II. ÚS 104/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 104/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, za ktorú koná advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako navrhovateľ účastníkom konania vedeného Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 Sp 16/2013, v ktorom sa domáhal preskúmania rozhodnutia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „odporkyňa“) č. 984/8 z 12. mája 2008, ktorým ho nezapísala do zoznamu advokátskych koncipientov z dôvodu, že podľa § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustil trestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný, spochybňuje, že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (ďalej len „rozhodnutie odporkyne“).

Podľa názoru krajského súdu odporkyňa nezákonne nepovažovala sťažovateľa podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii za bezúhonného na účely tohto zákona napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 16/01 bol sťažovateľ síce uznaný vinným zo spáchania trestného činu, avšak podľa § 24 ods. 1 písm. a) vtedy platného Trestného zákona Okresný súd Nitra upustil od jeho potrestania. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 19 Sp 16/2013 191 z 26. apríla 2013 podala odvolanie odporkyňa a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil a jej rozhodnutie potvrdil.

zákona o advokácii – bezúhonnosť toho, kto má byť zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov, nemohla považovať za splnenú. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil.

povolanie advokáta. Nesprávna aplikácia § 3 ods. 4 zákona o advokácii je daná tým, že pri systematickom výklade tohto ustanovenia môžu byť dôvodmi preukázateľne spochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, iba iné okolnosti, než sú tie, ktoré sa berú do úvahy pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii.

Pokiaľ teda pri posúdení bezúhonnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii odsúdenie sťažovateľa za úmyselný trestný čin neviedlo k záveru o tom, že sťažovateľ bezúhonným nie je, nemohla rovnaká okolnosť byť zohľadnená aj pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, a to s opačným záverom.

Okolnosťami preukázateľne spochybňujúcimi, že žiadateľ o zápis do zoznamu koncipientov bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta, môže byť potom teda napríklad problematický spôsob života alebo porušenie iných predpisov ako predpisov trestného práva.

zapísaný. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, avšak tento svoj názor bližšie neodôvodnil. II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 odôvodnil takto: «Z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z výsledkov doterajšieho priebehu konania odvolací súd zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory rozhodlo o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov, keďže podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii nespĺňal podmienku bezúhonnosti, pretože sa v minulosti dopustil trestného činu, ktorý aj s prihliadnutím na okolnosti, za akých bol spáchaný spochybňuje, že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. S uvedeným sa krajský súd nestotožnil a dospel k záveru, že odporca vec nesprávne právne posúdil, nakoľko navrhovateľ spĺňal podmienky bezúhonnosti stanovené v § 3 ods. 3 zákona o advokácii. .

advokátskych koncipientov, za žiadateľa nespĺňajúceho podmienku bezúhonnosti v súlade s ustanovením § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že požiadavka bezúhonnosti je jednou z podmienok zápisu žiadateľa do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov vedeného komorou. Bezúhonnosť osoby bola v súlade v § 3 ods. 3 a 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia posudzovaná na základe jej negatívneho vymedzenia a bola rozdelená do dvoch stupňov. Prvým je právo a povinnosť komory skúmať na základe odpisu z registra trestov, či žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Ak áno, skúma, či bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený. Výnimku predstavujú trestné činy taxatívne vymenované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, kedy komora aj pri zistení, že odsúdenie za taký trestný čin bolo zahladené, resp. sa na

Zahŕňa v sebe teda právo a povinnosť komory brať do úvahy nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie. Iným správaním, na základe ktorého sa posudzovala tzv. spoločenská bezúhonnosť v zmysle § 3 ods. 4 zákona o advokácii účinného v čase vydania rozhodnutia a v súčasnosti tzv. spoľahlivosť, sa rozumie aj povaha trestnej činnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii v prípade, že naň komora s ohľadom na zahladenie, resp. zákonnú požiadavku hľadieť na žiadateľa, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený, nebude prihliadať.

