II. ÚS 107/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Michalom Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Cb 19/2014 z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 51/2015 z 20. mája 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 19/2014 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi peňažné plnenie s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka ďalej argumentuje: «Keďže však obsahom Zmluvy v Čl. III. bode 3. v prvej a druhej vete sú pomerne obsiahlo určené pravidlá, kedy nárok na náhradu nákladov Sťažovateľovi vzniká, muselo byť úmyslom zmluvných strán takýto nárok Sťažovateľa dojednať. Tento záver podporuje aj nasledovné: a) nárok na náhradu minimálnych nákladov je v Čl. III. bode 3. Zmluvy ustanovený nasledovne: „V prípade ak k sprostredkovaniu nedôjde, Sprostredkovateľ sa zaväzuje vrátiť Záujemcovi Zálohu, po odpočítaní nákladov a hotových výdavkov, ktoré Sprostredkovateľ vynaložil v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Minimálne náklady a hotové výdavky činia 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie“. V právnej aj obchodnej praxi je úplne bežné, že sumy vedľajších peňažných zmluvných dojednaní (zmluvné pokuty, náhrady, doložky a pod.) sú určené ako % základnej sumy v zmluve (ceny, odplaty, provízie a pod.), alebo ich výška je na túto základnú sumu zmluvy nejakým spôsobom naviazaná. V takýchto prípadoch ide výslovne matematické určenie výšky sumy, tieto dojednania spravidla nemajú charakter ustanovení o podmienkach nároku na tieto sumy. Takto je tomu aj v tomto prípade. Podmienky vzniku nároku na náhradu nákladov Sťažovateľa sú výslovne uvedené v prvej vete bodu 3. Čl. III. Zmluvy (ak k sprostredkovaniu nedôjde...) v spojení s bodom 9. tohto článku. Druhá veta tohto bodu má charakter výslovne určenia len výšky sumy minimálnych nákladov, nakoľko sa v nej nenachádzajú žiadne ďalšie podmienky. Keďže výška sprostredkovaného úveru je jednoznačná (800.000 €) a jednoznačná je aj výška provízie (15 % z 800.000 € = 120.000 €), je bezpochyby možné podľa tohto cenového dojednania spoľahlivo vypočítať aj výšku minimálnej náhrady nákladov (15 % zo 120.000 € = 18.000 €); b) skutočnosť, že ak k sprostredkovaniu nedôjde, tak Sťažovateľ má nárok na náhradu nákladov v nenulovej sume vyplýva aj zo štruktúry samotnej Zmluvy a jej ďalších ustanovení. Najmä bod 7. Čl. III Zmluvy výslovne určuje, že ak k sprostredkovaniu dôjde a vznikne nárok na vyplatenie provízie, tak Sťažovateľ už nemá ďalší nárok na náhradu nákladov. Zároveň v bode 9. tohto článku sa tiež výslovne uvádza nárok Sťažovateľa na náhradu nákladov ak k sprostredkovaniu nedôjde - jeho výška a podrobnosti sú bližšie rozvinuté v bode 3. Ak by bolo úmyslom zmluvných strán dojednať, že Sťažovateľ by v žiadnom prípade nemal nárok na náhradu nákladov (ako to vyplýva z argumentácie súdu), tak toto ustanovenie by bolo úplne zbytočné. Prečo by zmluvné strany jednotlivo na viacerých miestach Zmluvy komplikovane vypočítavali, kedy Sťažovateľ nemá nárok na náhradu nákladov, ak by stačilo jedno ustanovenie v zmluve o tom, že Sťažovateľ nemá nikdy žiaden nárok na náhradu nákladov, resp. by stačilo v zmluve neuviesť nič? Takýto výpočet má zmysel len ak nastane situácia, že podľa Zmluvy má Sťažovateľ nárok na náhradu nákladov - presne tak, ako to výslovne ustanovuje bod 3. tohto článku Zmluvy.»

Tvrdenie Porušovateľa 2 o tom, že nárok na náhradu nákladov Sťažovateľa sa spravoval ustanovením § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka je nesprávny a nerešpektujúci slobodnú vôľu účastníkov Zmluvy. Obchodnoprávne zmluvné vzťahy sú charakterizované veľkým rozsahom zmluvnej voľnosti, ktoré im Ústava aj samotný Obchodný zákonník poskytujú. Obchodný zákonník presne vymedzuje, od ktorých jeho ustanovení sa zmluvné strany nemôžu odchýliť (§ 263). Zvyšok je plne v dispozícii zmluvným stranám a vzťahy si tak môžu ľubovoľne upraviť, pričom medzi dispozitívne ustanovenia patrí aj vyššie uvedený § 647. Ako je preukázané vyššie, strany Zmluvou dojednali podmienky vzniku nároku Sťažovateľa na náhradu nákladov. Keďže dojednanie zmluvných strán sa podstatne líši od § 647 ObZ, súd musí rešpektovať vôľu strán prejavenú v platne uzatvorenej Zmluve a rozhodovať podľa obsahu Zmluvy. Obchodný zákonník nedáva v tomto prípade súdu možnosť uprednostniť ustanovenia zákona § 647 ods. 2 ObZ pred ustanoveniami Zmluvy. V tomto prípade však Porušovateľ 2 nerešpektoval zmluvnú voľnosť účastníkov. Týmto výkladom práva sa Porušovatelia dopustili svojvôle a tým aj porušili ústavné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu.“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate založená na tvrdení, že závery krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky vzniku nároku na províziu a s tým súvisiacej otázky vzniku nároku na úhradu nákladov a hotových výdavkov uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku „v podstatnej časti nie sú v súlade so zákonom. Intenzita nesprávnosti týchto úvah je tak vysoká, že rozhodne prekračuje právomoc všeobecných súdov vykladať právo a sú prejavom svojvôle...“.

