by jej boli priznané ako príspevok na bývanie.“. Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 579/2013-34 z 1. apríla 2014 (ďalej len „nález“), ktorým vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D/144/2007 a prikázal tomuto súdu konať bez zbytočných prieťahov, ďalej uviedla, že správny orgán „stále čaká na právoplatné rozhodnutie dedičského súdu, čo je v rozpore s právnym názorom Krajského súdu Žilina, ktorý je uvedený v jeho rozsudku zo dňa 11. 03. 2008, sp. zn. 21 S/137/2007-30 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2009, sp. zn. 4 Sžso/20/2008 a prieči sa aj účelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi“.

Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/156/2014 a jeho uznesením č. k. 21 S/156/2014-30 z 18. marca 2015.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovateľka predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nesprávne interpretuje, pretože z týchto správnemu orgánu nevyplýva žiadna povinnosť meritórne o jej veci rozhodnúť. Okrem toho „pokiaľ sa žalovaný (v tomto konaní odporca) rozhodol konanie prerušiť, jeho nečinnosť má zákonný podklad – rozhodnutie o prerušení konania, a to odôvodňuje záver, že odporca je nečinný z vážneho dôvodu. Zároveň má krajský súd za to, že prerušenie konania nie je účelové a spôsobujúce prieťahy v konaní. Zákonný priestor na meritórne rozhodnutie v zmysle uvedených rozsudkov je vtedy, ak nie sú žiadne pochybnosti, že v dedičskom konaní bude potvrdené nadobudnutie dedičstva osobou v hmotnej núdzi, pričom ako vyplýva z oznámenia o vybavení sťažnosti, odporca zistil, že notár v predchádzajúcom priebehu dedičského konania poukazoval na spornosť vlastníckeho práva k spomínanej nehnuteľnosti a o otázke vlastníctva si v zásade nemôže správny orgán urobiť záver sám. V danom prípade vystupuje do popredia etický rozmer problému, sociálna pomoc osobe v hmotnej núdzi, navrhovateľka však neuviedla, prečo dedičské konanie nebolo doteraz ukončené ani po rozhodnutí krajského súdu v dedičskej veci sp. zn. 9 CoD/11/2011 zo dňa 30. 11. 2011, pričom navrhovateľka sa prezentuje ako jediná do úvahy pripadajúca dedička, čo podľa názoru krajského súdu nasvedčuje tomu, že tu nie je zákonný priestor na meritórne rozhodnutie o príspevku a rozhodnutie o prerušení konania má svoje opodstatnenie. S poukazom na uvedené senát krajského súdu návrh proti nečinnosti podľa § 250t ods. 4 O. s. p. ako nedôvodný zamietol.“.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, preto ju z tohto dôvodu prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania odmietol podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez ďalšieho odôvodnenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016