Sk) s Slovenská agentúra pre pomoc a podporu pracovnú zmluvu, ktorou bol založený fiktívny pracovný pomer na dobu určitú v trvaní 5 tich dní od 7.9.1998 do 11.9.1998, pričom takto konal spoločne s , v úmysle uviesť do omylu Okresný úrad práce v , aby tento priznal podporu v nezamestnanosti, na ktorú za iných okolností nemal nárok, Okresný úrad práce v ho následne po skončení pracovného pomeru a predložení príslušných dokladov zaradil do evidencie nezamestnaných a priznal mu podporu v nezamestnanosti, pričom za obdobie od 12.9.1998 do 11.3.1999 mu vyplatil podporu v nezamestnanosti vo výške 1075,48 € (32.400 Sk) a uhradil odvody do fondov vo výške 247,13 € (7.445 Sk), čím spôsobil Okresnému úradu práce v celkovú škodu vo výške 13226,61 € (39.845 Sk).

a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 súd upustil od potrestania obžalovaného majúc za to, že ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu. Vzhľadom na to, že od potrestania páchateľa (navrhovateľa), ktorý sa dopustil úmyselného trestného činu, bolo upustené, spáchaný trestný čin nemožno posudzovať podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii, ale výlučne v intenciách tzv. morálnej bezúhonnosti (v súčasnosti „spoľahlivosti“) podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii. Vyššie uvedeným právnym záverom zodpovedá aj právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v rozsudku sp. zn. 2Sžo/6/2011, na ktorý odporkyňa vo svojom odvolaní poukazovala. Podľa názoru najvyššieho súdu správanie navrhovateľa, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia komory o jeho žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, jednoznačne spochybňuje, že by v budúcnosti čestne a svedomito plnil povinnosti advokáta. Trestný čin podvodu (§ 250 zákona č. 140/1961 Zb. ­ t. j. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005; dnes § 221 Trestného zákona) je v zmysle štruktúry Trestného zákona trestným činom proti majetku a z hľadiska zavinenia sa jedná o úmyselný trestný čin. Navrhovateľ spáchaním trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 spolupáchateľstvom a uvedením do omylu, seba obohatil a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú. Teda navrhovateľ svojim protiprávnym úmyselným konaním sám vyvolal zákonnú prekážku, následkom ktorej je, že nie je možné nad všetky pochybnosti prijať záver, že na neho možno hľadieť ako na osobu spoločensky bezúhonnú resp. spoľahlivú. Na tomto mieste najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že výkon advokátskeho povolania nie je právne nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát vo forme zákona (zákon č. 586/2003 Z. z.). Preto neobstojí námietka navrhovateľa uvedená v opravnom prostriedku, že rozhodnutím Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory bolo obmedzené jeho právo na slobodný výkon povolania podľa Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Správnosť postupu Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, ktoré svojím rozhodnutím rozhodlo podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou je možné indikovať aj s poukazom na novelizované znenie ustanovenia § 3 ods. 1 písm. f) a ods. 4 zákona o advokácii, ktoré súčinnosťou od 1. januára 2013 vyžaduje ako podmienku zápisu do zoznamu advokátov, resp. advokátskych koncipientov aj spoľahlivosť, ktorá bola do 31.12.2012 v rámci rozhodovacej činnosti súdov označovaná ako tzv. spoločenská bezúhonnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď svojím rozhodnutím zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. 984/08 z 12. mája 2008 a preto postupom podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP v spojení s § 250q ods. 2 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporkyne č. 984/8 z 12. mája 2008 potvrdil.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nespĺňa podmienku (spoločenskej) bezúhonnosti pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami bol najvyšší súd vedený pri vyslovení svojho právneho názoru, a rozhodnutie najvyššieho súdu odkazuje i na skoršiu (obsahovo zhodnú) rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. 2 Sžo 6/2011 a sp. zn. 5 Sžo 29/2012). Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa prednesené v konaní, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Najvyšší súd sa výkladom dotknutých ustanovení zákona o advokácii dôsledne riadil, nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na ústavne konformnom výklade týchto ustanovení.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol i to, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tento svoj názor bližšie neodôvodnil. Ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by nasvedčovali dôvodnosti tohto sťažovateľovho tvrdenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti namietajúcej porušenie čl. 46 a čl. 48 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pri tvrdení o porušení čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ dôvodil tým, že v dôsledku rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 40/2013 z 30. júla 2014, ktorý bol založený na ústavne neakceptovateľnom výklade § 3 ods. 4 zákona o advokácii, mu bolo znemožnené vykonávať prácu advokátskeho koncipienta, ktorej vykonávanie je podmienkou pre neskorší výkon advokácie, teda mu bolo znemožnené vykonávať povolanie advokáta, ktoré je zárobkovou činnosťou.

Základné právo priznané v citovanom čl. 35 ods. 1 ústavy sa priznáva v obmedzenom režime prepojenom na čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie čl. 35 ústavy.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.