III. ÚS 99/2020

Odôvodnenie:

I. Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , , , , a , narodeného všetci (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia (spolu s , toho času nebohým) na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhali žalobou z 3. septembra 2012 pôvodne proti žalovaným a zaplatenia sumy 10 000 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V žalobe dôvodili, že proti nim bolo začaté exekučné konanie, ktoré bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo 4. februára 2010 a o náhrade trov exekúcie exekučným súdom nebolo rozhodnuté. K zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku zrušenia exekučného titulu a po zastavení konania sťažovatelia vyzvali súdneho exekútora na vrátenie všetkých finančných prostriedkov, ktoré im boli v rámci realizácie výkonu rozhodnutia zrazené, pričom prostriedky sa mali nachádzať na účte exekútorského úradu, resp. časť mala byť poukázaná oprávnenému v exekučnom konaní – .

7. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 žalobu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 31. decembra 2013 do zaplatenia zamietol, zároveň vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom v I. až IV. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okrem iného konštatoval: „Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného je potrebné uviesť, že podľa názoru súdu prvej inštancie táto nie je vo vzťahu k žalovanému daná, nakoľko žalovaný ukončil činnosť súdneho exekútora 31.8.2009 (zánik funkcie), pričom z uznesenia tunajšieho súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 vyplýva, že súdnym exekútorom činným v tomto exekučnom konaní bol v súčasnosti už nebohý (od 23.9.2009), nie žalovaný. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že žalovaný bol do aktuálne prebiehajúceho sporového konania pripustený uznesením tunajšieho súdu č. k. 8 C 176/2012-120 zo dňa 19.12.2013 (právoplatné 18.1.2014). Žaloba bola súdu doručená 3.9.2012 a k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením tunajšieho súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 (právoplatné 24.2.2010). Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie v zhode s názorom odvolacieho súdu túto považuje za dôvodnú. V tomto sporovom konaní žalobcovia (v exekučnom konaní povinní) podľa názoru súdu museli mať vedomosť o zastavení exekúcie ako aj o prebiehajúcom konaní vo veci samej vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 18 Cb 343/1999, keďže exekúcia bola zastavená pre nedoručený platobný

rozkaz

tunajšieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18Cb 343/1999, ktorý bol zrušený uznesením zo dňa 28.7.2008, pričom toto

uznesenie

bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní tam vedenom pod sp. zn. 2Cob/8/2009 a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 14.5.2009. Je preto nutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že žalobcovia sa o bezdôvodnom obohatení dozvedeli najneskôr 14.5.2009, pričom v danom prípade došlo k uplynutiu ako subjektívnej 2 - ročnej tak aj objektívnej 3 - ročnej premlčacej lehoty, keďže ako už bolo uvedené, k podaniu tejto sporovej žaloby došlo až 3.9.2012, dokonca s pripustením aktuálne žalovaného až ku dňu 11.12.2013 vyššie uvedeným uznesením tunajšieho súdu č. k. 8 C 176/2012-120 z 19.12.2013. Rovnako tak pri počítaní premlčacej lehoty od 24.2.2010 (právoplatnosť uznesenia č. k. 6 Er 4225/2000-26 o zastavení exekúcie)

8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že záver okresného súdu o premlčaní nároku je arbitrárny. Podľa ich názoru súd nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo je nesprávne, pretože ide o nárok o náhradu škody, ktorú exekútor spôsobil pri výkone svojej činnosti. Za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti nesie zodpovednosť exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a aj samotný štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Obe zodpovednosti stoja popri sebe a právo výberu medzi nimi je na poškodenom. preto je pasívne legitimovaný. Sťažovatelia sa o neoprávnenom zúčtovaní trov exekúcie zo strany súdneho exekútora v sume 1 669,55 eur dozvedeli z písomného vyjadrenia , ktoré bolo doručené súdu 19. novembra 2013. Žalobu proti rozšírili hneď 11. decembra 2013, teda riadne a včas. Tiež uviedli: „Tento fakt potvrdzuje aj vykonanie dôkazu zo strany súdu, a to pripojením exekučného spisu Ex 0233/00 súdnou exekútorkou , z obsahu ktorého bolo zistené, že v predmetnom exekučnom spise sa nenachádza žiadna písomná korešpondencia medzi súdnym exekútorom , a , z ktorej by vyplývalo, že účastníci exekučného konania (oprávnení a povinní) boli informovaní, že došlo k zmene v osobe súdneho exekútora, ako aj informácií o stave doterajšieho exekučného konania (aká suma bola do zmeny súdneho exekútora v rámci vykonávania exekučnej činnosti vymožená a akým spôsobom sa s týmto vymoženým plnením naložilo).“ Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Zo samotného exekučného spisu sp. zn. Ex 0233/00, ako aj samotnej konštatácie súdu prvej inštancie vyplýva, že súdny exekútor po skončení svojej exekučnej činnosti, ako aj samotný jeho nástupca, ktorý prevzal po skončení jeho exekučnej činnosti celú exekučnú agendu, nepodali a neuplatnili si náhradu trov konania. Uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 4225/00-26 zo 4. februára 2010 súd exekúciu zastavil, náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal. Dôvodom zastavenia exekúcie bol § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, t. j. že rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie ‒ platobný

rozkaz

č. k. 18 Cb 343/1999-23 z 28. júla 2008, bolo právoplatne zrušené. Podľa sťažovateľov, «keďže došlo nesprávnym postupom exekútora k svojvoľnému „zrazeniu“ trov exekúcie z vymoženého plnenia bez rozhodnutia exekučného súdu o trovách exekúcie, nemohlo síce dôjsť na strane exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ, ale ku spôsobeniu škody exekútorom v zmysle § 33 ods. 1 EP».

To znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadol právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri pôvodne uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k uplynutiu subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, lebo k podaniu žalobného návrhu došlo 3.9.2012, avšak nie aj voči žalovanému v tomto konaní, vo vzťahu ku ktorému došlo k rozšíreniu žaloby na strane žalovaných až 11. 12.2013. Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania túto posúdil aj vo vzťahu k nadobudnutiu vedomosti o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody od právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie č.k. 6Er/4225/2000-26, t.j. od 24.2.2010, pričom objektívna 3-ročná lehota by uplynula 24.2.2013.

k 31.8.2009. Po zrušení platobného rozkazu následne ako žalobca vzal žalobu späť z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp .zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov konania účastníkom priznaná nebola.

. . Žalobcovia boli účastníci exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli účastníkmi v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999, ako aj následne po zrušení platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom s právoplatnosťou od 13.3.2003. Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu jenesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného platobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie.

Odvolací súd preto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval aj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania, aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške škoda vznikla až 19.11.2013.“

. . . pôvodný exekútor v ničom nebol oprávnený svojvoľne si z vymoženej sumy započítať a zinkasovať iba ním samotným vyčíslené trovy exekúcie v sume 1.669,55 Eur, pretože o trovách exekúcie môže rozhodnúť v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. EP výhradne iba exekučný súd, k čomu však nikdy nedošlo, pretože exekučný súd OS Prešov svojim uznesením č. k. 6Er 4225/2000-26 síce podľa § 57 zák. č. 233/1995 exekúciu zastavil, avšak v tom istom uznesením nerozhodol o náhrade trov exekúcie a nevydal ani následne ďalšie rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o trovách exekúcie.

106 ods. 1 OZ. . . . pri správnom právnom hodnotení, súdy mali dospieť k záveru, že súdny exekútor po skončení svojej exekučnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k zmene exekútora v ničom nedošlo k zmene výkonu exekúcie podľa exekučného poriadku tým, že si neoprávnene a „svojvoľne" z vymoženej sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1669,55 Eur konal protiprávne, v rozpore s exekučným poriadkom, o trovách exekúcie aj po jej zastavení nerozhodol exekučný súd ani po jej zastavení v spoločnom uznesení o zastavení exekúcie a trovy exekúcie zo strany exekútorov , a doposiaľ neboli uplatnené, nebolo o nich rozhodnuté, pričom jedine právoplatne rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania môže byť podkladom na ich úhradu. Rozhodnutie Krajského súdu v odvolacom konaní a nato nadväzujúce rozhodnutie Okresného súdu v Prešove je založené na príliš formalistickom výklade práva a aj samotné- posúdenie skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci. Všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch vôbec nezohľadnili špecifikáciu

. .»

II. Relevantná právna úprava

14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

17. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

23. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

24. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 13 dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

31. Z pohľadu právnych okolností kauzy sťažovateľov hodno zdôrazniť právnu notorietu, podľa ktorej subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže uplynúť neskôr ako doba objektívna (výnimky predstavujú prípady, ktoré nedopadajú na prejednávanú vec). V tomto smere ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach (č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017, č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019) uviedli, že v predmetnom prípade došlo k uplatneniu práva sťažovateľov voči po uplynutí objektívnej, ako aj subjektívnej premlčacej doby. Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávne právne závery vo vzťahu k posúdeniu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, dôvodiac, že súdy nesprávne ustálili moment nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 32. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, v odvolaní proti rozsudku krajského súdu ani v ústavnej sťažnosti sťažovatelia nespochybňovali, že k samotnému vzniku škody (resp. bezdôvodného obohatenia, ako svoj nárok označovali skôr v konaní) došlo najneskôr momentom právoplatnosti uznesenia o zrušení platobného rozkazu – exekučného titulu (14. mája 2009), resp. právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekučného konania (24. februára 2010), v dôsledku čoho objektívna trojročná premlčacia doba uplynula pred uplatnením ich nároku voči (11. decembra 2013). Z obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu (priložené k ústavnej sťažnosti) i zo samotnej ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že argumenty sťažovateľov sa týkajú výlučne posúdenia plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže poukazujú na skutočnosti týkajúce sa získania skutočnej vedomosti sťažovateľov o vzniku škody.

