II. ÚS 102/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 102/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ ako advokát doručil najvyššiemu súdu podnet na zjednotenie rozhodovacej činnosti na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 17. februára 2014. Navrhoval, aby „najvyšší súd zjednotil rozhodovaciu činnosť na krajskom súde z dôvodu nejednotnosti rozhodovania v súdnych konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia peňažnou formou za bezzmluvné užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, keď sa jedná o stavbu postavenú so súhlasom vlastníka pozemku s tým, že uplatnenie takéhoto nároku v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka nie je výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi“. Poukázal na rozdielne rozhodnutia senátov krajského súdu. Senát 9Co nepriznal žalobcovi nárok a jeho žalobu zamietol s tým, že pokiaľ stavebník staval na svojom pozemku, po zmene vlastníka pozemku jeho nový vlastník už nemá právo na náhradu za užívanie pozemku stavbou, ktorý ale užíva vlastník stavby bezzmluvne s tým, že žalobcov nárok je v rozpore s dobrými mravmi (rozsudky sp. zn. 9 Co 62/2012 z 8. októbra 2013 a sp. zn. 9 Co 78/2012 z 12. novembra 2013). Naopak, senáty 6Co a 14Co v obdobnej veci – išlo o úhradu za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, ktorá bola postavená tiež štátom v 60.‒70. rokoch 20. storočia na pozemkoch patriacich štátu – žalobcovi nárok priznali, pričom konanie žalobcu nepovažovali za konanie v rozpore s dobrými mravmi (rozsudky sp. zn. 14 Co 84/2011 z 11. apríla 2012 a sp. zn. 6 Co 75/2012 z 11. decembra 2012). Sťažovateľ vo svojom podnete poukázal i na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ako aj na stanovisko, ktoré bolo k tejto otázke prijaté 10. januára 2013 na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu (a ktoré bolo oznámené sťažovateľovi): «Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986). Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane verejnoprávneho subjektu využíva, pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 1405/2005 zo dňa 25. 10. 2006, podľa ktorého „povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk“). Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch. Zákonom č. 66/2009 Z. z., o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo s účinnosťou od 01. 03. 2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu.

V zmysle § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel plénum najvyššieho súdu alebo príslušné kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Je potrebné vo všeobecnosti zdôrazniť, že procedurálnym predpokladom postupu v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. je existencia právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov (okresných, krajských alebo senátov najvyššieho súdu), ktorými sa rozdielne rieši právna otázka, ktorá má zásadný význam. Obsah Vášho podnetu nasvedčuje tomu, že sa nejedná o situáciu, ktorá by si vyžadovala zjednotenie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Postup v zmysle § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. nezakladá situácia, v ktorej má účastník konania iný (odlišný) právny názor než všeobecný súd, ale ani situácia, ak rozdielnosť v rozhodovaní nie je výsledkom aplikácie identickej právnej úpravy (normy). Pokiaľ súdom vyčítate, že v niektorých prípadoch (rozdielne skutkovo individualizovaných) prihliadali na to, že vlastník zastavaného pozemku stavbou uplatňuje svoje práva (napr. vydanie bezdôvodného obohatenia) voči vlastníkovi stavby v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemožno tento Váš právny názor (i keby bol správny) považovať za dôvod na zjednotenie rozhodovacej činnosti. Výkon práva vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov sa nesmie zneužiť na ujmu iných práv a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Voľnosť výkonu práva nie je absolútna ­ je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práv iných subjektov. Najviac je to zrejmé pri výkone a realizácii vlastníckeho práva. Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom (viď čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru postupom a prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, uviedol, že tento prípis najvyššieho súdu považuje za iný zásah, ktorým došlo k porušeniu jeho práv. Zdôraznil význam uplatňovania mechanizmu zjednocovania rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých právnych veciach a postavenie najvyššej súdnej inštancie ako regulátora konfliktov judikatúry. V Slovenskej republike je tento mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry zakotvený v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) a spočíva v zverejňovaní súdnych rozhodnutí zásadného významu a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednoteniu výkladu zákonov plénom alebo kolégiom najvyššieho súdu. Záver najvyššieho súdu v prípise sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, podľa ktorého „vo všeobecnosti platí, že pre rozpor s dobrými mravmi sa stáva výkon práva protiprávnym a preto sa mu neposkytne súdna ochrana“, je irelevantný, pretože práve aplikácia právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zo strany senátu 9Co krajského súdu oproti jej neaplikácii zo strany iných senátov krajského súdu bola predmetom návrhu sťažovateľa na prijatie stanoviska k zjednoteniu výkladu ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Úlohou najvyššieho súdu je zjednocovať rozhodovaciu činnosť a ak k tomu najvyšší súd nepristúpi, mal by presvedčivo vysvetliť svoje dôvody, čo sa v tomto prípad nestalo. Najvyšší súd svojím postupom pokračoval v nejednotnosti rozhodovacej praxe krajského súdu a nezabránil tomu, aby sa účastník skutkovo obdobných konaní nedostal do situácie, v ktorej nie je možné predvídať, akým spôsobom krajský súd o jeho veci rozhodne. Odmietnutie návrhu sťažovateľa preto predstavuje neprípustný zásah do označených základných práv sťažovateľa. Prípis najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014 nezodpovedal požiadavke riadneho odôvodnenia, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré pre jeho vydanie boli podstatné. Postup najvyššieho súdu preto považuje sťažovateľ za neudržateľný a porušujúci jeho označené práva. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že o ochrane jeho základných práva slobôd v tomto prípade nerozhoduje iný súd, vzhľadom na charakter prípisu najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, ktorým boli porušené práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na to, že porušovateľom práv sťažovateľa je v tomto prípade najvyšší súd, je daná právomoc ústavného súdu sťažnosti vyhovieť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia uvedených základných práv postupom a prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, ktorým najvyšší súd vybavil jeho podnet na zjednotenie rozhodovacej praxe súdov tak, že neboli zistené predpoklady na začatie procesu smerujúceho k zjednoteniu výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a preto v danej veci rozhodoval o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, ktorý sťažovateľ namietal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015