III. ÚS 81/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v podstatnom namieta rozpornosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. V dovolaní totiž namietal nezákonnosť svojho odsúdenia poukazujúc na skutočnosť, že toto konanie bolo pred okresným súdom vedené „sudcom ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Frýdek - Místek z 19. januára 2011 sp. zn. 5 T 113/2010... uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1 Tr. zák. Českej republiky, na tom skutkovom základe, že 05.04.2010 okolo 12.20 hod. vo riadil v podnapilom stave po ulici osobné motorové vozidlo tov. zn. (SK), pričom bol kontrolovaný hliadkou Polície ČR a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 % alkoholu“. Sťažovateľ na uvedené poukazoval v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v ustanovení § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného, na podklade čoho boli pred najvyšším súdom napádané

uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 103/2013 z 25. septembra 2013 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 1/2013 z 29. júla 2013 zrušené a okresnému súdu bolo prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Hlavným dôvodom vydania tohto rozhodnutia bolo, že „sudca Okresného súdu Veľký Krtíš , ktorý uznal prvostupňovým rozhodnutím vinným, mal byť z rozhodovania vylúčený, nakoľko každé rozhodnutie samosudcu alebo senátu zloženého zo sudcu alebo aj prísediaceho, ktoré bolo vydané po tom čo bol sudca alebo prísediaci právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by bolo odsúdenie následne aj zahladene, alebo by nebolo uznané na území Slovenskej republiky, je preto nezákonné a ako také musí byť bezpodmienečne zrušené, lebo ide o osoby, u ktorých už nie sú splnené ústavné podmienky na nestranného, nezávislého a bezúhonného sudcu. Taký sudca alebo prísediaci musí byť z funkcie sudcu alebo prísediaceho odvolaný alebo výkon tejto funkcie mu musí byť dočasne pozastavený ak si sám nepodal žiadosť o ukončenie výkonu funkcie sudcu alebo prísediaceho. V konečnom dôsledku teda Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1Tdo 8/2015 zo dňa 23. februára 2015, že odsúdil sudca , ktorý bol predtým právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin v Českej republike, je skutočnosťou, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu zákona a takéto pochybenie v rámci rozhodovacej činnosti sudov je neprípustné a vyžaduje nové konanie vo veci v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví, „že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/42/2015 zo dňa 02.07.2015 boli porušené práva a zásady v zmysle čl.1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, a zároveň uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, ako aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 88/2011 z 11. apríla 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 97/2013 z 18. decembra 2013 zruší a prikáže okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s odlišným právnym posúdením ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom v jeho právnej veci v porovnaní s vecou prerokovanou v inom senáte najvyššieho súdu, ktoré sa konkrétne týka dovolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (t. j. že vo veci rozhodol sudca, ktorý mal byť z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený).

