III. ÚS 80/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C/119/2012-165 z 15. mája 2014, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015.

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 15.05.2014, sp. zn.: 7C/119/2012, sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Pokiaľ sa týkalo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta, súd len konštatoval túto skutočnosť a bez ďalšieho primeraného vysvetlenia iba citoval ust. § 30 O.s.p. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením zo dňa 28.08.2014, sp. zn.: 9Co/654/2014, potvrdil uznesenie prvostupňového súdu s odôvodnením, že zistené majetkové pomery a samotná výška súdneho poplatku neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, keď navyše súdny poplatok je možné uhradiť aj v splátkach. Odvolací súd preto uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta sa odvolací súd vôbec nezaoberal a svoju prieskumnú pôsobnosť nezameral ani na to, či bol sťažovateľ zo strany prvostupňového súdu dostatočne a správne poučený vo vzťahu k možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 04.06.2015, sp. zn.: 3 Cdo 270/2015, konanie o dovolaní zastavil a žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Dovolací súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať. Dospel k záveru, že tieto podmienky splnené neboli, preto konanie zastavil. Dovolací súd konštatoval, že v prípade predloženia plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní ide o odstrániteľný nedostatok, pre ktorý súd má povinnosť urobiť vhodné opatrenia. Až v prípade, ak sa tento nedostatok napriek vhodným opatreniam nepodarí odstrániť, konanie zastaví. Dovolací súd uzavrel, že sťažovateľ bol poučený o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci v uznesení prvostupňového súdu zo dňa 15.05.2014. Pokiaľ napriek výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní ani nepožiadal Centrum o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov, zostal nedostatok osobitnej podmienky právneho zastúpenia v dovolacom konaní neodstránený. Preto dovolací súd konanie zastavil. S vysloveným právnymi názormi porušovateľov 1) až 3), ich postupom a vydanými uzneseniami sťažovateľ nesúhlasí a má za to, že týmito rozhodnutiami boli porušené jeho základné práva tak, ako je to uvedené v čl. II. tejto sťažnosti...»

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 7 C/119/2012-165 z 15. mája 2014, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd rozhodol arbitrárne, keď potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a najvyšší súd napadnuté uznesenie o zastavení dovolacieho konania neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené, pretože procesné poučenia o právach sťažovateľa podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku neboli zo strany konajúcich všeobecných súdov uskutočnené riadne a úplne. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 najvyšší súd uviedol: «... Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Toto ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Ak táto podmienka zostane nesplnená, dovolací súd konanie zastaví.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 2014/2013 zo 14. novembra 2013 zastavil. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).