II. ÚS 100/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 100/2015­26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti , , zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co290/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Krajský súd návrh sťažovateľa ako aj navrhovateľa v rade 2. postúpil na Okresný súd Bratislava IV ako vecne a miestne príslušný súd. Sťažovateľ svoj návrh odôvodňoval spôsobenou ujmou v dôsledku podaného trestného oznámenia na jeho osobu a manželku pre podvod v spolupáchateľstve zo strany odporcu a teda SLSP, a. s., na základe ktorého trestného oznámenia začalo voči navrhovateľovi trestné stíhanie, ktoré nebolo dôvodné a bolo zastavené, nakoľko trestné oznámenie sa nezakladalo na pravde, bolo vymyslené. V dôsledku trestného oznámenia bol však sťažovateľ štyri roky perzekvovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní čím mu bola spôsobená škoda, ohrozená jeho dôstojnosť a neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho súkromia až do takej miery, že nemohol

Následne bolo navrhovateľom 1., a teda sťažovateľovi a navrhovateľovi 2. zaplatenie súdneho poplatku odpustené. Na návrh sťažovateľa, súd Uznesením na pojednávaní zo dňa 10. 11. 2011 pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporca mal byť zaviazaný navrhovateľovi 1. zaplatiť 100.000,00 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľovi v 2. rade rovnakú sumu v tej istej lehote ako aj rozhodnúť, že právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR bolo porušené vo vzťahu ku sťažovateľovi ako navrhovateľovi v 1. rade.

. . Okresný súd Bratislava IV svojím rozhodnutím, vydaným rozsudkom spis. zn. 19 C/85/2001 296 zo dňa 07. 02. 2013, konanie voči navrhovateľovi v 1. rade proti odporcovi zastavil a návrh navrhovateľa II. rade proti odporcovi zamietol a zároveň rozhodol, že odporcovi nepriznal trovy konania. Okresný súd Bratislava IV svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že jednak vyhovel odporcom vznesenej námietke premlčania, ako aj si osvojil tvrdenie odporcu že vo veci už bolo už raz právoplatne rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, „len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova“. Okresný súd síce konštatoval, že navrhovatelia požadovali vyššiu finančnú náhradu ako navrhovatelia požadovali v prebiehajúcom konaní, avšak všetky ostatné skutočnosti preukazujú, že sa jedná o totožnú vec.

Samotná vec, bola tunajšiemu Krajskému súdu predložená dňa 07. 05. 2013. Z vyjadrenia JUDr. Moniky Holickej, referujúcej sudkyne vyplýva, že postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom v senáte 8 Co, ktorý (okrem agendy 8 Co) vybavuje aj agendu súdnych oddelení 8 CoD, 8 CoPr, kde stav nevybavených vecí ku koncu augusta 2014 je celkom 570 vecí, u referujúcej sudkyni je to 329 vecí a vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli. V čase nápadu predmetnej veci, t. j. v máji roku 2013, bolo v súdnom oddelení 8 Co celkom 409 nevybavených vecí, u referujúcej sudkyni 174 vecí. Okrem uvedeného, v poslednom období výrazne vzrástol nápad vecí na tunajší súd (za jún 2014 bol nápad na senát 82 vecí, za júl 2014 to bolo 104 vecí a za august 2014 celkom 72 vecí), z čoho veľký počet podlieha režimu prednostného vybavovania a zákonom stanoveným lehotám na vybavenie (predbežné opatrenia a námietky zaujatosti). Podľa informácie poskytnutej referujúcou sudkyňou, je predpoklad, že vec bude prejednaná a rozhodnutá v druhom štvrťroku 2015.»

Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3126/15 zo 16. marca 2015 doručenom ústavnému súdu 19. marca 2015 uviedol: «Vec Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19 C/85/2001 v spore žalobcu v I. rade: a v druhom rade: Hnutie za slobodu prejavu v likvidácii proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s. o ochranu osobnosti, bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie dňa 07. 05. 2013 a je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 8 Co/290/2013. JUDr. Janka Gažovičová, predsedníčka senátu 8 Co (ďalej len „predsedníčka senátu“) k ústavnej sťažnosti poznamenala, že k namietaným prieťahom v súdnom konaní sa podrobne vyjadrovala už aj členka senátu, JUDr. Monika Holická, ktorá je zároveň referujúcou sudkyňou v predmetnom konaní (ďalej len „referujúca sudkyňa“), a to v súvislosti s podanou sťažnosťou žalobcom v I. rade zo dňa 24. 07. 2014, vedenom v správnom denníku tunajšieho súdu pod Spr. 2232/14, a ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná. Ďalej predsedníčka senátu uviedla, že obsah vyjadrenia referujúcej sudkyne si plne osvojuje. V tomto vyjadrení referujúca sudkyňa uviedla, že postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym stavom v senáte 8 Co, ktorý (okrem agendy 8 Co) vybavuje aj agendu súdnych oddelení 8 CoD, 8 CoPr, kde stav nevybavených vecí ku koncu augusta 2014 bol celkom 570 vecí, u referujúcej sudkyne to bolo 329 vecí, a to vzhľadom na prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia v akom napadli. V čase nápadu predmetnej veci, t. j. v máji roku 2013, bolo v súdnom oddelení 8 Co celkom 409 nevybavených vecí, u referujúcej sudkyne 174 vecí. Okrem uvedeného, v poslednom období výrazne vzrástol nápad vecí na tunajší súd. Za jún bol nápad na senát 82 vecí (správne má byť 92 vecí), za júl 2014 to bolo 104 vecí a za august 2014 celkom 72 vecí, z čoho veľký počet podlieha režimu prednostného vybavovania a zákonom stanoveným lehotám na vybavenie (predbežné opatrenia a námietky zaujatosti). Zároveň uviedla predpoklad, že vec bude prejednaná a rozhodnutá v druhom štvrťroku 2015. Podľa informácie poskytnutej aj predsedníčkou senátu, senát vyvinie maximálne úsilie na splnenie predpokladu prejednania a rozhodnutia tejto veci v druhom štvrťroku 2015...»

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Keďže krajský súd po dlhšiu dobu neurobil v označenom konaní žiadny úkon, sťažovateľ podal 24. júla 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola krajskému súdu doručená 28. júla 2014.

Podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa v prípise č. Spr. 2232/14 z 23. septembra 2014 uviedol, že „v konaní vedenom na tunajšom súde... pod sp. zn. 8 Co 290/2013 zistil prieťahy, ktorých príčiny sú dané okolnosťami objektívnej povahy so zreteľom na množstvo pridelených vecí do senátu... 8 Co...“. V zmysle informácie zákonnej sudkyne ďalej uviedol, že odvolanie sťažovateľa v označenej veci krajského súdu bude prerokované a bude o ňom rozhodnuté v druhom štvrťroku 2015, pričom vyhodnotil podanú sťažnosť ako dôvodnú.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 290/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €, pričom uviedol: „Sťažovateľ má právo na primeranú finančnú náhradu minimálne vo výške škody, spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu Bratislava vo veci samej zodpovedajúcej výške, ktorá sa dá len veľmi ťažko vyčísliť. Konanie hoci aj pred Krajským súdom možno predĺžiť len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno prípadne vykonať dôkazy a teda procesných dôvodov ak prichádza do úvahy vykonanie dokazovania pred Krajským súdom. V takom prípade aj Krajský súd začne vykonávať úkony na vykonanie dokazovania pred Krajským súdom. Aj keď mám za to, že škoda spôsobená nečinnosťou súdu sa dá len ťažko vyčísliť, sťažovateľ má za to, že takou náhradou by malo byť priznanie finančného zadosťučinenia minimálne vo výške 7 000,00 €, ktoré ako finančnú náhradu požaduje.“

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 8 Co 290/2013 (takmer dva roky), berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, keď krajský súd zatiaľ vo veci odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu nerozhodol a ani nenariadil konkrétny termín pojednávania, s prihliadnutím na povahu veci ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom Mgr. Miroslavom Golianom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Sťažovateľovi priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vykonané v roku 2014, a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.