III. ÚS 92/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 92/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých a , obaja trvale bytom , zastúpených zákonnou zástupkyňou , právne zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 21 Er 732/2013 z 11. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletých a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že zákonná zástupkyňa sťažovateľov, matka maloletých detí, podala 10. septembra 2013 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, otcovi sťažovateľov, ktorý sa týkal okrem splatnej pohľadávky výživného za september 2013 v sume 400 € aj do budúcna neuhradených splatných pohľadávok na výživnom. Povinný podal 22. januára 2014 námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie. Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením sp. zn. 21 Er 732/2013 z 27. mája 2014 rozhodol o námietkach povinného tak, že námietkam proti exekúcii nevyhovel a námietkam proti trovám sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku vyhovel. Proti uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie. Sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 21 Er 732/2013 z 11. júla 2014 rozhodol tak, že námietkam povinného proti trovám sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku nevyhovel (vzhľadom na zmeškanie lehoty pre podanie námietok) a súčasne exekúciu do sumy 373,46 € v časti trov sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavil.

Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd svojím uznesením sp. zn. 21 Er/732/2013 z 11. júla 2014 porušil ich označené práva.

vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne. Rozhodnutie odporcu o čiastočnom zastavení exekúcie do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku je založené na ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného

Exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol námietky podľa § 50. Podľa ustanovenia § 48 písm. d) Exekučného poriadku

Podľa ustanovenia § 61b ods. 2 Exekučného poriadku Exekútor je návrhom na vykonanie exekúcie viazaný a nemôže vykonať exekúciu vo väčšom rozsahu, než navrhuje oprávnený, aj keby bol z exekučného titulu oprávnený uplatňovať viac; to platí aj pre trovy exekúcie.

je zase upravený v ustanovení § 61b ods. 1 Exekučného poriadku, a rozumie sa ním pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu, jej príslušenstvo a trovy exekúcie. Vzhľadom na doteraz uvedené je nepochybné, že v upovedomení o začatí exekúcie boli uvedené všetky náležitosti, ako to vyžadujú ustanovenia Exekučného poriadku uvedené v predchádzajúcom odseku. Skutočnosť, že trovy exekúcie boli uvedené v upovedomení o začatí exekúcie, potvrdzuje aj odporca, keď v odôvodnení konštatuje, že „z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil.

Navyše ani samotný odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, že by sa exekúcia vykonávala aj ohľadne nároku, ktorý nie je uvedený, resp. špecifikovaný v upovedomení o začatí exekúcie v časti vymáhaného nároku.

rozhodol o týchto námietkach tak, že námietkam otca voči exekúcii nevyhovel a námietkam otca voči trovám maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku vyhovel, ale na základe odvolania maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade odporca (rozhodujúc sudcom) potom uznesením sp. zn. 21Er/732/2013

Je teda nepochybné, že otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade disponoval s prostriedkom obrany proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie. Tento prostriedok obrany otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade aj využil, avšak rozhodnutím odporcu bolo o jeho námietkach proti trovám exekúcie rozhodnuté tak, že im nebolo vyhovené, pretože boli podané oneskorene. Po nadobudnutí právoplatnosti výroku, ktorým nebolo vyhovené námietkam otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie, došlo k tomu, že upovedomenie o začatí exekúcie sa stalo aj v časti trov exekúcie záväzným podkladom pre vydanie exekučného príkazu v zmysle ustanovenia § 52 Exekučného poriadku, pretože aj exekučný príkaz podľa ustanovenia § 53 písm. e) musí obsahovať označenie vymáhaného nároku. So zreteľom na to, že otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade využil prostriedok obrany proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie, ktorým disponoval, a o ktorom bolo právoplatné rozhodnuté, odporcovi za tejto situácie žiadne

otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorý je v predmetnom exekučnom konaní zastúpený advokátom, ktorý oneskorene podal námietky proti trovám exekúcie, a toto jeho pochybenie odstrániť a v prevažnej miere zmierniť vlastným rozhodnutím o tej istej otázke bez akéhokoľvek návrhu či podnetu zo strany účastníkov, konania. Pokiaľ odporca v predmetnej veci rozhodol o trovách konania tak, že nevyhovel námietkam otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, a následne o tej istej otázke rozhodol bez návrhu, pričom tento krát rozhodol v prospech otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, čím v prevažnej miere zmiernil následky vyplývajúce pre neho, znevýhodnil tým postavenie jedného účastníka konania maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených na úkor ich otca ako povinného. Zároveň došlo aj k porušeniu zásady rovnosti

Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu, zakázal okresnému súdu pokračovať v namietanom porušovaní ich práv, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľov sústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie okresného súdu, malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či v intenciách prezentovanej judikatúry bol sťažovateľom poskytnutý náležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým exekúciu čiastočne v časti týkajúcej sa trov exekúcie zastavil, dôvodil, že keďže „z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil, že exekúcia sa vykonáva v širšom rozsahu a to v sume 418,96 eur, pričom zákonný rozsah je v sume 45,50 eur, bolo potrebné v prevyšujúcej časti v sume 373,46 eur čiastočne aj bez návrhu exekúciu zastaviť“.

Spomínaný zákonný rozsah predbežných trov sťažovateľov týkajúcich sa účelného vymáhania ich nároku v exekučnom konaní, exekučný súd ustálil odkazom na špeciálne ustanovenie § 10 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov k ustanoveniu § 10 ods. 3 citovaného právneho predpisu, ktoré bolo pri výpočte trov uvedených v upovedomení o začatí exekúcie nesprávne aplikované namiesto označeného špeciálneho ustanovenia.

Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, nijako nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľov namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd aplikoval platnú a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal jej náležitý a ústavne konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky odôvodnené.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov sa už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015