II. ÚS 114/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 114/2015­49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej advokátkou , Advokátska kancelária, , pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 114/2015­21 z 25. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 295/2010 a jeho uznesením zo 14. októbra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 18. mája 2015 a okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh Stavebného bytového družstva (ďalej len „oprávnený“) okresný súd vydal 10. mája 2010 poverenie na vykonanie exekúcie proti sťažovateľke ako povinnej súdnemu exekútorovi JUDr. P. Hodermarskému (ďalej len „exekútor“). Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 Er 295/2010. Exekučným titulom bol platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 17 Ro 251/2010 z 21. januára 2010, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným 7. apríla 2010. Exekútor bol poverený vymožením pohľadávky oprávneného vo výške 968,27 € istiny a 175,32 € trov súdneho konania, ako aj trov exekúcie.

Druhé kolo dražby bolo určené na 18. marec 2013. Na tejto dražbe exekútor udelil príklep vydražiteľovi , ktorý nehnuteľnosť vydražil za najvyššie podanie 15 520 €.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 295/2010 zo 16. mája 2013 nebol príklep pre vydražiteľa schválený pre nesplnenie zákonom ustanovených podmienok doručenia dražobnej vyhlášky sťažovateľke.

Exekútor ešte pred konaním druhého kola dražby vydal aj príkaz na exekúciu zrážkami zo mzdy sťažovateľky, ktorý doručil jej zamestnávateľovi spoločnosti (ďalej len „zamestnávateľ“). Vymáhal nárok 818,27 €, trovy súdneho konania 58 €, trovy za poverenie 16,50 €, trovy za overenie a poštovné 3,17 €, trovy za právne zastúpenie 117,32 €, trovy za právne zastúpenie v exekúcii 75,83 € a predbežné trovy exekúcie 337,43 €, teda celkom sumu 1 426,52 €.

Sťažovateľka 28. februára 2013 pracovný pomer so zamestnávateľom ukončila a požiadala, aby z odstupného, ktoré jej patrilo, boli uhradené jej dlhy zo všetkých exekučných konaní vedených proti nej. Zamestnávateľ 7. marca 2013 bankovým prevodom na účet exekútora vedený v pod poradovým číslom položky 328 s označením variabilného symbolu 2512010 uhradil sumu 1 759,30 € v exekučnej veci č. EX 251/2010 (9 Er 295/2010).

Aj napriek tomu, že sťažovateľka 7. marca 2013 uhradila dlžnú sumu aj s trovami exekúcie, exekútor v exekúcii pokračoval vykonaním dražby 18. marca 2013 a ďalšej dražby 12. mája 2014. Neupustil teda od exekúcie a nevrátil poverenie súdu po zaplatení vymáhanej pohľadávky (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v kritickom čase).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka svoj dlh vymáhaný v exekúcii 7. marca 2013 uhradila (a uhradila svoje dlhy aj v iných exekučných konaniach vedených exekútorom do konca apríla 2013 pod sp. zn. EX 27/2011, sp. zn. EX 501/2011, sp. zn. EX 1109/2009), a to prostredníctvom zamestnávateľa, odcestovala 17. marca 2012 do Českej republiky za prácou a zdržiavala sa tam do konca augusta 2013. Od 27. septembra 2013 pracovala v Nemecku, a to až do konca októbra 2014.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn.: 9Er/295/2010 zo dňa 14.10.2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9Er/295/2010 zo dňa 14.10.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na nové konanie rozhodnutie. 3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,­ € (slovom tridsaťpäť tisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Rožňava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu. 4. Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 789,56 € do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne advokátky , .“

Dňa 24. mája 2013 došlo k pokusu kontaktovať sťažovateľku v jej byte za účasti domovej dôverníčky. Zistilo sa, že sa tam sťažovateľka nezdržuje cca 6 týždňov. Po tomto bol okresný súd požiadaný o ustanovenie opatrovníka v zmysle § 49 ods. 4 Exekučného

16. mája 2014. Z listu sťažovateľky doručeného exekútorovi 17. októbra 2014 vyplýva, že je v zahraničí, ale okrem toho žiada o vyčíslenie pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010. Ak by bolo pravdivé sťažnostné tvrdenie o tom, že pohľadávku uhradila pri skončení pracovného pomeru v roku 2013, potom by nebol dôvod v októbri žiadať o vyčíslenie tejto pohľadávky. Tvrdenia sťažovateľky sa javia ako rozporné. Po právoplatnom rozhodnutí o schválení príklepu došlo k rozvrhovému konaniu, z ktorého vyplývalo aj to, že vo veci sp. zn. EX 251/2010 došlo k uspokojeniu zvyšnej časti pohľadávky vo výške 117,69 €. Pokiaľ sťažovateľka vyčíslila vymáhaný nárok tak, ako to uvádza v sťažnosti, treba poznamenať, že ide o vyčíslenie vymáhaného nároku v momente vydania exekučného príkazu na vykonávanie zrážok zo mzdy. Ak by sťažovateľka riadne a včas platila, nedošlo by k navýšeniu trov konania v dôsledku vydania exekučného príkazu na predaj nehnuteľnosti. Je pravdou, že zamestnávateľ sťažovateľky oznámil exekútorovi ukončenie

