II. ÚS 10/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tos 24/2015 z 28. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), i) a j) Trestného zákona. Konanie je vedené Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Tk 1/2015.

Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, vo väzbe sa nachádza od 20. marca 2014. Dňa 16. júna 2015 sťažovateľ požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu argumentujúc, že dôvody väzby u neho neexistujú, alternatívne žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom.

Väzba ako ultima ratio nesmie mať sankčnú povahu a nesmie byť v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obvinený je v väzbe od 20. 3. 2014, pričom dĺžku väzby považuje z absolútne neprimeranú. Závažnosť trestného činu, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sama o sebe nemôže odôvodňovať dlhšie trvajúcu väzbu a nesmie byť primárnym faktorom dĺžky trvania väzby. Súd má za povinnosť v každom štádiu trestného konania skúmať dôvody ďalšieho trvania väzobného stíhania, pričom je viazaný nielen vnútroštátnym zákonom, ale aj medzinárodnými zmluvami. K odôvodňovaniu väzby po uplynutí určitej doby musia navyše pristúpiť ďalšie dôvody odôvodňujúce potrebu väzobného stíhania uvedené vo vnútroštátnych predpisoch. ESĽP jednoznačne konštatuje vo svojich rozhodnutiach, že dôvody väzby musia byť vždy odôvodnené konkrétnymi a hodnovernými skutočnosťami a nestačia len stereotypné dôvody. Je dôležité si uvedomiť, že plynutím času sa dôvody väzby zoslabujú, a preto obava z pokračovania v trestnej činnosti nemôže byť naďalej dôvodom tzv. preventívnej väzby. Vzhľadom na osobu obvineného, jeho osobných a rodinných pomerov a vzhľadom na okolnosti posudzovania prípadu má za to, že väzba je príliš prísnym zaisťovacím inštitútom, pričom je presvedčený, že účel väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami. Ďalej poukázal na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. že vždy by mali byť využité opatrenia, ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Zo zásady primeranosti navyše vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Táto zásada spočíva v takom postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv a slobôd občanov a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam a slobodám. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že existencia určitého rizika z naplnenia väzobného dôvodu aj za predpokladu dôvodne preukázaného, neznamená automaticky nemožnosť nahradenia väzby. ... Preto potom navrhol, aby súd prijal písomný sľub a peňažnú záruku, probačný dohľad a aby mu uložil primerané obmedzenia a povinnosti.

Proti uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tk 1/2015 z 25. júna 2015 o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd podľa § 80 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku uznesením sp. zn. 8 Tos 24/2015 z 28. júla 2015 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd neprijal písomný sľub sťažovateľa, odmietol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež neprijal ponuku matky sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou.

Je nutné vytknúť okresnému súdu nejasnosť jeho skutkových zistení a z neho vyplývajúci logický rozpor prijatých výrokov, keď súd prvého stupňa prepustil obžalovaného z väzby s odkazom na ustanovenie § 79 ods. 2, ods. 3 Tr. poriadku, ktorý je namieste použiť, keď konajúci súd dospeje k záveru, že nie sú prítomné žiadne dôvody väzby, resp. že dôvody väzby pominuli a na druhej strane nahradil väzbu tzv. väzobnými náhradami (písomným sľubom obvineného a dohľadom probačného a mediačného úradníka so stanovením povinností a obmedzení), ktoré je namieste použiť, keď dôvody väzby trvajú, no ich nízka intenzita dovoľuje náhradu väzby. Osobitne treba vytknúť, že sa prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k použitiu ust. § 80 Tr. poriadku neriadil ustanovením § 176 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého v odôvodnení treba podľa povahy veci uviesť aj právne úvahy, na základe ktorých príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Väzobná povaha veci – rozhodnutia o väzbe

prípadu. Tie spočívajú predovšetkým v tom, že obžalovaný mal byť v priamom a dlhodobom kontakte so spoluobžalovaným ako dodávateľom drog, ktoré mal následne rozširovať osobitne v krajskom meste , čo môže nasvedčovať predpokladanému nemalému zisku dosiahnutému práve dlhodobým nelegálnym predajom drog, z ktorých bola zaistená len nepatrná časť a tieto mu mohli vytvoriť reálne podmienky pre útek a skrývanie sa. Podľa krajského súdu túto obavu v súčasnom štádiu konania nezmierňujú ani jeho pomery. Aj v súčasnosti je daná obava uvedená v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, teda obava, že v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti.

