III. ÚS 78/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 78/2015­50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 179/2011­957 z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 78/2015­26 zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti INFORAMA, a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 179/2011­957 z 28. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd aj najvyšší súd porušili jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je okrem iného aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odôvodniť a pri aplikácii relevantných hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Postup všeobecných súdov, ktoré sa v danom (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia odklonili od vlastnej rozhodovacej činnosti, viedol k nespravodlivému zvýhodneniu odporkyne, ktoré v konečnom dôsledku znamenalo porušenie „vlastníckeho práva“ sťažovateľky, pretože jej „bol v súdnom konaní priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3201/15 z 18. mája 2015 vyjadril predseda krajského súdu, a to tým spôsobom, že poukázal na vyjadrenie predsedu senátu 6 Co – JUDr. Martina Murgaša z 15. mája 2015, z ktorého vyplýva, že aj „Najvyšší súd SR považuje prvostupňové rozhodnutie ak aj rozhodnutie odvolacieho súdu... za riadne odôvodnené“. Predseda krajského súdu zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci ústavným súdom.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu v liste č. KP 3/2015­25, Cpj 17/2015 z 19. mája 2015 predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že „nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti“, a zdôraznila, že „vzhľadom na to, že v danej veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania (charakter rozhodnutia odvolacieho súdu), nemohol dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stráne, čo z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva“. Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ťažisková námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv krajským súdom a najvyšším súdom, spočíva v tvrdení o svojvoľnom postupe týchto súdov pri vydávaní rozhodnutí z dôvodu, že sa v jej (ojedinelom) prípade bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia odklonili od vlastnej judikatúry, ktorá v hmotnoprávnej rovine deklarovala žalobou uplatnený nárok sťažovateľky na úradu úrokov z omeškania proti odporkyni ako nárok vyplývajúci z obchodno­záväzkových vzťahov riadiacich sa ustanoveniami § 261 a nasl. Obchodného zákonníka, a nie ako nárok „v zmysle občianskeho práva“. Závery, ku ktorým krajský súd a najvyšší súd dospeli, tak podľa názoru sťažovateľky nezodpovedajú ani požiadavke na presvedčivé odôvodnenie súdnych rozhodnutí vyplývajúcej z § 157 ods. 2 OSP, ktorá je jedným z atribútov práva na spravodlivý súdny proces.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254­B, s. 49, § 30).

1. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie charakteru dvojstranného zmluvného vzťahu medzi sťažovateľkou a odporkyňou tou právnou skutočnosťou, ktorá mala podstatný/zásadný význam pre rozhodnutie v merite veci.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, uviedol: „Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením ceny liekov a zdravotníckeho materiálu, ktorý jej dodal právny predchodca žalobcu, a nebola sporná ani celková doba, počas ktorej bola žalovaná v omeškaní. Sporná bola výška úrokov z omeškania vzťahom na jej rozdielnu úpravu v Občianskom a Obchodnom zákonníku, keď žalobca tvrdil, že medzi ním a žalovanou vznikol obchodnoprávny vzťah a žalovaná tvrdila, že medzi ňou a žalobcom vznikol... občianskoprávny vzťah. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd.“

Napriek skutočnosti, že sťažovateľka vo svojom odvolaní z 27. júla 2011 na rozdielnu judikatúru všeobecných súdov upozornila, relevantné rozhodnutia všeobecných súdov k odvolaniu aj pripojila, a zároveň krajskému súdu navrhla, aby „v prípade, ak potvrdí

rozsudok

súdu prvého stupňa, vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stráne zásadného významu“, odvolací súd na túto jej legitímnu požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil ani dôvod odklonu od vlastnej (prevažujúcej) judikatúry a judikatúry najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 179/2011­957 z 28. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 169/2013 z 26. marca 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v príčinnej súvislosti s ním aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté rozhodnutia podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil a prihliadajúc na zásadu účelnosti a hospodárnosti súdneho konania vec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, preto jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľky s tým, že sa bude osobitne zaoberať jej námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že v podobných prípadoch krajský súd a najvyšší súd právny vzťah medzi podnikateľom podnikajúcim v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckeho materiálu a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti posúdili v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka ako vzťah obchodnoprávny. Prípadný odklon od tejto judikatúry bude krajský súd povinný odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP, pretože posúdenie tejto otázky má nielen v okolnostiach posudzovaného prípadu, ale aj v širšom celospoločenskom meradle zásadný význam.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú satisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou 340,90 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a spísanie sťažnosti) – vykonané v roku 2014 v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná právnou zástupkyňou sťažovateľky zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní v sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.