III. ÚS 99/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 99/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej Mgr. Soňou Grošaftovou, Makovického 7, Žilina, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/646/2014 z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/10/2009-181 z 22. apríla 2014, ktorým určil, že „do dedičstva po poručiteľke B. Š... patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/120 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa , zapísaným na vedenom Okresným úradom Žilina, Katastrálny odbor ako parcela – orná pôda o výmere 475 m2, parcela – orná pôda o výmere 103 m2 a parcela – orná pôda o výmere 48 m2“. V priebehu konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka argumentovala, že predmetné nehnuteľnosti „nadobudla vydržaním, ktoré bolo osvedčené v roku 2006 verejnou listinou vo forme notárskej zápisnice N 59/2006, NZ 455/2006, NCRIs 4556/2006 podľa § 6 zákona č. 323/1992 Zb. v platnom znení a § 134 Občianskeho zákonníka. Podkladom pre vydanie osvedčenia formou notárskej zápisnice, okrem iných zákonom vyžadovaných skutočností, bolo aj písomné vyhlásenie právnej predchodkyne žalobkýň, a to B. Š... o tom, že nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práva odporkyne, ktoré vyhlásenie bolo podpísané s úradne osvedčeným podpisom, a to z dôvodu, že jej svedčil zápis v PKN vložke č. 309 k spornému podielu“. Podľa jej názoru „ustálenie právneho záveru súdom o prípadnej nedobromyseľnosti sťažovateľky neobstojí, nakoľko žalobkyne v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali nezákonnosť učineného písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali nezákonnosť učineného písomného vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života – tzn. nepreukázali, že sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky zakladajúce vydanie osvedčenia o deklarovaní vlastníctva k spornému podielu. Tvrdíme, že v konaní nebola zo strany žalobkýň preukázaná neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky a jej právnych predchodcov, teda nesplnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva v pornom podiele vydržaním ak aj existencia vlastníctva ich právnej predchodkyne.“.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárny, keďže je presvedčená, že neexistencia dobromyseľnosti sťažovateľky, resp. jej právnych predchodcov, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním nebola zo strany navrhovateliek v 1. až 3. rade v konaní pred všeobecnými súdmi preukázaná.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 2/2011, III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011, III. ÚS 232/2012, II. ÚS 852/2014, III. ÚS 695/2014 a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiť prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že je kvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebol výsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.