III. ÚS 82/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a maloletého , , zastúpeného zákonným zástupcom – otcom , , právne zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., Javorinská 13, Bratislava-Staré Mesto vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 P/75/2012 zo 16. februára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/456/2015 z 29. septembra 2015 a takto rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na základe návrhu otca maloletého okresný súd rozsudkom č. k. 3 P/75/2012-235 z 15. novembra 2013 určil, že sťažovateľ v 1. rade je otcom maloletého a rozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému v časti zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky a práva zastupovania maloletého a správy jeho majetku, ktoré súd zveril obom rodičom. Po právoplatnosti uvedeného rozsudku zostalo v konaní potrebné rozhodnúť o práve styku otca s maloletým dieťaťom a o výživnom pre maloletého. Okresný súd rozsudkom č. k. 3 P/75/2012-1042 zo 16. februára 2015 upravil styk sťažovateľa v 1. rade s maloletým v rozsahu každú sobotu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h a každú nedeľu v párnom kalendárnom týždni v mesiaci v čase od 9.00 h do 15.00 h. Tiež uložil matke maloletého povinnosť zabezpečiť audiovizuálny kontakt otca s maloletým prostredníctvom počítačovej aplikácie Skype každú stredu v kalendárnom týždni v čase od 18.00 h do 19.00 h, každú sobotu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 9.00 h do 10.00 h a každú nedeľu v nepárnom kalendárnom týždni v čase od 18.00 h do 19.00 h.

Sťažovatelia argumentujú porušenie svojho práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného rodinného života takto: „Sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade došlo k porušeniu resp. obmedzeniu práva na ich vzájomný rodinný život zo strany všeobecných súdov. Sťažovatelia majú za to, že všeobecné súdy nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu vo vzťahu k Sťažovateľovi 1/, ktorý je občanom Veľkej Británie a Švajčiarska, pričom žije v zahraničí a pre rozvíjanie vzťahu medzi Sťažovateľom 1/ a Sťažovateľom 2/ je nevyhnutné, aby Sťažovatelia mohli tráviť vymedzený čas styku v prostredí prirodzenom aj pre Sťažovateľa 1/, ktorým však nie je Slovenská republika, pričom, ako bude uvedené nižšie, všeobecné súdy nadradili záujem Sťažovateľa 1/ realizovať styk v jeho prirodzenom prostredí, záujmom maloletého, realizovať styk práve v jeho prirodzenom prostredí, t j. v Slovenskej republike. Sťažovateľ 2/ je britskej a švajčiarskej národnosti. Poukážeme na to, že Sťažovateľ 2/ bol zverený do starostlivosti matky a (právnou) úvahou všeobecných súdov, resp. konkrétne Prvostupňového súdu, Sťažovateľ 2/ nemá mať možnosť zoznámiť sa s prostredím Sťažovateľa 1/, čo znemožňuje skutočnú interakciu medzi nimi. Všeobecné súdy nerešpektovali právo Sťažovateľa 1/ vychovávať maloletého vo svojom prirodzenom prostredí a do práva Sťažovateľa 1/ na rodinný život neoprávnene zasiahli aj tým, že realizáciu výkonu rodičovských práv a povinností Sťažovateľa zúžili len na 4 krát do mesiaca po dobu 6 hodní, bez možnosti prespania maloletého u Sťažovateľa 1A teda Sťažovateľovi 1/ neposkytli ani jeden súvislý víkend s maloletým. Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami porušili právo na rodinný život Sťažovateľov, resp. do rodinného života Sťažovateľov neoprávnene a neprimerane zasiahli, pričom nerešpektovali tak právo na rodinný život Sťažovateľa 2/, ktorý je synom Sťažovateľa 1/, t. j. občana Veľkej Británie a Švajčiarska a má právo tráviť čas v týchto krajinách so svojim otcom a tiež sa postupne oboznamovať so životnou úrovňou týchto krajín, ako miest, kde by možno v budúcnosti chcel žiť či pracovať. Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach argumentovali iba nízkym vekom maloletého a jeho naviazanosťou na matku, pričom neurobili nič preto, aby si maloletý, resp. Sťažovateľ 2/ mohol vytvoriť aj hlbší a prirodzený vzťah so svojim otcom. Všeobecné súdy podľa názoru Sťažovateľov rozhodli podľa zaužívanej šablóny stanovenej pre úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, pričom nezohľadnili ojedinelosť tohto prípadu, stav matky, no najmä vzťah matky voči Sťažovateľovi 1/, na ktorý poukážeme nižšie v tejto sťažnosti, ale ktorý bol všeobecným súdom známy. Sťažovateľ 2/ mal v čase rozhodovania Odvolacieho súdu vyše 4 rokov, čo je dieťa vo veku, kedy je schopné cestovať. Všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami umožnili ešte viac prehĺbiť stav naviazanosti maloletého na matku, čo nie je v záujme maloletého. Matka maloletého neuznáva dôležitosť role Sťažovateľa 1/ ako otca maloletého a dôležitosť tej skutočnosti, že maloletý má otca zo zahraničia, teda z iného prostredia a kultúry, ktorú je potrebné aby maloletý spoznával, čo sa dá dosiahnuť iba tým, aby maloletý trávil čas aj v krajine Sťažovateľa 1/, t. j. realizácia styku s možnosťou vycestovania do zahraničia.“

