III. ÚS 79/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FAST TRADE, spol. s r. o., Družstevná 2016, Malacky (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/15112­115331/2011/991031­r z 18. novembra 2011, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane – Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuz z 18. apríla 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2004 v sume 14 535,01 €.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/46/2012­47 z 11. apríla 2013 žalobu zamietol po tom, ako dospel k záveru, že „tak žalovaný ako aj správca dane dostatočným spôsobom zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili“; z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva: «V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné posúdenie predbežnej otázky, či (dodávateľ žalobcu) bol v rozhodnom zdaňovacom období platiteľom dane z pridanej hodnoty. Súd mal z obsahu administratívneho spisu dostatočným spôsobom za preukázané, že správca dane v intenciách rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 244/2008­37 zo dňa 16. 2. 2010 ako aj potvrdzujúceho rozsudku NSSR 3 Sžf 18/2010 zo dňa 8. 10. 2010 doplnil dokazovanie...

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi týkajúce sa neprípustnosti dokazovania vykonaného prostredníctvom zisťovania údajov o jej dodávateľovi, ako aj nedodržania lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane ustanovenej § 44 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Najvyššiemu súdu vytýka, že zasiahol do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tým, že v napadnutom rozsudku „konštatoval, že nejde o prekluzívnu lehotu..., rovnako formalisticky uviedol, že... si nemohla odpočítať DPH na vstupe, keďže jej dodávateľ nebol registrovaných platiteľom DPH“, a taktiež tým, že neodpovedal na jej argumenty týkajúce sa doručovania rozhodnutia správcu dane, „ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných mantinelov a mimo vlastné skôr vyslovené právne názory, a v tom, že relevantné právne normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel“. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je preto podľa jej názoru nepreskúmateľný a arbitrárny.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/62/2013 z 22. mája 2014, ktorý považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými ňou uvádzanými argumentmi spochybňujúcimi samotné vydanie dodatočného platobného výmeru správcom dane.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

. . Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup správcu dane. . . Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohol vykonať ako platca DPH, nakoľko posledné zdaňovacie obdobie ako platca DPH mal určené rozhodnutím správcu daň z 16. júla 2001, III. štvrťrok 2001.

. . Taktiež je nutné prisvedčiť správcovi dane a žalovanému, že žalobkyňa mala jednak možnosť postupom podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. osvedčiť si, či je dodávateľ registrovaným platcom DPH a nepochybne aj skutočnosť, že daňový doklad (faktúra) neobsahovala údaj o IČ DPH vystavovateľa daňového dokladu p. , a teda nemohol byť z takto vystavenej faktúry uplatnený odpočet DPH.

obdobie. Žalobcom namietané nezohľadnenie tvrdenia, že márnym uplynutím lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zaniklo správcovi dane právo vydať dodatočný platobný výmer neobstojí. Podľa odvolacieho súdu ide o lehotu procesnú, ktorú správca dane vo všetkých prípadoch nemusí dodržať, nakoľko po skončení daňovej kontroly nasleduje vyrubovacie konanie a až skončením vyrubovacieho konania príde k dorubeniu dane príslušným správcom dane, pričom správca dane z okolností toho ktorého prípadu vie, či už sú splnené podmienky na vydanie dodatočného platobného výmeru a to aj s ohľadom na tú skutočnosť, že každá kontrola je individuálne ohraničená svojou zložitosťou a rozsahom potrebného dokazovania vo vyrubovacom konaní. V žiadnom prípade však nejde o lehotu prekluzívnu, s ktorou by zákon spájal zánik práva správcu dane vyrubiť daň.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobkyne, ktorými namietal, že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležité a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky žalobkyne a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci.

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytol sťažovateľke súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v podstate obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho­ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných právnych noriem.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu na neprípustnosti dokazovania vykonaného správcom dane, ústavný súd konštatuje, že už vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 242/2013 vyslovil, že je na správcovi dane, aké dôkazné prostriedky v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ústavný súd preto opätovne zdôrazňuje, že aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom označených práv nie je záruka, že ňou napadnutý rozsudok bude spĺňať očakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.