Je vysoko pravdepodobné, že pri tomto predaji aj on získal kontakty na dodávateľov drog a na záujemcov o dodávku drog a nakoľko nemá dostatočný legálny zdroj príjmov, mohol by si obstarávať finančné prostriedky trestnou činnosťou.

Za zákonné a vecne správne a súladné so zásadami primeranosti a zdržanlivosti v tomto štádiu konania krajský súd považuje neprijať písomný sľub obžalovaného a zamietnuť návrh na nahradenie väzby ustanovením dohľadu probačného a mediačného úradníka.

Na základe doterajších poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané, no v tomto smere ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha prípadu daná predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja pervitínu vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka. Predmetom rozhodovania okresného súdu bol aj návrh obžalovaného, aby jeho väzba bola nahradená peňažnou zárukou, ktorú poskytne jeho matka.

uznesením. Pritom z tohto návrhu vyplýva súhlas samotného obžalovaného s ponukou peňažnej náhrady. Hoci okresný súd mal dostatok poznatkov na rozhodnutie o takom návrhu, v napadnutom uznesení však rozhodnutie o ňom chýba. Za zákonné a vecne správne krajský súd považuje neprijať ponuku matky obžalovaného na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou a to predovšetkým vzhľadom na závažnú povahu prípadu. Vzhľadom na uvedené nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a sám vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/24/2015 zo dňa 28. 07. 2015 bolo porušené základné právo na osobnú slobodu a spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 17, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie

Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: 8 Tos/24/2015 zo dňa 28. 07. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd, rešpektujúc stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konštatuje, že označený článok dohovoru je v trestných veciach z vecného hľadiska (ratione materiae) aplikovateľný len na konanie a rozhodovanie vo veci samej, t. j. na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia, nie však na rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní. Pre rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v ustanoveniach čl. 5 dohovoru, prostredníctvom ktorých sa chránia najmä zákonnosť väzby vrátane toho, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), či právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru); k tomu pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193, Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103, alebo Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vzťah špeciálneho a všeobecného, ktorý uplatňuje ESĽP na vzťahy medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanoveniami čl. 5 dohovoru, ústavný súd analogicky uplatňuje aj na vzťah medzi základným právom na súdnu ochranu garantovaným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Označený článok ústavy totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. pozri napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).

Existenciu dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku krajský súd neodôvodnil len hrozbou vysokého trestu (ako argumentuje sťažovateľ), ale poukázal aj na ďalšie dôvody spočívajúce v predpokladanom „nemalom zisku“, ktorý mal byť dosiahnutý dlhodobým nelegálnym predajom drog a ktorý mohol „vytvoriť reálne podmienky pre útek a skrývanie sa“.

Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa čl. 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku poukázal krajský súd na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ podozrivý, ako aj na okolnosti, za ktorých mali byť skutky spáchané, pričom zdôraznil vysoký stupeň organizovanosti a utajenia trestnej činnosti, z ktorej spáchania je sťažovateľ obvinený, dlhodobé obstarávanie nemalých finančných prostriedkov údajnou účasťou na predaji drog a jeho dlhodobé kontakty na dodávateľov drog a na záujemcov o dodávku drog i absenciu jeho legálneho príjmu, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám má byť užívateľom pervitínu.

Ústavný súd nemá výhrady ani k argumentácii krajského súdu, v zmysle ktorej „Na základe doterajších poznatkov možno síce pomery obžalovaného považovať za usporiadané, no v tomto smere ide o okolnosti bežné, teda nie výnimočné. Navyše závažná povaha prípadu daná predovšetkým odôvodneným podozrením z dlhodobého nedovoleného predaja pervitínu vylučuje splnenie podmienok pre záver, aby bolo vzhľadom na § 80 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku možné považovať písomný sľub obvineného, vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu, za dostatočný. Neprítomnosť výnimočných okolností prípadu vylučuje aj náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.“.