III. ÚS 83/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 C/415/2002) p o r u š e n é b o l i .

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Ondreja Lučivjanského, Vodárenská 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 83/2015­17 zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012 ̶ pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 C/415/2002 (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 283/2014 bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 9. apríla 2015 k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania: „Sťažovateľ dňa 12.6.2002 podal na Okresnom súde Košice I žalobu, ktorou sa domáha náhrady škody proti Generálnej prokuratúre SR. Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Jozefovi Pribulovi, následne JUDr. Bystrianskej a toho času vec vybavuje JUDr. Vekrbauerová. Dňa 8.7.2002 súd doručil žalovanému návrh na vyjadrenie, zabezpečil k nahliadnutiu vyšetrovací spis z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach a následne nariadil vo veci pojednávanie na 20.2.2003. Dňa 20.2.2003 po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Uznesením č. k. 23 C/415/2002­94 zo dňa 28.7.2003 súd pripustil do konania na strane žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 28.10.2003. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na 27.1.2004 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní dňa 27.1.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 23.3.2004 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Na pojednávaní dňa 23.3.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 17.6.2004 za účelom vyžiadania vyšetrovacieho spisu z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach. Na pojednávaní 17.6.2004 súd po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Dňa 7.10.2004 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co/301/04­188 zo dňa 20.9.2005 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Žalobca podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý následne nálezom č. k. III. ÚS 117/06­53 zo dňa 23.8.2006 rozhodol, že základné právo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co/301/04­188 z 20.9.2005 porušené bolo, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil, aby v nej znovu konal a rozhodol. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4 Co/96/2007­219 zo dňa 10.10.2007 zrušil

rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 6.5.2008, na ktorom vec prejednal a pojednávanie odročil na 19.6.2008 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní 19.6.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 5.8.2008 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 15.11.2013, na ktorom vec prejednal a následne odročil na 17.1.2014 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní 17.1.2014 súd doplnil dokazovanie a vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Dňa 4.7.2014 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o odvolaní doposiaľ nerozhodol.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcom a ktorého predmetom je náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom, ústavný súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. Napriek uvedenému ďalej dodáva, že samotnou skutkovou a právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa. Na eventuálny podiel sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: «Súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že preskúmavanej veci sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, dostatočne ale nevysvetlili, v čom spočíva ich danosť. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v preskúmavanej veci bol nesprávny, normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že prokurátor tento postup nezachoval. V predmetnom konaní žalobca netvrdil, že by samo zaistenie jeho finančných prostriedkov bolo nesprávnym úradným postupom; namietal, že prokurátor nereagoval primerane na jeho upozornenie o ohrození prosperity banky, v ktorej boli zaistené finančné prostriedky. Pri posudzovaní opodstatnenosti tohto tvrdenia bolo potrebné zohľadniť § 79b ods. 1 a 4 Trestného poriadku vymedzujúci podmienky, za ktorých môže prokurátor zrušiť alebo obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy nižších stupňov konštatovali, že prokurátor sa dopustil nesprávneho úradného postupu, v odôvodneniach ich rozhodnutí ale nevysvetlili, konkrétne ktoré ustanovenia prokurátor porušil (nerešpektoval) a aký mal byť podľa ich názoru správny (zákonu zodpovedajúci)

So zreteľom na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutia nie sú vo vyššie uvedenom zmysle dostatočne preskúmateľné, najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a v ňom obsiahnutému návrhu generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutia, proti ktorým smeroval tento mimoriadny opravný prostriedok. V mimoriadnom dovolaní sa uvádza aj § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý upravuje samostatný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania ­ nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Najvyšším súdom v bode 2. odôvodnenia tohto uznesenia konštatovaná tzv. iná vada neumožňovala v konaní o mimoriadnom dovolaní preskúmať, Či napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§243fods. 1 písm. c/ O. s. p.). Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu v rozsahu napadnutom mimoriadnym dovolaním a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.»

Tieto skutočnosti nepochybne významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú judikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, keď poukázal na to, že v súvislosti s neúmernou dĺžkou napadnutého konania „stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie veci“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na neefektívny priebeh konania vedeného okresným súdom a najmä na skutočnosť, že dosiaľ ani po takmer 13 rokoch nebolo konanie právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.