II. ÚS 104/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 104/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústava a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto: „... od podania návrhu na povolenie obnovy konania splnomocneným obhajcom o tomto návrhu nerozhodol doposiaľ, hoci uplynula doba viac ako tri roky. Súd porušiteľa doposiaľ nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na prejednanie moje dovolanie zo dňa 23. 01. 2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 4 To/106/2011 a preto tento súd nekonal po dobu viac ako 3 roky. Dĺžku konania o dovolanie považuje sťažovateľ za neprimerane dlhú a spôsobenú výlučne nečinnosťou súdu porušiteľa. Uvedený postup súdu porušiteľa mal za následok vznik bezdôvodných prieťahov v konaní o obnove konania a dovolania, kde tieto bezdôvodné prieťahy boli spôsobné nečinnosťou súdu porušiteľa bez ďalších objektívnych okolností. ... Sťažovateľ... považuje trojročnú nečinnosť súdu porušovateľa za zásah do jeho ústavných slobôd v dôsledku hrubej nečinnosti.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt/3/2012 porušil právo sťažovateľa , aby jeho právna vec návrhu na obnovu konania sa prejednala bez zbytočných prieťahov a v konaní o dovolaní, vedeného pod sp. zn. 5 T/20/2011 nerešpektoval postup podľa pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 2/2013 z 13. 02. 2013, čím porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Tento právny názor vychádza aj zo skutočnosti, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu predovšetkým v súvislosti s predkladaním súdneho spisu na rozhodnutie o jeho dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu. Sťažovateľ tvrdí, že dovolanie smerujúce proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 106/2011 a sp. zn. 2 Tos 35/2011 z 15. decembra 2011 (spolu ďalej len „uznesenia z 15. decembra 2011“), ktoré bolo okresnému súdu prostredníctvom jeho obhajcu doručené už 25. januára 2012, nebolo do času podania sťažnosti ústavnému súdu predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 3/2012

Sťažovateľ namieta, že o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý podal prostredníctvom svojho obhajcu 23. januára 2012, okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011 návrh na povolenie obnovy konania 23. januára 2012. Zákonný sudca vydal 23. februára 2012 pokyn na pripojenie spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý bol zákonnému sudcovi doručený 19. apríla 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnej veci podal sťažovateľ 25. januára 2012 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011, zákonný sudca sťažovateľa 20. júna 2012 vyzval, aby sa vyjadril, či napriek podanému dovolaniu trvá aj na svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Vzhľadom na skutočnosť, že obhajca sťažovateľa na výzvu zákonného sudcu z 20. júna 2012 nereagoval, výzva bola opakovane doručovaná obhajcovi sťažovateľa 16. januára 2013. Dňa 22. januára 2013 bolo okresnému súdu doručené oznámenie, že sťažovateľ trvá na návrhu na povolenie obnovy konania aj napriek podanému dovolaniu. S prihliadnutím na úradný záznam nachádzajúci sa na č. l. 257 spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, podľa ktorého sťažovateľ trvá na podanom dovolaní, pričom prioritným je pre neho práve konanie o dovolaní, zákonný sudca rozhodol, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa nebude do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 konať.

Ústavný súd konštantne vychádza z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva, že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, v tomto prípade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999, s. 62 – 63, kde sa uvádza: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“, alebo aj rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V posudzovanej trestnej veci sťažovateľ podal paralelne dva mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie i návrh na povolenie obnovy konania). Táto skutočnosť síce nie je obligatórnym dôvodom na prerušenie konania o niektorom z nich, ale v konkrétnych okolnostiach môže predstavovať objektívnu a ústavne akceptovateľnú prekážku, pre ktorú všeobecný súd nemôže vo veci konať. V žiadnom právnom predpise rovnako nie je uvedené, konanie o ktorom z týchto dvoch mimoriadnych opravných prostriedkov sa má považovať za prioritné, teda je v zásade na zákonom sudcovi, ako sa vysporiada s takouto situáciou. V tejto súvislosti ústavný súd pozitívne hodnotí, že zákonný sudca vyzval sťažovateľa, aby oznámil, konanie o ktorom z ním podaných mimoriadnych opravných prostriedkov považuje za prednostné. Prihliadajúc na oznámenie sťažovateľa, podľa ktorého je pre neho prioritným konanie o dovolaní proti uznesení krajského súdu z 15. decembra 2011, ústavný súd konštatuje, že nečinnosť („nerozhodovanie“) okresného súdu o sťažovateľom podanom návrhu na povolenie obnovy konania v období od januára 2013 (oznámenie sťažovateľa) až do mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu po rozhodnutí o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011 najvyšším súdom) možno považovať za nečinnosť z dôvodu existencie objektívnej prekážky, ktorá bránila okresnému súdu v tejto veci konať, a preto išlo o nečinnosť, ktorú nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní spôsobilé porušiť základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám svojím konaním spôsobil predĺženie napadnutého konania tým, že na výzvu okresného súdu z 20. júna 2012 reagoval až po jej opätovnom doručení v januári 2013, ako aj tým, že na základe jeho žiadosti došlo k preročeniu verejného zasadnutia nariadeného na 23. september 2015.