III. ÚS 81/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 323/2013 a sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uzneseniami z 28. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 171/1996 domáhajú zaplatenia sumy 46 308,10 € „z titulu bezdôvodného užívania ich bytu odporcami“. Okresný súd v predmetnej veci uznesením č. k. 9 C 171/1996­476 z 28. novembra 2012 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností pre účely určenia primeranej výšky nájomného za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov. Zároveň okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie s poukazom „na neefektívnu a arbitrárnu aplikáciu ustanovení § 127“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) týkajúcich sa nariadenia znaleckého dokazovania, keď „otázku výšky nájomného bolo možné posúdiť v zmysle § 127 ods. 4 OSP prostredníctvom odborného vyjadrenia realitnej kancelárie“ predloženého sťažovateľmi v priebehu súdneho konania. V opravnom prostriedku sťažovatelia poukázali aj na ich majetkové pomery, ktoré im „neumožňovali hradiť trovy... znaleckého dokazovania“. O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. 9 Co 323/2013­582 z 28. novembra 2013 tak, že ho odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vo vzťahu k ďalšiemu namietanému konaniu krajského súdu sťažovatelia uviedli, že podaním z 27. februára 2013 podľa § 138 OSP požiadali v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 171/1996 o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré im však okresný súd uznesením č. k. 9 C 171/1996­550 z 12. júna 2013 nepriznal. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu uviedli okolnosti v prospech ich návrhu a namietali, že prvostupňový súd „sa nijakým spôsobom nevysporiadal s otázkou, odkiaľ a akým spôsobom by sťažovatelia mali alebo mohli uhrádzať súdne poplatky... za takejto majetkovej situácie“. Okresný súd sa pritom podľa tvrdenia sťažovateľov „odklonil od iných rozhodnutí..., v rámci ktorých okresný súd v tom istom období vyhodnotil majetkové pomery sťažovateľov ako pomery odôvodňujúce priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Svoje presvedčenie odôvodnili takto: „V dovolacom konaní sp. zn. 9 Co/323/2013... sa sťažovatelia domáhali preskúmania arbitrárneho postupu súdu prvého stupňa v rámci nehospodárnej aplikácie ustanovenia § 127 OSP, keď súd... napriek existencii odborného posúdenia cien nájomného realitnou kanceláriou, na základe ktorého... mal v dostatočnej miere stanovenú cenu nájomného na odbornej úrovni bez námietok protistrany, nariadil vo veci znalecké dokazovanie za účelom určenia nájomného... Súd... uvedený postup... žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil. ... v rozpore s priebehom konania uviedol, že sťažovatelia nenavrhli žiaden dôkazný prostriedok na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia (nájomného). Potreba zdôvodnenia dôvodov, pre aké nebolo pri nariaďovaní znaleckého dokazovania prihliadané na sťažovateľmi predložené odborné posúdenie vyplývala už zo samotnej zásady hospodárnosti konania, kedy sťažovatelia mali právo vedieť dôvod, pre ktorý okresný súd... nariadil vo veci znalecké dokazovanie napriek existencii odborného posúdenia, ktoré nik... nerozporoval. ... nariadené znalecké dokazovanie zbytočne navyšovalo aj náklady súdneho konania, ktoré... neprimerane zasahovali do majetkovej sféry sťažovateľov...“.

Krajský súd sa podľa tvrdenia sťažovateľov „odmietol uvedenými skutočnosťami zaoberať“ a odvolanie sťažovateľov „odmietol“.

Sťažovatelia sú presvedčení, že „vzájomne si odporujúca rozhodovacia činnosť Okresného súdu... ako aj Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... za tých istých skutkových okolností a za stavu kedy Krajský súd... v namietanom rozhodnutí túto odlišnú prax všeobecných súdov ani riadne neodôvodnil, je v rozpore s princípmi právnej istoty a tým aj práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom bezdôvodné odmietnutie oslobodenia od súdneho poplatku v preukázanej nepriaznivej majetkovej situácii sťažovateľov zasiahlo zároveň do práva sťažovateľov na prístup k súdu“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 323/2013 a sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uzneseniami z 28. novembra 2013. Podstata ich námietok spočíva v ich nesúhlase so závermi namietaných rozhodnutí, ako aj v nedostatkoch ich odôvodnenia, ktoré podľa sťažovateľov, porušujúci ich označené práva. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z odôvodnenia odvolania sťažovateľov vyplýva: „V poučení súd uviedol, že proti výroku o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení znalca odvolanie nie je prípustné. Nakoľko tento postup súdu žalobcovia vnímajú ako ďalšie obštrukcie v konaní, obchádzanie ustanovení §§ 1, 2 a 3 OSP, zbytočné prieťahy v konaní a upieranie spravodlivosti (sprievodné to javy zaujatosti), keďže v danom prípade sa nejedná o uznesenie vydané v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 OSP, (rozhodnutie nezávisí na posúdení skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti a odhady nehnuteľností súdnymi znalcami z odboru staviteľstva nie sú posudkami v zmysle ustanovení § 127 OSP), proti tomuto uzneseniu podávajú žalobcovia... odvolanie, proti jeho výroku a odôvodneniu... ... znalecké dokazovanie o určenie primeranej výšky nájomného za užívanie nehnuteľností je kontraproduktívne a je aj v rozpore s hospodárnosťou konania. Žalobcom je výška uplatnenej škody postačujúca. Nepotrebujú znalca, aby mali prehľad o tom, aká bola škoda a v akej výške im vznikla. To sa dá pomerne jednoducho zistiť na realitnom trhu z nájmov nehnuteľností voľne dostupných na internete... ... nájomné sa v žiadnom prípade neurčuje ani znaleckým posudkom a ani súdom. Súd môže určiť len výšku škody, ktorá bezdôvodným obohatením vznikla a ktorá musí zodpovedať aspoň takejto výške nájmu!“

