II. ÚS 11/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 11/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., Obchodná 18, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 3, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 24/2013 z 24. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 24. júna 2013 tak, že dovolacie konanie zastavil s tým, že dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. „Sťažovateľ sa domnieva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušuje jeho ústavné práva, bolo nepredvídateľné a odporuje viacerým rozhodnutiam v obdobných veciach. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vidíme v tom, že ak by voči napadnutému rozhodnutiu nadriadeného súdu podľa § 105 ods. 3 naozaj dovolanie prípustné nebolo, mal správne Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. dovolanie odmietnuť. Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne. Namiesto toho dovolací súd konanie zastavil. Zastavenie dovolacieho konania pritom § 243b ods. 5 O. s. p. určuje pre prípad, že dovolateľ vezme dovolanie späť a dovolací súd konanie uznesením zastaví. Podľa § 243b ods. 1 a ods. 5 O. s. p. dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Pri odmietnutí dovolania nemal navrhovateľovi priznať náhradu trov konania z dôvodu, že konanie vlastne neprebehlo lebo nebolo prípustné, prípadne že k uplatneniu práva nebolo potrebné. Pri odmietnutí podania − odvolania alebo dovolania − Osp náhradu trov konania ani neupravuje. Priznaním trov konania v sume 458,55 Eur navrhovateľovi vo veci, kde sú dôvody na odmietnutie dovolania, je porušením oprávnene očakávaného postupu posudzovania práva na nezávislom súde a porušením Čl.46 ods. 1 Ústavy SR . Porušuje aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ...“

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 24. júna 2013.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením z 24. júna 2013 aj sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. januára 2014. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 13/2014 z 15. januára 2014 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu z 15. januára 2014 vyplýva, že sťažovateľ vo svojej skoršej sťažnosti namietal, že najvyšší súd mal dovolanie odmietnuť, a nie dovolacie konanie zastaviť. Rovnako tak namietal aj výrok napadnutého uznesenia, ktorým najvyšší súd rozhodol o trovách dovolacieho konania. Ústavný súd námietky sťažovateľa preskúmal a dospel k záveru, že jeho sťažnosť bola zjavne neopodstatnená.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, b) ústavný súd v tej istej veci koná, c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.