II. ÚS 110/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2016 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-2 Tš 8/2005 z 15. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 27/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s obvineným a právoplatne odsúdený rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 Tš 8/2005 z 10. januára 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007. Skutok, za ktorý bol sťažovateľ uznaný za vinného, bol kvalifikovaný ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj trest prepadnutia majetku. Proti sťažovateľovi bolo trestné konanie vedené ako proti ušlému, keďže sa v tom čase nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska a miesto jeho pobytu nebolo známe. Súdne konanie prebehlo v jeho neprítomnosti, pričom sťažovateľ bol zastúpený obhajcom, ktorého mu zvolila jeho manželka.

V napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu sa okrem iného uvádza: «V konaní o návrhu odsúdeného na opätovné prejednanie trestnej veci v jeho prítomnosti úlohou súdu bolo zistiť, 1) či návrh bol podaný v subjektívnej lehote šiestich mesiacov plynúcej odo dňa, keď sa odsúdený dozvedel o svojom trestnom stíhaní alebo odsúdení, 2) či boli splnené podmienky na konanie proti ušlému, t. j. či sa navrhovateľ vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýval. Súd v tomto konaní opätovne skúmal, či boli splnené podmienky na začatie konania proti ako proti ušlému a či podmienky na konanie proti ušlému trvali počas súdneho konania od 26. 04. 2006 do 30. 05. 2007, teda v dobe od rozhodnutia o konaní proti ušlému do právoplatnosti rozsudku o vine a treste. Mal na zreteli, že z okolností prípadu musela vyplývať snaha obvineného vyhýbať sa trestnému stíhaniu, nemožnosť vyžiadať obvineného z cudziny ani odovzdať jeho trestnú vec na trestné stíhanie do cudziny. Súd dospel k záveru i v tomto konaní, že podmienky na konanie proti ako proti ušlému boli splnené, a to na základe týchto okolností prípadu: Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach zo 04. 02. 2002, spisová značka ČVS: KU-I5/OVEK-2002, bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 odsek 1, odsek 3 Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... z 28. 02. 2002, spisová značka ČVS: VKE-7/OVOZTČ-BA-2002, bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenia , a pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1. odsek 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 odsek 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 Tr. zák. a neoprávneného podnikania podľa § 118 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2 Tr. zák.

Okresným súdom Košice I bol dňa 28. 02. 2002 pod spisovou značkou 4 Ntv 19/02 vydaný zatýkací rozkaz, na základe ktorého bolo po vyhlásené celoštátne pátranie. . . Zároveň Národná ústredňa Interpol dňa 28. 02. 2002 vyhlásila po obvinenom medzinárodní- pátranie, ktoré bolo vedené na tomto úrade pod spisovou značkou PPZ-7377/MPS-NUI-2001-JU. Z oznámenia Obvodného oddelenia Policajného zboru v Drieňové dňa 07. 12. 2005 súd zistil, že podľa vyjadrenia susedov obvineného i zamestnancov obecného úradu sa obvinený v mieste svojho bydliska v obci nezdržiava a miesto jeho pobytu im nebolo známe. Zo správy vyšetrovateľa Policajného zboru zo 07. 12. 2005, ČVS: PPZ-7/BPK-V- 2001, (zväzok 11, číslo listu 708-709 spisu) vyplýva, že obvinený sa zdržiaval v spoločnosti rumunskej občianky . Previerkami rumunskej polície bolo zistené, že žije spolu s a ich synom v v Srbsku.

spôsobom bol informovaný o dátume a mieste jeho konania. Predsedníčka senátu Špeciálneho súdu dňa 09. 12. 2005 pod spisovou značkou PK-2 Tš/8/2005 vydala príkaz na jeho zatknutie. Na hlavnom pojednávaní dňa 26. 04. 2006 súd rozhodol, že proti obžalovanému vykoná konanie proti ušlému. Na hlavnom pojednávaní dňa 26. 04. 2006 súd z výpovede spoluobžalovaného zistil, že obžalovaný bol zaradený do organizačnej schémy spoločností a a stále sa pohyboval s teraz už odsúdeným . Dostal pôžičku 45 miliónov slovenských korún a užíval firemný majetok. Spoločne boli v Chorvátsku, mal prístup k účtu v banke v , na ktorom bolo 320.000 USD, spolu s participoval na všetkých obchodných záležitostiach, včítane vojenskej veci. Predsedníčka senátu Špeciálneho súdu po právoplatnosti rozsudku dňa 01. 06. 2007, spisová značka PK-2TŠ/8/2005, vydala príkaz na zadržanie odsúdeného a účel jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody a zároveň nariadila výkon trestu odňatia slobody a dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody.