Z citovanej časti odôvodnenia odvolania možno ustáliť, že hoci nie je celkom zreteľné, proti ktorému konkrétnemu výroku uznesenia okresného súdu smeruje, je evidentné, že sťažovatelia ním namietali predovšetkým výrok o nariadení znaleckého dokazovania a ustanovení súdneho znalca, teda výrok, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné. V intenciách týchto záverov krajský súd rozhodol a podaný opravný prostriedok odmietol. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu pritom nenamietajú, že krajský súd, pokiaľ takto rozhodol, postupoval v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou alebo že nemohol týmto spôsobom rozhodnúť, ale tvrdia, že so skutočnosťami, ktoré v opravnom prostriedku uviedli, sa odvolací súd odmietol zaoberať.

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovatelia v tomto smere rozhodnutie druhostupňového súdu napádali, t. j. absentuje k tomu relevantné odôvodnenie. Ak by sa však sťažovatelia predsa len domáhali ochrany svojich práv v súvislosti s tým, že ich majetkové pomery neboli zo strany odvolacieho súdu v označenom konaní preskúmané napriek tomu, že proti výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu bolo odvolanie prípustné, ústavný súd poznamenáva, že o oslobodení od súdnych poplatkov sťažovateľov v tejto veci sa viedlo druhostupňovým súdom ďalšie samostatné konanie, v rámci ktorého sťažovatelia mohli predniesť svoje argumenty. Prihliadnuc na uvedené ústavný súd v tejto súvislosti nezistil z materiálneho hľadiska možný reálny zásah do základných práv sťažovateľov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C o 323/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013

Krajský súd sa v odôvodnení označeného napadnutého uznesenia stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vyplývajúceho z uznesenia č. k. 9 C 171/1996­550 z 12. júna 2013, ktoré potvrdil a v konečnom dôsledku sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Čo sa týka poukazu oboch žalobcov na to, že ich výdavky prevyšujú príjmy, bolo by nožné s touto ich námietkou súhlasiť, avšak len potiaľ, že bolo vecou samotných žalobcov, ako budú so svojimi príjmami nakladať, či ich spotrebujú formou úverov tak, aby im úhrady splátok zasiahli do mesačného rozpočtu natoľko, že nebudú mať na bežné výdavky, alebo či si svoju finančnú situáciu budú regulovať tak, aby mohli so svojimi finančnými prostriedkami voľne nakladať. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že úvery museli čerpať z rozličných akceptovateľných dôvodov (zdravotný stav, operácia, odstránenie následkov tragickej udalosti, živelnej udalosti, záväzok úhrad na základe súdneho či iného rozhodnutia, doposiaľ nevyriešená otázka bývania a iné), preto tento argument v kontexte všetkých súvislostí nie je možné zohľadniť. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že podklady, ktoré predložili žalobcovia sú neúplné a nedávajú vierohodný obraz o ich osobných, majetkových

Je pritom na účastníkovi – žiadateľovi o oslobodenie od súdnych poplatkov doložiť ako konkrétne pokrýva svoje životné potreby a že tieto jeho pomery oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú. Súd (spravidla) nie je nijako bližšie

teda nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť – predložiť dostatočné doklady, resp. označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdneho poplatku opodstatňujú. O oslobodenie od súdneho poplatku žiadajúci účastník konania, pokiaľ sleduje dosiahnutie úspechu svojej žiadosti, musí súdu vierohodným spôsobom preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti (splniť si povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov – uznesenie najvyššieho súdu SR z 21. 9. 2011, sp. zn. 5 Cdo 138/2011).

Pretože ide o súkromno právny nárok medzi účastníkmi sporu, žalobcovia si musia byť vedomí povinnosti znášať s týmto konaním náklady spojené. Naopak, za dôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcov v 1. a 2. rade o nesprávnosti zohľadnenia im prisúdenej sumy 8.000, eur ako nemajetkovej ujmy a to

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu je dostatočná a presvedčivá. Odôvodnenie rozhodnutia nevykazuje žiadnu vnútornú rozpornosť. Krajský súd jednoznačne poukázal na skutkové a právne východiská, ktoré pri svojom rozhodovaní považoval za relevantné a z nich vyvodil zodpovedajúce závery. K rozhodnutiu pritom dospel až po dostatočnom preskúmaní celkovej aktuálnej majetkovej situácie sťažovateľov ako žiadateľov oslobodenia od súdnych poplatkov. V žiadnom prípade argumentáciu odvolacieho súdu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie ich označených práv.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo uznesenie okresného súdu potvrdil, a tým v podstate nevyhovel žiadosti sťažovateľov, a zároveň tým aj reagoval na ich námietky. Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní prijatého právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozhodnutí krajského súdu nezistil.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 324/2013­585 z 28. novembra 2013 je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov aj v časti, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.