začínajúcej plynúť odo dňa písomného doručenia výpovede druhej zmluvnej strane. Bolo zrejmé, že zmluvu predložil žalovaný, a preto je nevyhnutné všetky jej ustanovenia v prípade rôznosti výkladu resp. pri pochybnostiach vykladať na ťarchu žalovaného.

províziu. Uvedené zákonné ustanovenie v spojení so znením zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodné a podstatné pre posúdenie, či vôbec žalovanému vznikol nárok na províziu resp. nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním.

V čl. III bodu 4 zmluvné strany tj. žalobca a žalovaný jasne dohodli, že nárok na províziu, ktorej výška bola určená v čl. III bodu 1, vznikne žalovanému ako sprostredkovateľovi len v prípade uzavretej úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a záujemcom - žalobcom ako dlžníkom.

Ak nevznikol nárok na províziu, tak nevznikol ani nárok žalovaného na náklady a hotové výdavky v zmysle čl. III bodu 3 uzavretej zmluvy. Zmluvné strany prepojili náklady a hotové výdavky na províziu. Táto vzájomná súvislosť (previazanosť) provízie, nákladov a hotových výdavkov potom znamenala to, že ak nevznikol žalovanému nárok na províziu podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy, a to aj podľa záverov krajského súdu nevznikol, tak zákonite nevznikol ani nárok na náklady a hotové výdavky, ktoré mali väzbu na províziu. Krajský súd poukazuje na čl. III bodu 3 zmluvy, ktorý hovorí o minimálnych nákladoch a hotových výdavkov, ktoré majú činiť 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie, avšak táto mala byť určená podľa čl. III bodu 1 zmluvy ako 15 % zo skutočne poskytnutého bankového úveru, ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi.

Ak k uzavretiu zmluvy nedošlo, nevznikol nárok na províziu, a tým zákonite ani nárok na úhradu nákladov a hotových výdavkov. Žalovaný nepreukázal, že má voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov a hotových výdavkov voči žalobcovi. Na druhej strane žalobca preukázal, že využil možnosť danú zmluvou, túto vypovedal, preto ak poskytol žalovanému zálohu 4.500 Eur, tak pri zániku zmluvy výpoveďou túto oprávnene žiadal vrátiť.

Vo vzťahu k výhradám sťažovateľky k právnemu posúdeniu predmetnej veci okresným súdom krajský súd uvádza: „... okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel. Pokiaľ aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, tak táto skutočnosť v komplexnosti celého právneho posúdenia vykonaného okresným súdom, sa nedotkla vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Okresný súd poukázal na rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o sprostredkovaní tak, ako tieto v citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a tieto boli podstatné a rozhodné pre právne posúdenie okresným súdom, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované, aplikované na zistený skutkový stav, preto nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. K tomuto nesprávnemu právnemu posúdeniu nemohlo dôjsť ani len odkazom na ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, keďže rozhodujúce bolo znenie uzavretej zmluvy a aplikácia zákonných ustanovení upravujúcich zmluvu o sprostredkovaní, ktoré uviedol okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Ak nebolo preukázané, že by na strane žalovaného vznikol nárok na províziu a nebolo preukázané, že by žalovanému vznikol nárok na náhradu nákladov a hotových výdavkov, tak potom v prípade ukončenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, a to výpoveďou žalobcu, bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú platbu 4.500 Eur spolu s príslušenstvom, ktorá poskytnutá platba žalobcom žalovanému nebola krytá ani nárokom na províziu, ani nárokom na náhradu nákladov a hotových výdavkov. Pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa § 219 ods. 1 O. s. p... Rozhodnutím okresného súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože na riadne zistený skutkový stav okresný súd aplikoval rozhodné zákonné ustanovenia hmotného práva a to ust. § 642 a nasledujúce Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o sprostredkovaní. Bol vyvodený okresným súdom správny názor. Ak nevznikne nárok na províziu, čo v danom prípade v zmysle vyššie uvedeného nevznikol, tak nevznikne ani nárok na náhradu nákladov, pričom iné výslovne dohodnuté nebolo. K vecnej správnosti záverov okresného súdu zostal bez vplyvu aj zátvorkový odkaz na ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Krajský súd preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.“

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016