II. ÚS 104/2026

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/85/2023 z 28. mája 2025 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 184,04 eur a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav

V bode 4.3 zmluvy bola dohodnutá zmluvná pokuta 10 000 eur pre prípad porušenia tam vymedzených povinností, a to aj opakovane za každé takéto porušenie. 3. Okresný súd Prievidza rozsudkom sp. zn. 11C/35/2019 z 2. novembra 2021 výrokom I uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke zmluvnú pokutu 1 000 eur s úrokom z omeškania od 16. mája 2019 do zaplatenia, výrokom II v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľky zamietol a výrokom III priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči sťažovateľke vo výške 99,9 %.

Z obsahu zmluvy nevyplýva, akú by mala žalovaná odmenu za produkciu pri sťažovateľke. Dospel preto k záveru, že zmluvná pokuta je zjavne neprimeraná k povinnosti, ktorú zabezpečuje, voči príjmom, ktoré žalovaná počas dvoch rokov spolupráce so sťažovateľkou dosiahla, a zároveň je neprimeraná voči možnej škode, ktorá sťažovateľke vznikla. Preto uplatnil moderačné právo a znížil zmluvnú pokutu na 1 000 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

Uviedol, že podľa dôvodovej správy možno priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide však o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Odvolací súd ale uviedol, že v posudzovanej veci rozhodnutie o výške zmluvnej pokuty nebolo závislé od úvahy súdu, ale moderačné právo súdu vychádzalo zo zákonných kritérií ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka – nešlo o voľnú úvahu súdu, ale výsledok dokazovania, zhodnotenia skutkového a právneho stavu.

8. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 104/2026-8 z 25. februára 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. II. Argumentácia sťažovateľky

9. Sťažovateľka namieta, že dovolací súd nepovažoval za procesnú vadu absenciu odôvodnenia v odvolacom rozhodnutí. Nezaoberal sa „do očí bijúcou“ námietkou sťažovateľky, ktorá poukazovala na to, že žalovaná, ktorá zjavne porušila svoj zmluvný záväzok, má uhradiť sťažovateľke 1 000 eur, ale sťažovateľka na trovách zaplatí žalovanej 1 899,14 eur. Nezodpovedaná zostala aj argumentácia sťažovateľky k judikatúre o voľnej úvahe sudcov pri moderovaní výšky zmluvnej pokuty (2Obdo/39/2010). Sťažovateľka zdôrazňuje, že rozhodovanie o výške zmluvnej pokuty je typickým sudcovským právom otvoreným pre voľnú úvahu súdu.

III. Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľky

10. Najvyšší súd v doručenom vyjadrení opätovne poukázal na to, že moderačné právo v dotknutej veci nevychádzalo z úvahy súdu alebo zo znaleckého posudku, ale zo zákonných kritérií ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka. Nešlo preto o voľnú úvahu súdu, ale výsledok dokazovania, zhodnotenia skutkového a právneho stavu veci. 11. Sťažovateľka uvádza, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o trovách konania nevzali do úvahy ich preventívnu a sankčnú funkciu voči žalovanej, ktorá svojím konaním zapríčinila, že sťažovateľka musela svoje práva chrániť v súdnom konaní. Priznanie náhrady trov konania v plnej výške je možné aj vtedy, ak bol základ nároku preukázaný, ale zistenie výšky nároku je spojené s veľkými ťažkosťami alebo nemožné, ako bolo aj v prejednávanej veci, keď bolo rozhodnuté na základe úvahy súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka. 12. Zúčastnená osoba nevyužila možnosť vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.

13. Zásadnou námietkou podanej ústavnej sťažnosti je otázka náhrady trov konania v prípade, keď súd rozhodol o podanej žalobe s použitím § 301 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.“.

Pre rozhodnutie o náhrade trov konania je potrebné odlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné sa považuje rozhodnutie o zásahu do práva žalobcu, no výška ujmy je druhotná a nadväzujúca. V tejto otázke ústavný súd nevidí dôvod na odchýlenie sa od skôr vysloveného právneho názoru (pozri I. ÚS 359/2025, I. ÚS 114/2026 a ďalšie), no v skutočnosti tieto závery nenamieta ani samotný súd. Namietané právne posúdenie totiž v tomto prípade smerovalo k tomu, že v dotknutej veci nejde o konanie, kde výsledok sporu závisí od úvahy súdu či znaleckého posudku, pretože „.

15. V akejkoľvek veci, kde sa aplikuje tzv. sudcovská úvaha, musí byť táto úvaha výsledkom dokazovania a zhodnotenia skutkového a právneho stavu. V takých prípadoch existujú určité základné kritériá, ktoré musí súd vziať pri rozhodovaní do úvahy, pričom niekedy sú stanovené priamo právnym predpisom, v iných prípadoch ich z právneho predpisu vyvodila právna prax. Tieto kritériá sú mantinelmi, v ktorých sa súd pohybuje, ale samotné rozhodnutie musí vždy oprieť o konkrétne skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, v opačnom prípade by išlo o svojvoľné rozhodnutie, ktoré by objektívne nebolo preskúmateľné a vykazovalo by znaky svojvôle.

V ničom sa teda tento prípad nelíši od iných prípadov, keď napriek tomu, že súd zníži plnenie požadované žalobcom, pokiaľ v základe bol žalobca úspešný, možno mu priznať plnú náhradu trov konania. 17. Ústavný súd v tomto prípade vzal do úvahy aj skutočnosť, že najvyšší súd sa opieral o nález ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 56/2017), avšak zároveň poukazuje na to, že ide o rozhodnutie ojedinelé. Sťažovateľka v podanom dovolaní (aj vo svojich predchádzajúcich podaniach) ponúkala argumentáciu podporenú (novšou) rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ktorá by najvyšší súd doviedla k odlišným právnym záverom. Rozhodnutie, pri ktorom je sťažovateľka zaviazaná na náhradu trov konania žalovanej, a to vo vyššej sume, ako je žalovaná povinná zaplatiť sťažovateľke za porušenie svojej zmluvnej povinnosti, podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za spravodlivé.

19. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd bude po vrátení veci viazaný právnym názorom ústavného súdu uvedeným v tomto náleze.

Pokiaľ by najvyšší súd nepristúpil k samotnému právnemu posúdeniu dovolacej námietky sťažovateľky, vec by bola vrátená krajskému súdu na nové rozhodnutie. Avšak s ohľadom na to, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí k zásadnej právnej otázke vyjadril, ústavný súd považoval za rešpektujúci prístup v tomto prípade najvyšší súd „neobísť“, ale vec vrátiť na opätovné posúdenie najvyššiemu súdu.