V tejto súvislosti došlo zo strany všeobecných súdov aj k porušeniu aj práva Sťažovateľa 2/ na vytvorenie rodinného života so svojimi starými rodičmi, rodičmi Sťažovateľa 1/. Napr. vo veci Boyle proti Veľkej Británii ESĽP, kde rolu otca voči dieťaťu zastupoval strýko dieťaťa, nebolo pochýb, že táto osoba má vytvorený rodinný život s dieťaťom, pričom súdy, ako sa zdá, budú stále viac otvorenejšie téze, že aj starí rodičia a ich vnúčatá majú právo na rodinný život. Napr. vo veci Marckx proti Belgicku Súd konštatoval, že čl. 8 Dohovoru sa netýka reštriktívne iba rodičov, ale jeho obsahom sú rodinné väzby minimálne medzi najbližšími príbuznými, napr. medzi vnúčatami a starými rodičmi, pričom títo príbuzní by mali hrať významnú rolu v rodinnom živote dieťaťa. Vo veci Price proti Veľkej Británii Súd konštatoval, že nie je pochýb o existencii rodinného života ak dieťa žilo so svojimi starými rodičmi alebo ak malo s nimi pravidelný kontakt, pričom vo vzťahu k Sťažovateľovi 2/ tento svojich starých rodičov pozná a býval s nimi v pravidelnom kontakte počas jeho spolužitia so Sťažovateľom 1/vo Švajčiarsku, pričom tieto väzby je potrebné aj naďalej rozvíjať. Je nepochybne v záujme Sťažovateľa 2/, aby spoznával a vytváral si väzby aj zo svojou rodinou zo strany Sťažovateľa 1/. Tieto väzby sú dôležité pre celý život Sťažovateľa 2/ a nie je dôvod ho od týchto väzieb chrániť zo strany všeobecných súdov. Práve naopak prílišnou ochranou Sťažovateľa 2/ pred spoznávaním svojej kultúry, ktorej je súčasťou, ako aj svojej rodiny, ktorá žije vo Švajčiarsku, sa maloletý vyčlení zo života týchto ľudí a primárne väzby s nimi si nikdy nevytvorí. Takáto ochrana Sťažovateľa 2/ je nepochybne v jeho neprospech.“