Preto súd nemohol pristúpiť k vyžiadaniu odsúdeného z cudziny. Z výpisu z Registra obyvateľov Slovenskej republiky z 13. 05. 2015 vyplynulo, že i keď odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, naposledy mal vydaný občiansky preukaz dňa 11. 12. 1997 s platnosťou do 11. 12. 2007 a cestovný pas dňa 16. 10. 2001 s platnosťou do 16. 10. 2011. Trvalý pobyt má hlásený vo Je otcom štyroch detí narodených v rokoch

Zo spisového materiálu vyplýva, že odsúdený (ďalej len „navrhovateľ“) opustil územie Slovenskej republiky dňa 31. 01. 2002. . . teda v rovnakom čase ako. . . spoluobvinení a . ktorí boli dňa 28. 02. 2002 zadržaní v Chorvátskej republike a vzatí do predbežnej väzby.

. . nepochybne vnímali hrozbu blížiaceho sa trestného stíhania. Napokon dôvodnosť ich obavy potvrdzovali i nepriaznivé hospodárske výsledky nimi riadených spoločností. Ako povedal odsúdený , navrhovateľ sa stále pohyboval s a mal prístup k jeho bankovému účtu na území Chorvátska. Z toho je zrejmé, že i po odchode z územia domovského štátu boli spolu v kontakte. Prelo udalosti spojené so zadržaním a odohrávajúce sa za výraznej pozornosti médií a štátnych orgánov najmenej dvoch štátov (Slovenska i Chorvátska) nemohli zostať navrhovateľovi utajené

Uzavretosť hraníc, vzdialenosť, choroba, ani iné známe skutočnosti mu nebránili v tom. aby vycestoval za svojou rodinou žijúcou v mieste ich spoločného trvalého bydliska. Súd poznamenáva, že v čase, keď žil v spoločnej domácnosti s inou ženou a nemanželským dieťaťom a podľa údajov z doplneného návrhu z 28. 05. 2015 zjavne netrpel núdzou, jeho manželka a 4 maloleté deti vo veku 16, 14, 12 a 5 rokov boli bez otca, pritom konfrontované a vystavované atakom z dlhodobo prebiehajúceho mediálne sledovaného súdneho konania vedeného proti nemu v konaní proti ušlému. Navrhovateľ nekontaktoval úrady domovského štátu ani v súvislosti s potrebou vystavenia osobných dokladov (občianskeho preukazu a cestovného pasu), ktorým uplynula platnosť v roku 2007 a 2011. Namiesto toho v cudzine zmenil svoju identitu a preukazoval sa falošnými listinami predstierajúc, že sa jedná o občiansky preukaz a vodičský preukaz vydaný štátnym orgánom Slovenskej republiky, a vydávajúc sa za osobu menom

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „... Zmätočnosť sťažnosťou napadnutého uznesenia, namietanú v tejto súvislosti odsúdeným, najvyšší súd nevidel, pretože súd v rozhodnutí konštatuje, že o odsúdení sa , riadiac sa zásadou v pochybnostiach v jeho prospech, dozvedel až pri svojom zadržaní. To nevylučuje, že vedel o tom, že je trestne stíhaný minimálne od doby, kedy boli v Chorvátsku zadržaní a vzatí do predbežnej väzby odsúdení a a tomuto stíhaniu sa vyhýbal pobytom v cudzine. Návrh odsúdeného na opätovné prejednanie veci bol podaný na poštovú prepravu 20. apríla 2015, doručený súdu 22. apríla 2015, a preto súd skúmal splnenie podmienky, či sa odsúdený pobytom v cudzine (Srbskej republike) vyhýbal trestnému konaniu. Charakteristickou črtou konania proti ušlému je to, že orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii, a to z dôvodu jeho neprítomnosti na území Slovenskej republiky, alebo vzhľadom na to, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide o osobitný spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (Rozhodnutie č. 21 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 03/2010).

Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, že sa obvinený nezdržiava v mieste svojho bydliska, ale musia sa vykonať všetky dostupné úkony a opatrenia zamerané na zistenie, na akom mieste sa obvinený zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na horeuvedené skutočnosti konštatuje, že boli splnené všetky podmienky, v čase rozhodovania Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, na konanie proti ako proti ušlému a v tomto smere si osvojil závery špecializovaného trestného súdu, ktorý ich aj patrične odôvodnil.“

