II. ÚS 106/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 106/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Distrib Capital, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľky Národnej jednotky finančnej polície Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru vo veci vedenej pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Distrib Capital, s. r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že «Dňa 17. 09. 2014 bola na základe príkazu porušovateľa č. 1 so súhlasom porušovateľa č. 2 č. p. PPZ-NKA-JFP1-V- 310/2014 (ďalej len ako „Príkaz“) vykonaná prehliadka iných priestorov a pozemkov u sťažovateľa, počas ktorej mu boli odňaté veci, ktoré sú opísané v zápisnici z tejto prehliadky.». Z príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry z 12. septembra 2014 na prehliadku iných priestorov a pozemkov vydaného so súhlasom prokurátora okresnej prokuratúry (ďalej len „príkaz z 12. septembra 2014“) vyplýva, že dôvodom vydania príkazu podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku bolo dôvodné podozrenie, že v objektoch bližšie špecifikovaných v samotnom príkaze, v ktorých má prevádzku sťažovateľka, sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

V súvislosti s príkazom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry s udeleným súhlasom prokurátora okresnej prokuratúry na prehliadku iných priestorov a pozemkov z 12. septembra 2014 sťažovateľka zdôrazňuje, že „Príkaz na prehliadku prestavuje vždy zásah do práv prikázaného na súkromie. Ústavné práva majú vyššiu hodnotu ako potenciálne práva štátu ako poškodeného z daňového podvodu a z toho dôvodu akékoľvek zásahy musia byť v dôslednej rovnováhe s ochranou ústavných práv. Porušovateľmi vydaný príkaz bol neurčitý. Pred jeho vykonaním nebol dodržaný postup podľa § 104 Trestného poriadku o prechádzajúcej výzve k dobrovoľnému vydaniu veci, nijak nebola zdôvodnená naliehavosť prípadu ani existencia možnej závažnej prekážky. Následne pri vykonávaní príkazu bol príkaz prekročený v nadmernej a neprimeranej miere, keď bolo zaistené a odňaté množstvo ďalšej dokumentácie nesúvisiacej s vyšetrovaním a rozsah odňatej dokumentácie je preto neprimerane rozsiahly a na účely trestného konania absolútne zbytočný. Ako príklad sťažovateľ uvádza odňatie množstva pracovných zmlúv uzavretých medzi ním ako zamestnávateľom a zamestnancami, bola odňatá zmluvná dokumentácia medzi sťažovateľom a inými partnermi ako

Spoločnosťami, napr. dokumentácia týkajúca sa dodávania a distribúcie piva sťažovateľom v Slovenskej republike. Zaistené veci sú zadržiavané neprimerane dlhý čas, od ich zaistenia ubehlo už takmer 9 mesiacov. Sťažovateľ má za to, že orgány činné v trestnom konaní mali dosť času na to na preverenie veľkého množstva vecí a aby sa kontrolou týchto vecí presvedčili o tom, že nesúvisia s trestným konaním. Sťažovateľovi však neboli vrátené ani už preverené veci, ktoré podľa § 97 Trestného poriadku už nie sú pre konanie viac potrebné, hoci rešpektujúc zásadu primeranosti zásadu do základných práv a slobôd osôb podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku (z čoho vyplýva to, že tento zásah môže trvať len po nevyhnutne dlhý čas, a nie dlhšie) vrátené mali byť.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Porušovatelia porušili právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Porušovatelia porušili právo sťažovateľa podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 3. Porušovatelia porušili vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha. V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentuje identifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým boli sťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru porušené, čo sťažuje vymedzenie predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry vo veci vedenej pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102 v súvislosti s výkonom prehliadky iných priestorov a pozemkov na základe príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry z 12. septembra 2014 so súhlasom prokurátora okresnej prokuratúry.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že text uvedený mimo petitu pokladá v súlade so svojou ustálenou judikatúrou len za súčasť odôvodnenia sťažnosti (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Tento štandardný prístup uplatnil ústavný súd aj vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľky, t. j. námietky vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy obsiahnuté v texte sťažnosti považoval iba ako súčasť argumentácie sťažovateľky.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnosti nie je a podľa povahy veci ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Princíp subsidiarity je premietnutý aj do zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať postup vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry, keďže jeho preskúmanie podliehalo prieskumnej právomoci okresnej prokuratúry na základe sťažovateľkou podanej „žiadosti“ o preskúmanie jej postupu. Rovnako ústavný súd nemá právomoc preskúmavať ani postup prokurátora okresnej prokuratúry, pretože tak bola oprávnená a aj povinná urobiť krajská prokuratúra na základe opakovaného podnetu sťažovateľky podľa zákona o prokuratúre.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102

Sťažovateľka namieta, že veci odňaté pri výkone prehliadky iných priestorov a pozemkov na základe príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry z 12. septembra 2014 so súhlasom prokurátora okresnej prokuratúry jej do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neboli vrátené, a to ani na základe žiadosti o vrátenie zaistených vecí.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala národnej kriminálnej agentúre 8. októbra 2014 žiadosť o vrátenie vecí zaistených pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej na základe príkazu z 12. septembra 2014, ktorou žiadala „orgány činné v trestnom konaní, aby vydali rozhodnutie o vrátení veci v zmysle § 97 ods. 4 Trestného poriadku“. Sťažovateľka odôvodňovala vrátenie vecí odňatých pri vykonávaní prehliadky na základe príkazu z 12. septembra 2014 tým, že jej týmto spôsobom boli odňaté „závažné dokumenty“, ktoré sú pre ňu z obchodného hľadiska mimoriadne dôležité z dôvodu existujúceho zmluvného vzťahu a vyplatenia prípadných zmluvných nárokov z nich vyplývajúcich. Vyšetrovateľka národnej kriminálnej agentúry na žiadosť sťažovateľky z 8. októbra 2014 reagovala prípisom ČVS: PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 z 10. novembra 2014, v ktorom zdôraznila, že „písomné doklady týkajúce sa spoločnosti Distrib Capital, s. r. o. boli vyhodnotené ako dôkaz podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Listinné dôkazy ako veci dôležité pre trestné konanie sú súčasťou spisového materiálu vedeného pod ČVS:PPZ-994/NKA-FP-BA-2013. Veci sa nachádzajú v úschove v skladových priestoroch... S prihliadnutím na povahu listín na ich význam pre trestné konanie neprichádza do úvahy ich vrátenie, nakoľko sú pre ďalšie konanie potrebné.“.

Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sa vzhľadom na štádium, v ktorom sa napadnuté konanie nachádzalo, t. j. trestné stíhanie vo veci zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva začaté na základe uznesenia vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 z 9. decembra 2013 v súlade s § 199 ods. 1 Trestného poriadku bez vznesenia obvinenia konkrétnej osobe (v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia vo veci konkrétnej osobe, pozn.), na namietanú časť konania vedeného vyšetrovateľkou národnej kriminálnej agentúry a konania vedeného prokurátorom okresnej prokuratúry vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o prokuratúre vzťahujú záruky vyplývajúce zo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda či sa sťažovateľka môže domáhať ochrany týchto práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej sa uvedené práva chránia aj v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania (napr. II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 99/02).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vplýva, že primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (napr. Wemhoff v. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26  27, bod 19). Obdobne ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (III. ÚS 183/05, II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016