K namietanému porušeniu čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa otec maloletého uvádza: „V prvom rade je potrebné uviesť, že Sťažovateľ 1/ a Sťažovateľ 2/ neboli vo vzájomnom osobnom kontakte (SKYPE komunikácia na základe Rozsudku a Rozsudku KS sa realizovala len jeden krát), od 30. 05. 2015, aj napriek tomu, že v tomto smere existujú rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré Sťažovateľovi 1/ právo styku, aj keď v obmedzenom rozsahu, priznávajú. Nerealizovaný styk preukazujeme vypracovanou tabuľkou, ktorú Sťažovateľ 1/ predkladal aj v rámci konania vo veci samej a e-mailovým správami zo strany matky, taktiež predkladané v rámci konania pred vnútroštátnymi súdmi... Čo sa týka vzájomného kontaktu Sťažovateľom tak tento v súčasnosti neprebieha ani prostredníctvom aplikácie SKYPE, hoci je takto uvedené v Rozsudku Prvostupňového súdu, upravené Rozsudkom KS, pričom matka má povinnosť takýto rozhovor zabezpečiť. Od vydania rozsudku sa však uskutočnil iba jeden 15-minútový SKYPE rozhovor s maloletým, aj to iba náhodou, keď otec napísal matke, že ide na prechádzku a ona maloletého pustila do miestnosti, kde bolo SKYPE pripojenie a teda ho Sťažovateľ 1/ mohol vidieť. Matka akonáhle zistila, že na druhej strane je Sťažovateľ 1/, položila pred kameru knihu, aby maloletého nevidel (matka tvrdí, že toto urobil maloletý, ale zo záznamu je evidentné, že ide o ruku matky, nie maloletého). Otec na SKYPE rozhovory vždy čaká hodinu, ale počas rozhovoru sa pozerá na prázdnu miestnosť, stoličku a stenu. Sťažovateľ 1/ poukazuje na podanie, v ktorom všeobecným súdom predložil fotodokumentáciu s maloletým počas výkonu styku. Taktiež odkazuje na videozáznam predložený spolu s predmetným podaním, na ktorom je zachytené prvé stretnutie maloletého s otcom po vydaní Rozsudku a z ktorého je zrejmé, že maloletý sa s otcom cíti dobre.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zákazu diskriminácie a vo vzťahu k maloletému aj jeho práva udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi. Zo sťažnosti vyplýva najmä nesúhlas otca maloletého ako sa všeobecné súdy vysporiadali s jeho návrhom na realizovanie styku s maloletým v jeho bydlisku v zahraničí, či už v rozsahu jedného týždňa v rámci každého kalendárneho mesiaca, alebo prostredníctvom mesačnej striedavej starostlivosti rodičov, a tiež jeho nesúhlas s ustálením výšky výživného na maloleté dieťa.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 3 P/75/20012 zo 16. februára 2015, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V prípade sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý preskúmaval jeho rozsudok krajský súd na základe opravného prostriedku sťažovateľa v 1. rade. Sťažovateľ teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 11 CoP/456/2015-1438 z 29. septembra 2015.

Tu je potrebné, aby sa rodičia odosobnili od týchto udalostí, pretože záujem maloletého dieťaťa je na prvom mieste a v konaniach starostlivosti o maloleté deti je záujem maloletého dieťaťa rozhodujúci. Rodičia sú povinní komunikovať aj keď spolu nežijú v záujme dieťaťa, ak tomu tak nie je, dieťa stráca emocionálne istoty, ktoré mu môžu brániť napredovať, hoci má na to predpoklady. Postoj otca k matke len znásobuje jej ochranársky postoj k dieťaťu. Odvolací súd uznal námietku matky maloletého týkajúcu sa úpravy styku prostredníctvom SKYPE. Ako bolo vyššie uvedené ide o malé dieťa, kde jeho pozornosť vzhľadom na vek je ťažko udržateľná, preto komunikácia cez SKYPE počas 1 hodiny nie je pre dieťa v tomto veku vhodná. Kontakt má byť pre dieťa obohacujúci nie únavný a nemožno nútiť malé dieťa do aktivít, ktoré sú vhodné skôr pre väčšie deti, ktoré takémuto kontaktu aj porozumejú. Je potrebné tiež rešpektovať denný režim dieťaťa, aj mieru jeho

odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 0.s.p. . Úprava styku: Správne upravil súd prvého stupňa styk otca s dieťaťom. Najprirodzenejším spôsobom úpravy styku rodiča s dieťaťom je dohoda rodičov. Dohoda rodičov najlepšie

Súd prvého stupňa upravil ďalšími spôsobmi dostatočne kontakt otca s maloletým, ako aj uložil matke povinnosť informovať otca v primeranom časovom rozsahu. Odvolací súd opätovne apeluje na obidvoch rodičov, aby sa uvedenú otázku pokúsili riešiť zmierlivo a dohodou, čo je v najlepšom záujme maloletého. Otec si skutočne musí uvedomiť, že ide o malé dieťa, ktorého potreby, denný režim, návyky, viazanosť na matku treba rešpektovať a nie je preto vhodné, aby tlačil na matku v súvislosti s úpravou styku, keďže takýmto prístupom matka zvyšuje svoj ochranný postoj voči maloletému. Obidvaja rodičia si musia uvedomiť, že dieťa má právo na kontakt s obidvomi rodičmi a hľadať najvhodnejší spôsob, ako tento kontakt zabezpečiť vzhľadom na vek dieťaťa a vzdialenosť bydlísk rodičov.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku matky o vycestovaní maloletého. Práva a povinnosti k maloletému sú dostatočne upravené súdnym rozhodnutím a dôsledky akéhokoľvek protiprávneho postupu si otec vzhľadom na jeho intelektové vybavenie a postavenie musí dostatočne uvedomovať. Odvolací súd v tejto časti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 0.s.p.“

Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa, tieto náklady musia sa ustáliť tak, aby reálne vystihovali potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku.