Skutočnosť, či bol splnený predpoklad pre konanie proti ušlému, t. j. že sa odsúdený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine, je potrebné vždy posudzovať komplexne vo svetle okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotiť, či odsúdený uviedol dostatočný dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky, ktorý môže byť daný objektívnymi okolnosťami (vis maior – najmä živelné pohromy, atď.). V prípade absencie objektívnych dôvodov zámer odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu pobytom v cudzine treba nevyhnutne vykladať v kontexte povinností občanov Slovenskej republiky, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 9 zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky stanovuje obligatórnu povinnosť občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky v prípade cesty do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu). Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že bol štátnym občanom Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky č. 2007/05042 zo dňa 31. mája 2007 vydané Krajským úradom v Prešove (č. l. 5330 spisu), pričom 31. januára 2002 za účinnosti ustanovenia § 9 zák. č. 253/1998 Z. z. bez ohlásenia tejto skutočnosti opustil územie Slovenskej republiky, a to až do súčasnosti, pričom v súlade s korešpondenciou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade cestou opravných prostriedkov bráni vydaniu jeho osoby na územie Slovenskej republiky; argumentáciu preto sťažnostný súd vyhodnotil ako účelovú. Treba tiež zdôrazniť, že konanie proti ušlému vedené proti bolo vykonané v súlade s vtedy platnými ustanoveniami § 302 a nasl. Zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku (č. l. 738 súdneho spisu). Najvyšší súd sa preto stotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu, že podmienky pre opätovné prejednanie veci odsúdeného v jeho prítomnosti tak, ako sú uvedené v § 362 ods. 1 Trestného poriadku, splnené neboli.“

K argumentácii všeobecných súdov poukazujúcej na to, že disponoval falošným občianskym a vodičským preukazom, sťažovateľ dôvodí, že platnosť jeho osobných dokladov uplynula až po právoplatnom odsúdení jeho osoby, a v tejto súvislosti vytýka špecializovanému trestnému súdu a najvyššiemu súdu, že vo svojich rozhodnutiach neuviedli, odkedy mal sfalšovaný občiansky a vodičský preukaz.

Vo vzťahu k tvrdeniu špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu o tom, že „bol v kontakte s aj po opustení Slovenskej republiky“, ktorá vyplynula z výpovede spoluobvineného sťažovateľ uvádza, že sa týka obdobia riadneho fungovania spoločnosti , a , ale „Ak by však malo byť pravdivé tvrdenie súdu, že v kontakte s bol aj po opustení územia SR, potom by nepochybne bol zadržaný spoločne s ním a .“.

Sťažovateľ tiež argumentuje, že zo skutočnosti, že si neprevzal žiadne z predvolaní na hlavné pojednávanie, nevyplýva nič iné, len „nepochybný záver že o pojednávaní sa nedozvedel“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutými uzneseniami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.

Napadnutým uznesením špecializovaný trestný súd zamietol návrh sťažovateľa na opätovné prerokovanie veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné ešte poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že tak špecializovaný trestný súd, ako aj najvyšší súd založili napadnuté uznesenia len na domnienke, že o svojom trestnom stíhaní vedel, a preto sa mu vyhýbal pobytom v cudzine. Sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom konaní mu nebolo jednoznačným spôsobom preukázané, že o trestnom konaní vedenom proti jeho osobe mal vedomosť.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že súdy uplatnili zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného len v prípade jeho vedomosti o právoplatnom odsúdení, a nie aj v prípade jeho vedomosti o jeho trestnom stíhaní, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci neexistoval žiadny dôvod na jej aplikáciu, pokiaľ ide o vedomosť sťažovateľa o svojom trestnom stíhaní. Vo vzťahu k záveru o vedomosti sťažovateľa o svojom trestnom stíhaní existovalo viacero relevantných argumentov, ktoré ho odôvodňovali, pričom za osobitne významný dôvod možno považovať výpoveď , z ktorej vyplývalo, že sťažovateľ bol v kontakte s a pred ich zadržaním a následným vydaním do Slovenskej republiky a mal prístup k účtu v banke v . Keďže po vydaní a do Slovenskej republiky (kde boli stíhaní väzobne) už sťažovateľ s nimi v kontakte s vysokou pravdepodobnosťou nebol, nebolo možné bez závažných pochybností dospieť k záveru, že sa o svojom právoplatnom odsúdení dozvedel.

Za situácie, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ štyri dni pred začatím trestného stíhania vo veci opustil územie Slovenskej republiky, bol v kontakte so spoluobvinenými a , zanechal 5-člennú rodinu (manželku a štyri maloleté deti), zmenil si identitu (falošný občiansky a vodičský preukaz), žil v nemanželskom zväzku s rumunskou občiankou, s ktorou mal nemanželské dieťa, ústavný súd nemá výhrady proti záveru najvyššieho súdu, že sťažovateľ mal vedomosť o svojom trestnom stíhaní a vyhýbal sa mu pobytom v cudzine.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016