III. ÚS 93/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 93/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátska kancelária, Námestie M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 4/2012-35 z 21. augusta 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Sžf 90/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Komárno (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. 621/230/19051/11/Sza z 30. marca 2011 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2006 v sume 3 799,97 € za porušenie § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/224/20122- 112423/2011/992128-r z 27. októbra 2011 rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 5. januára 2012 žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu. Navrhol toto rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd upriamil pritom pozornosť na fakt, že predmetom sťažovateľom deklarovaných zdaniteľných obchodov, z ktorých odvodil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, bolo drevo. To je „špecifický druh tovaru, ktorého ťažba, preprava, skladovanie a spracovanie podliehalo pravidlám, ktoré sú ustanovené v zákone č. 326/2005 Z. z. o lesoch a ustanovených vyhláškach. Podmienky a pravidlá ťažby dreva nie je možné obísť, pretože každý článok v reťazci od ťažby dreva až po spracovanie sa musí riadiť týmto zákonom a mať doklady o pôvode dreva v lehote tak, ako to ustanovuje zákon o lesoch. Doklady vystavené v súvislosti s dodávkou dreva (guľatiny) musia mať vždy povahu faktu a musia byť vystavené na materiálnom základe, teda drevo musí existovať, musí byť vyťažené v zmysle podmienok upravených v zákone o lesoch a vykonávacích vyhlášok o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva, ako i dokladoch o pôvode dreva... Samotná skutočnosť, že žalobca v zmysle zákona o lesoch nepostupoval, so spoločnosťou dlhé roky spolupracoval a neboli problémy, ešte neznamená, že tento dodávateľ neporušoval zákon a taktiež, že žalobca spĺňa podmienky na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH...“.

Krajský súd zdôrazňujúc, že v správnom súdnictve nepôsobí ako súd skutkový, podrobil napadnutý postup a rozhodnutia daňových orgánov prieskumu z hľadiska toho, „či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane, ako i žalovaný... vychádzali, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady daňového konania, ako i na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver, ku ktorému správca dane dospel, ako i žalovaný daňový orgán, keďže obe rozhodnutia tvoria jeden celok a nezistil rozpor so zákonom o správe daní... ani s hmotnoprávnym predpisom č. 222/2004 Z. z. o DPH...“.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 90/2012 zo 17. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Zrekapituloval pritom nesporné fakty prejednávanej kauzy, podstatu relevantných ustanovení právnych predpisov a uzavrel, že sťažovateľ „nepreukázal nadobudnutie smrekovej guľatiny, vyfakturovanej vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a preto sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi vôbec dodané a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou , keď ani táto spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej smrekovej guľatiny od spoločnosti Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákon o správe daní“.

Najvyšší súd k odvolacím námietkam sťažovateľa opierajúcim sa o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ešte uviedol, že „bolo povinnosťou žalobcu ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa spoločnosti doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch... a vyhl. č. 232/2006 Z. z., a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť predmetné doklady nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa «nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo správne otázku vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom súd vychádzal len z irelevantných tvrdení správcu dane, ktoré sú sporné a nepodložené žiadnymi dôkazmi... Nie je vôbec zrejmé, na základe ktorých nepochybných dôkazov správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ vedel, resp. musel vedieť o skutočnostiach, že drevo, ktoré obchodná spoločnosť dodávala sťažovateľovi, nemá v zmysle platných právnych predpisov preukázaný pôvod... Daňový úrad v rámci svojho dokazovania neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť sťažovateľa o uvedených skutočnostiach, pričom formulácia „musel vedieť“ je v kontexte základných zásad hodnotenia dôkazov neprípustná a neumožňuje správcovi dane vyvodiť jednoznačný záver o existencii vedomosti sťažovateľa o uvedených skutočnostiach. Takéto vážne tvrdenie oprieť iba o stanovisko sťažovateľa, že s dodávateľom dreva – s obchodnou spoločnosťou mal dobré dlhoročné obchodné vzťahy a nemal dôvod preverovať legálnosť nadobudnutej guľatiny je navyše, laické, špekulatívne a nijakým spôsobom nepodložené a je nepochybne v rozpore so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. ...».

Na podklade citovanej argumentácie sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu o neaplikovateľnosti relevantnej judikatúry Súdneho dvora (kauza Optigen) na prejednávaný prípad.

Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že v jeho prípade „nešlo v žiadnom prípade len o formálnu existenciu faktúr o dodávke dreva, nakoľko... v konaní produkoval jasný a relevantný dôkaz o reálnej existencii kúpenej guľatiny, ktorú spracoval na hranoly, dosky, atď., čoho nesporným dôkazom sú odberateľské faktúry ako aj faktúry za porez guľatiny“. Tieto dôkazné prostriedky podľa sťažovateľa „jednoznačne preukazujú reálnu existenciu guľatiny, ako aj jej reálne odovzdanie a následné spracovanie tak, ako uvádza sťažovateľ“.