Správne súd prvého stupňa aj výživné odstupňoval, pretože potreby dieťaťa sa aj vekom menia. Návrh otca poskytovať 200 € výživné považuje odvolací súd za nedostačujúce výživné na zabezpečenie potrieb maloletého dieťaťa, keď je stále potrebné zohľadniť, že matka poskytuje dieťaťu osobnú starostlivosť a tým čiastočne si plní svoju vyživovaciu povinnosť. Taktiež požiadavka matky na platenie výživného vo výške 900 € sa javí ako neprimeraná, keďže v konaní neboli preukázané zvýšené náklady na maloletého, či už spôsobené prípravou na budúce povolanie zdravotným stavom, či inými okolnosťami. Skutočnosť, že matka nepracuje, odvolací súd vyhodnotil tak, že matka nepreukázala žiadnu nespôsobilosť zabezpečiť si zamestnanie tak, aby si mohla aj ona plniť vyživovaciu povinnosť. V určovaní výživného bolo potrebné zohľadniť náklady otca, ktoré sa týkajú jeho cestovania za maloletým, pričom však je potrebné upozorniť otca, že pokiaľ by mal maloletého v starostlivosti tak, ako navrhol jeho náklady by určite presahovali sumu 200 €, ako navrhuje platiť výživné.

rodičov. Výdavky, ktoré rodič uvádza nemožno posudzovať ako dôkaz, že nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby si plnil primeranú vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu. Posudzovanie výdavkov je dôležité, ako meradlo životnej úrovne rodiča. Životná úroveň otca maloletého umožňuje platiť výživné súdom stanovenej výške, ako aj pokryť náklady na cestu za maloletým. Nebolo možné vyhovieť ani námietke otca týkajúcej sa zahrnutia nákladov na výbavičku maloletého dieťaťa, keďže táto sa stáva súčasťou vyživovacej povinnosti a nároky, na ktoré v odvolaní otec poukazuje podľa § 74 Zák. o rodine sa týkajú matky a tehotnej ženy.

plnenia. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlžnú sumu v tomto prípade dlžné výživné je potrebné uhradiť naraz, je to o to dôležitejšie, že ide o výživné, ktoré má spotrebný charakter a dieťa ho potrebuje v súčasnosti a bežné výživné má byť uhradené čo najskôr. Plnenie výživného je prvoradou povinnosťou každého rodiča, predchádza všetky iné platby. Otcom navrhnutá splátka 20,20 € je absolútne neakceptovateľná a v rozpore s účelom výživného a záujmom dieťaťa. Vzhľadom na výšku sumy dlžného výživného prvostupňový súd správne poskytol splátky plnenia vyživovacej povinnosti.

Ústavný súd súhlasne s názormi všeobecných súdov uvádza, že rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že v otázke úpravy styku otca maloletého s dieťaťom je účelné zmeniť rozsah kontaktu otca a dieťaťa prostredníctvom SKYPE aplikácie a vo zvyšnej časti je potrebné potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Krajský súd primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení relevantných dôkazov, opieral sa pritom najmä o výpovede psychológov a kolízneho opatrovníka, z ktorých vyplynulo, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (vrátane vzdialenosti bydlísk), ale najmä na vek maloletého by úprava styku s dieťaťom tak, ako to navrhoval otec maloletého, predstavovala pre dieťa neprimeranú záťaž. Zo záverov všeobecných súdov rezultuje tiež názor, podľa ktorého je potrebné, aby si dieťa na dlhšie odlúčenie od matky a na dlhší súvislý kontakt s otcom zvykalo postupne s prihliadnutím na jeho aktuálne fyzické a mentálne schopnosti a možnosti.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovatelia síce v texte žiadosti namietali aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v petite svojej sťažnosti však nežiadajú vyslovenie porušenia uvedeného článku dohovoru ani vyslovenie porušenia ústavnoprocesných princípov uvedených v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia kvalifikovane zastúpení zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovatelia vymedzili v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv však ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno- procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).