III. ÚS 95/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 95/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 15592/2015 a sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 15593/2015, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 449/2015 z 25. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosti a vedené pod sp. zn. Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 95/2016.

Sťažnosti a o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

autobusov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach prevádzkovanej odporcom, však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za primeranú (proporcionálnu) vo vzťahu k osvedčenému porušeniu práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Požadovaná predbežná úprava pomerov účastníkov vo svojich dôsledkoch by viedla k zrušeniu (dočasnej) autobusovej zastávky MHD ako takej, ktorej zriadenie a umiestnenie ako dočasné riešenie a na nevyhnutný čas z dôvodu vykonávania rekonštrukčných prác na električkových tratiach v Košiciach, bolo schválené Mestom Košice a Krajským dopravným inšpektorátom v Košiciach ako orgánmi vykonávajúcimi verejnú správu a odborný dozor v cestnej doprave... Predbežným opatrením s navrhovaným obsahom by bolo neprípustne (nad rozsah nevyhnutne potrebnej miery obmedzenia) zasiahnuté do práv odporcu a jeho prevádzkovej činnosti pri poskytovaní dopravných a prepravných služieb v mestskej doprave, ktoré je odporca v primeranom rozsahu povinný zabezpečiť na území mesta v súlade so zmluvou o dopravných službách vo verejnom záujme a povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave... So zreteľom na uvedené skutočnosti... bolo možné vyvodiť len ten záver, že navrhovateľmi navrhovaná dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi neprichádza do úvahy pre prekročenie medzí určených zákonnými predpokladmi predbežného opatrenia.“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský súd odmietol poskytnúť ochranu ich porušovaným právam, ústavne konformným spôsobom sa nevysporiadal s ich námietkami. Sťažovatelia tvrdia, že ustanovenia právnych predpisov nedávali súdu žiaden priestor na úvahu o tom, či zásah do súkromia navrhovateľov je primeraný, či je nevyhnutný, či je prípustný z hospodárskych či iných dôvodov, keďže akýkoľvek z uvedených zásahov by musel byť v súlade so zákonom. Podľa názoru sťažovateľov princíp proporcionality je uplatniteľný len v rámci princípu legality, teda zákonom dovoleného zásahu do základných práv.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, identickú argumentáciu použitú v ich sťažnostiach, ako aj identický rozsah napadnutých práv a totožnosť v osobe krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia svoj právny záver o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odôvodnil neprimeranosťou navrhovaného predbežného opatrenia, ktorej relevantnú časť ústavný súd citoval v prvej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že by odporcovi v konaní hrozila nepomerne väčšia ujma v dôsledku nariadenia predbežného opatrenia než ujma, ktorú osvedčili sťažovatelia vo svojom návrhu. V tejto súvislosti krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že kompenzácia tvrdenej ujmy sťažovateľov spôsobenej nedovoleným zásahom do ich práv bude ešte predmetom konania vo veci samej. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych osvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v dočasnosti osvedčeného zásahu do práv sťažovateľov, pretože sťažovatelia si boli vedomí dočasného nepohodlia v súvislosti s rekonštrukciu električkových tratí. Sťažovatelia napriek uvedenému sa v danej situácii domáhali ochrany svojich práv práve predbežným opatrením, ktoré, ak by súd nariadil, v konečnom dôsledku by tak znamenalo nepomerne väčší zásah do práv a povinností odporcu, ako aj iných osôb ̶ verejnosti. Ústavný súd preto konštatuje, že úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom predbežného opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľov rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).