Účelom ustanovenia § 7b ods. 2 Tr. zák. a § 488a Tr. por., ktoré boli prijaté ako ustanovenia na transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní, je zohľadňovanie právoplatných odsúdení v inom členskom štáte EÚ v rámci trestného konania v Slovenskej republike (okrem iného predmet Trestného zákona a Trestného poriadku jednoznačne vymedzuje rozsah použitia týchto kódexov). Vzhľadom na túto skutočnosť, preto nemožno na území Slovenskej republiky zohľadniť právne účinky právoplatného rozhodnutia súdu v inom členskom štáte EÚ, ak sa v Slovenskej republike nerealizuje nové trestné konanie pre iný skutok. V prípade bývalého sudcu sa na území Slovenskej republiky neviedlo žiadne nové trestné konanie, preto nebolo možné uplatniť citované hmotnoprávne, ani procesné ustanovenie. Z vyjadrených okolností je zrejmé vylúčenie právnych účinkov tohto rozhodnutia v inom kontexte ako v trestnom konaní, keďže zohľadnenie rozhodnutí iných členských štátov sa neuplatňuje mimo trestného konania, okrem predpokladu, že by takéto zohľadnenie výslovne upravovala medzinárodná zmluva alebo zákon. Takáto právna situácia však nenastala. Ani v prípade nového trestného konania by zohľadnenie neprichádzalo do úvahy, pretože išlo o právoplatné cudzie rozhodnutie spred 1. januára 2013 a priznanie účinkov takýmto rozhodnutiam zákon priamo vylučuje (§ 438e Tr. zák.). Inými slovami povedané, pokiaľ bývalý sudca bol súdmi Českej republiky 8. apríla 2011 právoplatne odsúdený pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktorého sa dopustil 5. apríla 2010, k peňažnému trestu a zákazu činnosti, nebolo možné naň prihliadnuť, lebo nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2013. Treba zdôrazniť, že zohľadnenie účinkov rozhodnutí cudzích súdov na účely mimo trestného konania nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, ústavnom zákone, medzinárodnej zmluve ani v zákone. Pokiaľ ide o uznanie tohto cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky podľa § 515 Tr. por. a nasl., konanie bývalého sudcu nebolo vtom čase na území Slovenskej republiky trestné, keďže skutková podstata prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky bola do Trestného zákona zaradená až súčinnosťou od 1. novembra 2011 (dovtedy to bol len priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky), ktorá okolnosť potom bránila vyššie uvedenému procesnému postupu. Opačný názor by bol v rozpore so zásadou retroaktivity v neprospech páchateľa, ktorá je zakotvená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a následne vyjadrená v § 2 ods. 1 Tr. zák. o jeho časovej pôsobnosti.... S poukazom na vyššie uvedené dovolací senát 5Tdo dospel k záveru, že všetky rozhodnutia vyhlásené a písomne vyhotovené bývalým sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš , či už samosudcom alebo v senáte, ktorému predsedal, v období od 8. apríla 2011 (kedy bol právoplatne odsúdený v Českej republike) do 31. marca 2014 (kedy mu zanikla funkcia sudcu jej vzdaním sa), sú rozhodnutiami vydanými zákonným sudcom. To isté potom platí aj vo vzťahu k funkcii prísediaceho, ktorú potom zastával na Okresnom súde Veľký Krtíš.“.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti zároveň, že trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo 29. septembra 2015 pod sp. zn. Tpj 62/2015 stanovisko na zjednotenie výkladu vo vzťahu k sťažovateľom namietanej rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu v otázke vylúčenia sudcu alebo prísediaceho pre spáchanie úmyselného trestného činu v cudzine, z ktorého vyplýva: „I. Odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnej veci sa v Slovenskej republike zohľadní v zmysle § 7 b ods. 2 Trestného zákona len v novom, po právoplatnosti takého odsúdenia vedenom trestnom konaní, teda v konaní pre iný trestný čin (skutok), než na ktorý sa toto odsúdenie vzťahuje. Z intertemporálneho hľadiska je pri použití dotknutého ustanovenia potrebné zohľadniť § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je odrazom čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj prechodné ustanovenie § 438e Trestného zákona. II. Sudca je v dôsledku svojho deliktuálneho konania obligatórne odvolaný z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky, ale len na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, pri splnení podmienok uvedených v čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; ak ide o odsúdenie súdom iného štátu, musí byť toto rozhodnutie v zákonom predpísanom konaní uznané súdom Slovenskej republiky. Až do odvolania z funkcie sudca vykonáva funkciu sudcu, pokiaľ mu nebol jej výkon dočasne pozastavený v zmysle čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 22 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov. III. Dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) sa týka okolností uvedených v § 31 ods. 1 až 3 Trestného poriadku, nie otázky statusu sudcu (právnej existencie funkcie sudcu a možnosti aktuálneho výkonu tejto funkcie).“

Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoje odlišné právne závery oprel o ústavne udržateľnú a presvedčivú právnu argumentáciu, ktorá je v zhode so zásadou vyplývajúcou z čl. 50 ods. 6 ústavy, že trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Samotná skutočnosť, že v sťažovateľovom prípade rozhodol iný senát najvyššieho súdu, inak nemôže viesť k záveru o porušení označeného základného práva, pretože z obsahu posudzovaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne venoval odôvodneniu svojich odlišných právnych názorov, na základe čoho ústavný súd v danom prípade dospel na rozdiel od sťažovateľa k záveru, že napadnuté uznesenie vydané najvyšším súdom je jasné a zrozumiteľné, a tak aj ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď dovolanie jedného odsúdeného bolo úspešné, zatiaľ čo dovolania iných odsúdených v inej trestnej veci boli za analogickej právnej situácie odmietnuté na základe odlišných právnych dôvodov, uvedené nie je dostatočným dôvodom pre vyslovenie namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve v sťažovateľovej veci. Ústavný súd v súvislosti s možnosťou vzniku rozdielnej judikatúry všeobecných súdov už skôr uviedol, že z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je neudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako prekonané (mutatis mutandius III. ÚS 11/2014).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu, ako porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že tieto ustanovenia ústavy neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení už označených základných ustanovení ústavy.

V závere ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa v konaní ústavný súd podania sťažovateľa doručené 20. novembra 2015 a 26. januára 2016 nepovažoval pri prerokúvaní sťažnosti za jej doplnenie, pretože uvedené podania zjavne nespĺňajú náležitosti sťažnosti vyžadované § 20 a nasl. zákona o ústavnom súde a v podstate opakujú tvrdenia uvádzané už v sťažnosti. Z tohto dôvodu sa ústavný súd ani nezaoberal sťažovateľovým poukazom na čl. 5 ods. 4 dohovoru uvádzaným bez hlbšej argumentácie v podaní z 20. novembra 2015.