2015 vylúčil sudkyňu ústavného súdu JUDr. Janu Baricovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. Rvp 2033/2014.

Na základe uvedených skutočností podľa čl. III ods. 1 písm. a) v spojení s čl. II ods. 4 treťou odrážkou rozvrhu práce rozhodoval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa III. senát ústavného súdu v zložení: JUDr. Rudolf Tkáčik – predseda senátu, JUDr. Ivetta Macejková – členka senátu a JUDr. Ľubomír Dobrík – člen senátu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Sžf 90/2012 ústavný súd uvádza, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým tento potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu o zamietnutí tzv. správnej žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ktorý podľa neho vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku evidentne vyplýva, že najvyšší súd v medziach sťažovateľovej žaloby a v limitoch daných rozsahom a dôvodmi jeho odvolania akceptoval spôsob, akým daňové orgány vyhodnotili dôkazy vykonané v daňovom konaní. Sťažovateľov názor, že len na podklade dlhodobých obchodných vzťahov s jeho dodávateľom založiť vedomosť o prípadnom protiprávnom konaní tohto dodávateľa je nedostačujúce, predstavuje v podstate polemiku s vyhodnotením konkrétnej skutočnosti, ktorá v daňovom konaní vyšla najavo.

Bez toho, že by sa ústavný chcel štylizovať do pozície skutkového súdu, ktorá mu nepatrí, ale predsa v záujme presvedčivého odôvodnenia svojho uznesenia považuje za podstatné uviesť, že predovšetkým z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý z hľadiska dôvodov tvorí jednotu s odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), plynie podrobný skutkový obraz prejednávanej veci. Správca dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly orientoval svoju pozornosť na dodávku sporného dreva sťažovateľovi. Takýto postup je logický, keďže jadrom prípadu bolo posúdenie oprávnenosti sťažovateľom realizovaného odpočítania dane, ktorú zaplatil svojmu dodávateľovi. Naproti tomu sťažovateľova obrana v priebehu konania o jeho žalobe sa orientovala hlavne na argumentáciu o spracovaní už dodaného dreva, resp. o jeho následnej podnikateľskej realizácii („odberateľské faktúry, faktúry za porez dreva“), čím zamýšľal preukázať reálnosť dodávok dreva. Sťažovateľ však opomenul, že základom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane neboli pochybnosti správcu dane o samotnej existencii sporného dreva, ale jeho relevantné pochybnosti o tom, že drevo sťažovateľovi dodal subjekt (spoločnosť ) uvedený ako dodávateľ na faktúrach predstavujúcich formálny základ pre odpočítanie dane.

Najvyšší súd v súvislosti so skutočnosťami popísanými v predchádzajúcom odseku výstižne uviedol, že „prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu bola v roku 2006 obchodná spoločnosť , so sídlom v , ktorá mala nadobudnúť guľatinu od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti , so sídlom vo . Žalobca ako spracovateľ dreva (§ 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch) na vyzvanie správcu dane relevantné doklady o pôvode a existencii predmetného dreva nepredložil. Takéto doklady nepredložila ani spoločnosť , ktorej mala dodať predmetnú guľatinu spoločnosť Konateľ obchodnej spoločnosti poprel akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou . Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto spoločnosť nevystavil a konateľa spoločnosti nepozná. K predloženým predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach nie je totožný s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť.“.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora obsiahnutou v rozsudku z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 (Optigen a spol.), najvyšší súd dospel k názoru, že právna veta predmetného rozsudku odráža skutkový stav odlišný od sťažovateľovho prípadu. Najvyšší súd doslova uviedol, že predmetný rozsudok Súdneho dvora „predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú poznačené podvodom a skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej povahe plnenia. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch dreva a vyhl. č. 232/2006 Z. z., a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť predmetné doklady nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.“.

Pri hodnotení právneho názoru najvyššieho súdu neušlo pozornosti ústavného súdu, že v označenej kauze „Optigen a spol.“ Súdny dvor riešil problém, či je nevyhnutné posudzovať právo na odpočítanie dane na konkrétnom stupni hospodárskeho reťazca so všetkými plneniami, ktoré vytvárajú cyklus v reťazci dodávok, alebo či toto právo je viazané na pojem hospodárskej činnosti ako kategóriu uplatňovanú v mechanizme dane z pridanej hodnoty nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení. Rozhodnutie Súdneho dvora je napokon potvrdením zásadného významu neutrality zdaňovania daňou z pridanej hodnoty. Neutralita bráni všeobecnej diferenciácii medzi zákonnými a nezákonnými operáciami. Vyplýva z nej, že z označenia konania za neprípustné nevyplýva sama osebe výnimka zo zdanenia (pozri bod 49 predmetného rozsudku Súdneho dvora).

Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje svojvôľu ani nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia nahrádzať. Sťažnosti sťažovateľa je preto v časti smerujúcej odvolací rozsudok najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016