II. ÚS 112/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 112/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 12/2013 z 21. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým namieta, že „[z] uznesenia Najvyššieho súdu SR ako aj z rozsudku Špecializovaného trestného súdu... vyplýva, že tieto súdy konali svojvoľne, keď činnosť agenta... považovali za zákonnú. Výpoveď a činnosť tohto agenta potvrdzuje, že agent ma navádzal na spáchanie trestnej činnosti, čo je v rozpore v ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por...“.

Sťažovateľ tiež namieta, že „[o]rgány činné v... trestnom konaní zásadne pochybili, keď nezabezpečili údajné písomné údaje o žiadaní úplatku za vybavenie žiadosti z mojej strany... Agent... [n]evysvetlil prečo nešiel ihneď na políciu, ale až s odstupom niekoľkých dní, kedy sa už objektívne nedala zaistiť údajná písomnosť, v ktorej som sa údajne písomne dožadoval úplatku. Údaje agenta sa v tejto časti nezhodujú a jeho konaním a vznikla úplná pochybnosť o existencii predmetnej písomnosti, najmä keď túto skutočnosť popieram a objektívny dôkaz o tejto skutočnosti... v trestnom konaní neexistuje.“.

Sťažovateľ ďalej upozorňuje, na to že „v čase [svojho] jednania a nahrávky agenta... žiadosť, ktorú mal údajne za úplatok vybavovať na úrad, kde bol riaditeľom ] nepodal, preto údajnú žiadosť nemohol ani vybaviť“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ osobitne uvádza, že „[z]a... stavu, keď agent... iniciatívne na žiadosť orgánov činných v prípravnom konaní, navádzal ma na spáchanie trestného činu, postupoval v rozpore s ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por. a preto súdy, ktoré rozhodovali v tejto veci o mojej vine a treste konali svojvoľne a v rozpore s ÚSTAVOU SR v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3. Súdy činné v tejto veci nemožno považovať za nestranné, nakoľko dôkazy vykonané v priebehu trestného konania hodnotili jednostranne v môj neprospech a nepovažovali strany v tomto konaní za rovné.“.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý k námietkam sťažovateľa uviedol: „Odvolací súd mal teda preukázané, že svedok intervenoval v prospech svedka . obžalovaný mu naznačil, že požaduje motivačné a až táto skutočnosť ho viedla k tomu, že sa obrátil na políciu a bol políciou ustanovený do pozície agenta. Na tieto skutkové zistenia potom úzko nadväzuje posúdenie odvolacej námietky obžalovaného, či inštitút agenta bol vo veci použitý v rozpore so zákonom a či zo strany polície išlo o provokáciu a navádzanie na trestný čin. Samosudca Špecializovaného trestného súdu v dôvodoch rozhodnutia veľmi podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil pôsobenie agenta vo veci ako zákonné, prečo neakceptoval obhajobu obžalovaného, že zo strany polície išlo o provokáciu a navádzanie na trestný čin, ale výlučne len o reakciu na správanie sa obžalovaného a vytvorenie podmienok smerujúcich k tomu, aby korupčné správanie obžalovaného bolo odhalené a zadokumentované. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v plnej miere stotožnil, preto neakceptoval odvolacie námietky obžalovaného ani v tomto bode a odkazuje v tejto súvislosti na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, ich opakovanie aj v tomto rozhodnutí by bolo duplicitné. Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku obžalovaného, že vlastne nemal čo vybavovať, pretože žiadosti svedka boli na SPF zaevidované až na intervenciu polície, teda v čase, keď mala byť spáchaná žalovaná trestná činnosť, žiadosti na SPF neboli ešte podané. Z výpovede svedka . ale najmä z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu jednoznačne vyplýva, že svedok si predmetné veci začal na fonde vybavovať ešte v roku 2010, žiadosť podal vo februári 2011, komunikoval so svedkyňou a na jej pokyny prikladal k žiadosti ďalšie požadované materiály. Niet dôvodu spochybňovať výpoveď tohto svedka, pretože všetky svoje tvrdenia podložil listinnými dokladmi. Pokiaľ sa obžalovaný odvolával na svedectvo svedkyne . táto nevylúčila, že so svedkom rokovala tak, ako to popisoval, len si na to nespomenula, vzhľadom na odstup času a množstvo stránok, ktoré počas troch stránkových dní v týždni vždy vybavila.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s rozsudkom špecializovaného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku špecializovaného súdu, v ktorej špecializovaný súd uviedol: „Svedok v pozícii agenta konal spôsobom uvedeným v obžalobe prokurátora pri stretnutí s obžalovaným dňa 30. marca 2012 v súlade s úlohou operatívnej činnosti polície. Bol to obžalovaný, ktorý pri stretnutí dňa 22. marca 2012 svedkovi na kus papiera napísal, že je potrebné motivovať, dať všimne. Až táto skutočnosť bola dôvodom, že svedok sa obrátil na políciu z dôvodu jeho občianskeho presvedčenia odporu proti korupcii. Nie je možné hovoriť o cielenej provokácii, keď polícia len vytvorila podmienky (ustanovenie agenta, poskytnutie finančných prostriedkov, monitorovanie priebehu stretnutia, odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov) preto, aby korupčné správanie obžalovaného bolo odhalené a riadne zadokumentované. Z prepisu zvukového záznamu zo dňa 30. marca 2012 vyplynulo, že obžalovaný vedel o tom, čo je obsahom stretnutia... Z toho vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o tom, prečo a s akou vecou prišiel za ním svedok - agent , keď ho žiadal o dotiahnutie žiadosti . Svedok obžalovanému neponúkal sumu 1.000,- €, ale bol to obžalovaný, ktorý na papier, ktorý mu dal obžalovaný... na roh tohto papiera napísal sumu 1.000. Až potom svedok dal obžalovanému sumu 1.000,- €, ktoré obžalovaný bez slova prijal, odtrhol roh papiera, na ktorom bola uvedená suma napísaná... Agent nijakým spôsobom obžalovaného nenavádzal na prijatie sumy 1.000,- € v súvislosti s riešením žiadosti . Reagoval len na predchádzajúcu aktivitu obžalovaného... zo dňa 22. marca 2012. Jeho konanie samosudca vyhodnotil ako konanie v súlade s § 117 ods. 1 Trestného poriadku.“

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásada rovnosti strán sa v súdnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016