34. Na dôvažok ústavný súd uvádza, že zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov vo vzťahu k náhrade škody v § 106 ods. 2 (vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu v § 107 ods. 2) zakotvuje trojročnú objektívnu premlčaciu dobu a iba v prípade, že škoda bola spôsobená úmyselne (resp. bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne), táto doba sa predlžuje na 10 rokov. Pre možnosť aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa vyžaduje preukázanie úmyslu na strane subjektu zodpovedného za škodu (resp. subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil). V predmetnom prípade okresný súd vyhodnotil právo sťažovateľov ako premlčané v objektívnej trojročnej premlčacej dobe, pričom pre ústavný súd je podstatné, že sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a napokon ani v ústavnej sťažnosti neuvádzali žiadne argumenty podporujúce potrebu aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby. Preto ani krajský súd (vzhľadom na striktnú viazanosť dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) nemal procesný priestor eventuálne zvrátiť záver okresného súdu o dĺžke objektívnej premlčacej doby v posudzovanom prípade. Z uvedeného dôvodu je v štádiu ústavno- súdneho prieskumu akákoľvek polemika o otázke existencie úmyslu na strane zodpovedného subjektu pri posudzovaní namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru irelevantná.

36. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd stroho uzavrel, že odvolacia námietka nie je relevantná, následne popísal priebeh skutkových udalostí a v závere uviedol, že sťažovatelia sa zrazených súm domáhali od , (právnych nástupcov ) minimálne od 20. júla 2010. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je smerované k zodpovedaniu otázky nadobudnutia vedomosti sťažovateľov o vzniku škody ako takej, nevyplývajú však z neho konkrétne úvahy krajského súdu a právne posúdenie vo vzťahu k ustáleniu momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o osobe zodpovednej za škodu, pričom podstatná časť odvolania sťažovateľov je postavená práve na posúdení okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na nadobudnutie vedomosti o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá. Sťažovatelia v odvolaní argumentovali okrem iného tým, že o tom, že časť vymožených prostriedkov si ponechal pôvodný súdny exekútor ( , ktorému zanikla funkcia súdneho exekútora k 31. augustu 2009), sa dozvedeli až v priebehu súdneho konania od , pretože dovtedy im neboli zo strany pôvodného exekútora ( ) ani zo strany jeho nástupcov ( a následne jeho nástupkyne ) poskytnuté informácie o tom, aká suma bola do zmeny súdneho exekútora vymožená, ako bolo naložené s dovtedy vymoženými prostriedkami. Krajský súd neuviedol, ako sa pri posudzovaní predmetnej odvolacej námietky vyrovnal so skutočnosťou, že v priebehu exekučného konania došlo k zmene v osobe súdneho exekútora z na , pričom sťažovatelia pôvodne žalovali (ktorý v čase zastavenia exekúcie figuroval v exekučnom konaní ako exekútor), alebo so skutočnosťou, že výpoveď , ktorá v priebehu súdneho konania uviedla, že časť vymožených prostriedkov si ponechal ako náhradu trov exekúcie, mala za následok podanie návrhu sťažovateľov na pripustenie do súdneho konania na stranu žalovaných.

39. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že odvolacie argumenty sťažovateľov (moment nadobudnutia vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom za škodu a jej výške, otázka pasívnej legitimácie ) sa nestali podstatnými pre posúdenie veci samej. Dôvodom tohto hodnotenia je v okolnostiach súdenej veci sťažovateľmi nespochybnený záver všeobecných súdov o premlčaní nároku v objektívnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť momentom vzniku škodovej udalosti, resp. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia, a nie momentom vedomosti sťažovateľov o škodcovi, resp. o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Práve nespochybniteľnosť márneho uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby plynúca z dôvodov odvolania sťažovateľov podaného proti prvoinštančnému rozsudku okresného súdu má za následok, že aj keby sa krajský súd bol v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal iba objektívnym premlčaním a ostatnú odvolaciu argumentáciu sťažovateľov by bol opomenul, jeho rozsudok by z pohľadu kritérií plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru obstál. Preto ani nenáležité poskytnutie odpovede na odvolacie argumenty sťažovateľov zo strany krajského súdu nepredstavuje nedostatok dosahujúci takú intenzitu, ktorá by bola relevantná z hľadiska posúdenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 40. V predchádzajúcom odseku formulovaný záver ústavno-súdneho prieskumu zodpovedá aj ustálenej judikatúre, podľa ktorej ústavný súd posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti hodno podotknúť, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).

42. Právny záver ústavného súdu plynúci z vykonaného prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorého nielen hmotnoprávne, ale hlavne procesnoprávne okolnosti súdenej kauzy nespochybniteľne preukazujú, že sťažovatelia uplatnili svoj hmotnoprávny nárok voči žalovanému exekútorovi až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, stavia „problém“ správnosti určenia momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby a pasívnej legitimácie žalovaného exekútora do pozície otázky, ktorej prípadné nesprávne alebo nedostatočné posúdenie všeobecnými súdmi konajúcimi vo veci sťažovateľov by ich základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neatakovalo s intenzitou odôvodňujúcou vysloviť ich porušenie. V tomto smere preto ústavná sťažnosť sťažovateľov ani nie je spôsobilá privodiť reálne naplnenie materiálnej ochrany práv garantovaných ústavou, a preto ju ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených ani o ich návrhu na odklad vykonateľnosti prvoinštančného rozsudku okresného súdu vo výroku II nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu