III. ÚS 82/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014 doručená sťažnosť a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 NcC 29/2013­222 z 9. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú ako navrhovatelia účastníkmi konania vedeného Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 1/2010, v ktorom konajúca zákonná sudkyňa podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) predsedníčke okresného súdu oznámila, že existujú skutočnosti, pre ktoré je z označeného konania vylúčená (§ 14 ods. 1 OSP), a to vzhľadom na trestné oznámenie sťažovateľov podané 11. novembra 2011 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky smerujúce okrem iných aj proti nej ako sudkyni okresného súdu konajúcej vo viacerých veciach sťažovateľov.

Predsedníčka okresného súdu, keďže nezistila dôvod pochybovať o nezaujatosti zákonnej sudkyne (§ 15 ods. 1 OSP) predložila podľa § 16 ods. 1 OSP vec nadriadenému krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Krajský súd uznesením č. k. 11 NcC 29/2013­222 z 9. decembra 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2014, rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1/2010.

. skutočnosti (najmä skutočnosti vedenia trestného konania, ktorého účastníkmi je zákonná sudkyňa spolu so sťažovateľmi ako oznamovateľmi, ako ani samotné vyjadrenie zákonnej sudkyne) za skutočnosti takého charakteru, ktoré by vylučovali zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, nakoľko.

. . sama prostredníctvom jej postupu v rámci ňou podaného oznámenia o jej zaujatosti. . . poukázala na existenciu skutočností odôvodňujúcich jej vylúčenie z prejednávania predmetnej veci. . . . sudkyňa. . . okrem iného uviedla, že aj vzhľadom na jej profesionalitu sa vo veci cíti byť zaujatá vzhľadom na opakujúce sa útoky na jej osobu, medzi ktoré zaradila aj obvinenia sťažovateľov obsiahnuté v sťažovateľmi podanom trestnom oznámení.

. . napadnutom uznesení 11NcC/29/2013 222 zo dňa 9. 12. 2013 primerane nevysporiadal. . . . dôsledne neskúmal ani objektívne hľadiská nestrannosti zákonnej sudkyne, keď nevzal náležite do úvahy sudkyňou uskutočnené oznámenie, v ktorom zákonná sudkyňa poukázala na objektívnu skutočnosť v podobe vedenia trestného konania na základe trestného oznámenia sťažovateľov, v ktorom bola sťažovateľmi označená za podozrivú zo spáchania viacerých trestných činov. Krajský súd. .

. . Podľa názoru sťažovateľov je kvalifikovanosť takéhoto vzťahu takej intenzity, že nevylúčenie zákonnej sudkyne z prejednania veci, v ktorej sú sťažovatelia účastníkmi predstavuje rozpor so zásadou, podľa ktorej spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná. .

. . Krajský súd. . . v rámci prejednania veci. . . napriek existencii trestného konania vedeného proti zákonnej sudkyni. . . ako aj napriek existencii oznámenia tejto zákonnej sudkyne o jej zaujatosti v tejto veci a ďalších veciach týkajúcich sa sťažovateľov, v primeranej miere nepreskúmal subjektívne a objektívne hľadiská nestrannosti tejto sudkyne, pričom takýto postup ani náležite nezdôvodnil. . .

. . došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že uznesením krajského súdu č. k. 11 NcC 29/2013­ 222 z 9. decembra 2013 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1/2010. Sťažovatelia s týmto rozhodnutím nesúhlasia a tvrdia, že dôvody uvádzané sudkyňou v oznámení podľa § 15 ods. 1 OSP zakladajú jej pomer k veci a osobitne k nim ako účastníkom súdneho konania, ktorí podali na menovanú sudkyňu okresného súdu trestné oznámenie. Sami však námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni podľa § 15a ods. 1 OSP v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1/2010 neuplatnili, a je zjavné, že neboli ani osobami, ktoré by konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 11 NcC 29/2013 iniciovali.

Opačná procesná situácia nastane v prípade, ak námietku zaujatosti voči sudcovi uplatní účastník konania podľa § 15a OSP. V zmysle § 16 ods. 1 prvej vety OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. V tomto prípade sa rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci doručuje aj účastníkovi konania.

Možno teda zhrnúť, že sťažovatelia namietajú zásah do ich ústavou a dohovorom garantovaných práv rozhodnutím a konaním krajského súdu, ktoré sami nevyvolali podaním adekvátneho návrhu a v ktorom fakticky nešlo o ich „vec“, ktorú je v tomto prípade potrebné oddeliť od „veci“ prerokovávanej v základnom konaní (sp. zn. 4 C 1/2010). Predmetom bolo rozhodovanie o „veci“ zákonnej sudkyne, ktorá oznámila skutočnosti, pre ktoré mala byť podľa jej názoru vylúčená.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia nemajú aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, ktorým tento ako nadriadený súd rozhodol o nevylúčení sudkyne okresného súdu z prejednávania a rozhodovania danej veci na základe oznámenia tejto sudkyne podľa § 15 ods. 1 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.