III. ÚS 84/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 84/2015­30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti , , zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011, takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III. ÚS 84/2015 zo 17. marca 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011 rozhodol, že v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa boli postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň navrhol prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov konania.

Z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu bol spis v zmysle dodatku k rozvrhu práce prikázaný opatrením zo dňa 24.02.2014 na rozhodovanie JUDr. Karolovi Posluchoví, sudcovi tunajšieho súdu. Uznesením Súdnej rady SR zo dňa 31.03.2014 bol JUDr. Karol Posluch súčinnosťou od 01.04.2014 preložený na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V, pričom vzniknutá situácia pri pôvodnom prideľovaní veci nebola predvídateľná. Uznesením Súdnej rady SR zo dňa 31.03.2014 bola na tunajší súd preložená sudkyňa JUDr. Petra Priečinská, ktorej bola predmetná vec od 02.05.2014 prikázaná na ďalšie konanie. Zákonná sudkyňa od prevzatia veci koná plynulé, bez prieťahov, dňa 11.09.2014 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Po niekoľkých nevyhnutných procesných úkonoch tunajšieho súdu, bližšie špecifikovaných v pripojenom chronologickom prehľade úkonov bol spis predložený dňa 25.03.2015 odvolaciemu súdu. Mám za to, že v konaní v čase po právoplatnosti Nálezu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 327/2011 tunajší súd konal bez prieťahov, situácia bola skomplikovaná personálnymi zmenami v obsadení senátu 9C.“

10.07.2013 ­ pojednávanie z náhlych zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne odročené na neurčito 19.08.2013 ­ stanovený T 25.09.2013 25.09.2013 ­ pojednávanie odročené na T 09.10.2013 z dôvodu PN sudcu 09.10.2013 ­ uznesenie o nepripustení zmeny návrhu, prejednanie veci, dokazovanie vyhlásené za skončené, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 30.10.2013 22.10.2013 ­ odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu zo dňa 09.10.2013 29.10.2013 ­ pojednávanie z dôvodu úrazu zákonnej sudkyne zrušené 25.11.2013 ­ pokyn na predvolanie účastníkov na vyhlásenie rozsudku na deň 16.12.2013 24.02.2013 ­ opatrenie predsedu súdu ­ prikázanie veci inému sudcovi v zmysle Rozvrhu práce (z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu zákonnej sudkyne) 02.05.2014 ­ opatrenie predsedu súdu prikázanie veci inému sudcovi v zmysle Rozvrhu práce (z dôvodu preloženia zákonného sudcu na výkon funkcie sudcu na iný súd) 06.05.2014 ­ informácia zákonnej sudkyne o stave oddelenia a upozornenie na neprimeraný počet pridelených vecí 15.05.2014 ­ stanovený T na 11.09.2014 za účelom vyhlásenia rozsudku 11.09.2014 ­ vyhlásený rozsudok 19.09.2014 ­ návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku 26.09.2014 ­ odvolanie odporcu voči rozsudku 07.10.2014 ­ navrhovateľovi doručované odvolanie odporcu na vyjadrenie 17.10.2014 ­ uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku zamietnutý 24.10.2014 ­ vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu 07.11.2014 ­ podanie navrhovateľa zaslané na oboznámenie odporcovi 26.11.2014 ­ spis daný na lehotu do právoplatnosti uznesenia zo dňa 17.10.2014 03.12.2014 ­ odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu zo dňa 17.10.2014 11.12.2014 ­ odvolanie navrhovateľa zaslané odporcovi 09.01.2014 ­ vyjadrenie odporcu 16.01.2015 ­ prešetrenie dátumu podania zásielky odporcu (doručované odvolanie) prostredníctvom Slovenskej pošty

Ďalej sťažovateľ uviedol: „Súd na pojednávaní konanom dňa 9.10.2013 uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie na 30.10.2013 za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci, pričom do ukončenia dokazovania nerozhodol o námietkach navrhovateľa proti zneniu zápisnice zo dňa 22.08.2012. Skutková a právna zložitosť prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje také znaky, ktoré by pri náležitej starostlivosti a zodpovednej príprave nedovoľovali súdu rozhodnúť vec do jedného roka po neúspešnom pokuse o mimosúdnu dohodu medzi účastníkmi konania... Z chronologického prehľadu procesných úkonov súdu vo veci je zrejmé, že Okresný súd Bratislava II následne porušil aj ustanovenie 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď rozsudok vo veci nevyhlásil najneskôr do troch týždňov odo dňa 09.10.2013 a to ani 30.10.2013, ani 16.12.2013. Rozsudok údajne súd vyhlásil až 11.09.2014, teda po jedenástich mesiacoch od skončenia dokazovania... Odporca dňa 26.09.2014 podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 9 C/50/2008­376 zo dňa 11.09.2014 odvolanie. Súd odvolanie odporcu spolu s včas podaným vyjadrením navrhovateľa k podanému odvolaniu odporcu zaslal odvolaciemu súdu ­Krajskému súdu v Bratislave až 25.03.2015, čím došlo k porušeniu § 209a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého je povinnosťou prvostupňového súdu zaslať odvolanie odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci ani v etape po právoplatnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity napadnutého konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Ústavný súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k sťažnosti, ktorá okrem iného uviedla, že „situácia bola skomplikovaná personálnymi zmenami v obsadení senátu 9 C“, a následne poukázala na to, že vec bola opakovane pridelená inému zákonnému sudcovi v dôsledku preloženia sudcu na výkon funkcie na iný súd, resp. vzdania sa funkcie sudcu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd neakceptoval ani argumenty uvedené predsedníčkou okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňujúce nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, keď v súvislosti s uvedeným vo svojej judikatúre už vyslovil, že ani táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní (IV. ÚS 137/04).

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 50/2008 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011, ktorým okresnému súdu prikázal konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Igorom Klamárom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €.