III. ÚS 91/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 91/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia , zastúpeného advokátkou , vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanie všetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 247/2011 z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 20. decembra 2010 podanou proti , (ďalej len „žalovaný“), podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) domáhal určenia, že žalovaný sa svojím konaním z 29. júla 2010 dopustil priamej diskriminácie sťažovateľa ako právnickej osoby z dôvodu etnickej príslušnosti. Navrhoval tiež, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vstupe do svojej prevádzky a na svojej webovej stránke text popisujúci konanie žalovaného a hodnotenie tohto konania ako priamej diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Navrhol tiež okresnému súdu uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť sťažovateľovi do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku bezplatne ubytovacie priestory pre desať osôb v rozsahu dve noci v dohodnutom termíne.

K priamej diskriminácii na základe etnickej príslušnosti malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že žalovaný ako podnikateľ poskytujúci ubytovacie služby na rokovaní so zástupcami sťažovateľa 29. júla 2010 údajne odmietol poskytnúť ubytovanie pre približne 20 osôb rómskeho pôvodu, s ktorými sťažovateľ plánoval zorganizovať stretnutie ako s osobami spolupracujúcimi pri napĺňaní predmetu hlavnej činnosti sťažovateľa. Žalovaný najprv s poskytnutím ubytovania podľa predstáv sťažovateľa problém nemal, keď však počas rozhovoru zástupcovia sťažovateľa uviedli, že ide o osoby rómskeho pôvodu, svoj názor zmenil.

Okresný súd vyhodnocujúc priebeh dokazovania tiež zdôraznil, že sťažovateľ „ani nemal skutočný záujem o služby žalovaného, o ubytovanie osôb, s ktorými spolupracuje v tom čase, pretože napokon sa toto stretnutie ani neuskutočnilo, ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. Naopak uskutočnilo sa len jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré občas žalobca organizuje.“.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. V ňom akcentoval dôkaznú silu vyhotovenej nahrávky rozhovoru medzi jeho zástupcami a žalovaným, ktorá „je priamym dôkazom s najvyššou výpovednou hodnotou“, pretože z jej obsahu „jednoznačne vyplýva odmietnutie ubytovacích služieb z dôvodu zakazujúceho diskrimináciu – etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu) znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie odmietnuť ubytovanie bolo ovplyvnené predsudkami, ktoré odvodzoval len na základe vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné praktiky žalovaného boli preukázané aj výpoveďou svedkyne , ktorá potvrdila, že nejde o ojedinelý prípad a rovnakú skúsenosť s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích služieb so žalovaným malo v minulosti aj .“.

Sťažovateľ v odvolaní ďalej dôvodil, že „skutočnosť, či v danom čase oslovili, alebo neoslovili aj iné zariadenie, a či sa vôbec neuskutočnilo... nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že dňa 29.7.2010 mali reálny záujem o uskutočnenie takéhoto podujatia a rezerváciu ubytovania... Po vyjadrení žalovaného a po prezentovaní jeho postoja voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať.“.

K (ne)uneseniu dôkazného bremena v konaní krajský súd uviedol, že „povinnosť preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy, ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii... skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené, pretože oznámenie o tom, že pri predbežnom informatívnom jednaní žalovaný najprv odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu, aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.“. Na záver svojho odôvodnenia krajský súd vyjadril pochybnosti o danosti aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa v konaní, a to s poukazom na § 2 ods. 9 antidiskriminačného zákona, pretože „okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci... Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť vykonaná, bola pripravená a zabezpečená. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil v tomto smere žiadne dôkazy...“.

Kritike sťažovateľ podrobuje aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s problémom aktívnej legitimácie v konaní. Rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľa v tomto smere „nedostatočne odôvodnené, rozporné a zakladá arbitrárnosť... odvolací súd došiel k nesprávnym záverom, keď mal za to, že sťažovateľ v súdnom konaní vystupoval v mene osôb, ktoré sa mali zúčastniť akcie. Sťažovateľ od začiatku vo vzťahu k žalovanému dňa 29.07.2010, kedy k diskriminačnému konaniu došlo, ako aj počas súdneho konania, vystupoval vo svojom vlastnom mene – ako právnická osoba. Žalovaný neposkytol služby sťažovateľovi ako právnickej osobe, z dôvodu vzťahu k osobám rómskeho etnického pôvodu, čo sa v zmysle ust. § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona považuje tiež za diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu. Diskriminačný dôvod sa v tomto prípade vyskytoval jednak u sťažovateľa samotného, keďže ide o mimovládnu organizáciu – občianske združenie, ktorej činnosť je zameraná na ochranu ľudských práv na Slovensku s dôrazom na práva menšín a ochranu pred diskrimináciou, predovšetkým z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, ale súčasne sa diskriminačný dôvod vyskytoval u samotných klientok sťažovateľa (rómske ženy) a ďalších osôb, pre ktoré malo byť pripravované stretnutie realizované (ich deti).“.

Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko­právnom konaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval a v rámci konania porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/247/2011 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2013, sp. zn. 4Co/247/2011 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 2000 Eur (slovom: Dvetisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práva zaručeného dohovorom na podklade nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení antidiskriminačného zákona. Obe námietky sú v prípade ich dôvodnosti spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených základných práv a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch musí konajúci všeobecný súd najprv ustáliť, či došlo ku konaniu (opomenutiu), ktoré je podľa žalobcu diskriminačné. V prípade, ak je toto skutkové zisťovanie pozitívne, vyvstáva druhá otázka z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatná, a to či konanie (opomenutie), ku ktorému došlo, napĺňa legálne znaky diskriminácie. Na základe kladnej odpovede na v poradí druhú otázku je potom povinnosťou konajúceho súdu skúmať, či žalovaný unesie dôkazné bremeno vo vzťahu k neporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Popísaná metodológia okrem iného znamená, že ak hneď v úvode svojho rozhodovacieho procesu konajúci súd dospeje ku záveru, že žalobcom tvrdené konanie sa nepreukázalo, potom jedinou možnou odpoveďou na druhú otázku je, že k diskriminácii nedošlo, a následne z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany ani nie je podstatné, či žalovaný svoje dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uniesol.

V posudzovanom prípade bolo vzhľadom na žalobnú argumentáciu sťažovateľa prvoradou úlohou okresného súdu ustáliť, či žalovaný skutočne odmietol pri rozhovore 29. júla 2010 zástupcom sťažovateľa poskytnúť požadované ubytovanie. Až potom prichádzalo do úvahy právne hodnotenie o prípadnom naplnení podmienok podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona. Okresný súd v tejto otázke skutkovo uzavrel, že „žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami (napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol“.

V popísaných okolnostiach charakterizujúcich skutkovú stránku prvostupňovej fázy žalovaného konania sťažovateľ vo svojom odvolaní s poukazom na nahrávku z rozhovoru z 29. júla 2010 iba opakoval, že „diskriminačné konanie... potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval“. Takéto tvrdenie však bez ďalších dôkazných návrhov, prípadne bez ďalšej logickej skutkovej argumentácie nie je spôsobilé účinne spochybniť skutkové závery okresného súdu založené na skúmaní obsahu nahrávky v spojení s výpoveďami zástupcov samotného sťažovateľa, ktorí boli priamymi svedkami inkriminovaného rozhovoru. Preto potom skutkový záver krajského súdu, podľa ktorého „vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia... prijatie objednávky nevylúčil“, je podľa názoru ústavného súdu pre naplnenie ústavných požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúci.

Ústavný súd pri uvedenom hodnotení vzal do úvahy aj stabilne judikovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. 12. 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).

Krajský súd teda dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že ku konaniu, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho žalobe malo byť základom diskriminácie a následne aj porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani nedošlo. Preto potom ďalšie nadväzujúce otázky súvisiace s uplatňovaním antidiskriminačného zákona prestali byť otázkami podstatnými v miere, ktorá by si na základe požiadaviek plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžadovala na ne odpovedať (či išlo o diskrimináciu a či žalovaný uniesol dôkazné bremeno kladené naň § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Fakt, či okresný súd a krajský súd na tieto ďalšie otázky napokon odpovedali alebo neodpovedali, je z hľadiska ústavno­právneho irelevantný.

Nijako sa totiž v procese prieskumu prvostupňového rozsudku na základe odvolania sťažovateľa neprejavili, lebo krajský súd sťažovateľovo odvolanie meritórne prerokoval a rozhodol o ňom. Pochybnosti krajského súdu sa tak dostávajú do polohy akademickej polemiky, ktorej chýba reálnosť invázie do individuálnej sféry sťažovateľa rámcovanej jeho základnými právami a slobodami. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa interpretácie § 2a ods. 9 a § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona v jeho veci konajúcimi súdmi ako nedôvodnú.

Ústavný súd právny názor formulovaný in abstracto akceptuje, sťažovateľ však nevysvetlil, ktoré jeho stanovisko krajský súd pozorne nepreštudoval, prípadne pri rozhodovaní nevzal do úvahy. Ako už bolo uvedené, odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku považuje ústavný súd na prvý pohľad za dostatočné a spĺňajúce kritériá kladené naň základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania sa tak vo svetle sťažnostnej argumentácie javí ako nerozlučne späté so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistil signály možného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, má to v popísaných okolnostiach za následok záver o nedôvodnosti sťažnosti aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania garantovaného čl. 47 ods. 3 ústavy.

K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno­právneho charakteru a ústavno­procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.