Zo samotného potvrdenia zamestnávateľa vyplýva, že v danej veci došlo k čiastočnému plneniu. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že vymáhanú čiastku vo veci sp. zn. EX 251/2010 uhradila v celosti, jej tvrdenie je vyvrátené potvrdením zamestnávateľa, vyčíslením zvyšku pohľadávky v exekučnom konaní a tiež jej žiadosťou z októbra 2014 o vyčíslenie zvyšku pohľadávky. Sťažovateľka si bola vedomá, že pohľadávka nie je v celom rozsahu splatená, a preto nemohlo dôjsť k upusteniu od vykonávania exekúcie. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku čiastočnej úhrady pohľadávky exekútor nemal pokračovať v dražbe, treba poukázať na zásadu hospodárnosti exekučného konania. Nebol problém vyhlásiť dražbu nehnuteľnosti v inom exekučnom konaní, kde sa vymáhala čiastka 2 492,29 €. Spôsobilo by to však navýšenie trov. Preto aj napriek čiastočnému plneniu exekútor pokračoval v dražbe vo veci sp. zn. EX 251/2010. Účelové je aj tvrdenie sťažovateľky o nezákonnosti ustanovenia opatrovníčky pre nesplnenie zákonných podmienok. O ustanovení opatrovníka nerozhoduje

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 12/15 z 24. apríla 2015 doručeného ústavnému súdu 30. apríla 2015 vyplýva, že poukázaním sumy 1 759,30 € na účet exekútora 7. marca 2013 nebola v celom rozsahu uspokojená pohľadávka predstavujúca sumu 1 934,15 €. Preto nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že v čase vykonania dražby nehnuteľnosti bol dlh uspokojený. Bolo teda dôvodné, aby exekútor pokračoval v exekúcii predajom nehnuteľnosti vzhľadom na výšku vymáhaných pohľadávok v danom exekučnom konaní, ako aj iných exekučných konaniach s tým, že jediným zistiteľným hodnotnejším majetkom vo vlastníctve sťažovateľky bola iba predmetná nehnuteľnosť. K námietke sťažovateľky o nemožnosti vykonávať jej účastnícke práva treba uviesť, že zásielky jej boli doručované, avšak tieto nepreberala. Kým trval pracovný pomer, zásielky jej exekútor doručoval prostredníctvom zamestnávateľa. Následne ako sama uviedla, odcestovala za prácou do zahraničia bez toho, aby oznámila miesto svojho pobytu, resp. adresu, na ktorej bude preberať poštu. Z vykonaného šetrenia o pobyte sťažovateľky prostredníctvom polície vyplynulo, že jej pobyt nebol známy. Následne okresný súd zisťoval okruh jej príbuzných pre účely ustanovenia opatrovníka na doručovanie písomností v exekučnom konaní. Z evidencie obyvateľstva sa zistilo, že jej najbližšími príbuznými sú dospelý syn a dvaja bratia. Bratia nesúhlasili s tým, aby boli ustanovení za opatrovníka. Dospelého syna nebolo možné za opatrovníka ustanoviť preto, že jeho pobyt bol v registri obyvateľov Slovenskej republiky uvedený len označením mesta bez bližšej adresy pobytu. Preto bol nakoniec opatrovník ustanovený v zmysle § 29 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v osobe zamestnankyne súdu.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 114/2015­21 z 25. februára 2015, vyjadrenie exekútora, vyjadrenie okresného súdu a repliku sťažovateľky aj oprávnenému, ako aj vydražiteľke, aby sa aj oni mohli vo veci samej vyjadriť, keďže by mohli byť dotknutí vo svojich právach rozhodnutím ústavného súdu.

Z vyjadrenia právnej zástupkyne oprávneného advokátky , Advokátska kancelária, , z 12. júna 2015 doručeného ústavnému súdu 15. júna 2015 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Stotožňuje sa so stanoviskami okresného súdu a exekútora. Do predaja bytu na dražbe 12. mája 2014 oprávnený eviduje u sťažovateľky nedoplatok 7 373,66 €. Od roku 2008 sťažovateľka neuhrádzala platby za výkon správy, do fondu opráv a za plnenia poskytované s užívaním bytu riadne a včas, a preto bolo nevyhnutné vymáhať pohľadávky postupne v 9 exekučných konaniach až do roku 2014. Sťažnosť treba považovať za účelovú s cieľom oddialiť vypratanie bytu. To, že došlo k úplnému zaplateniu dlhu, pre ktorý je vedená exekúcia, je len tvrdením sťažovateľky. V skutočnosti poukázaním sumy 1 759,30 € došlo iba k čiastočnému zaplateniu dlhu.

Vydražiteľka, ktorá výzvu ústavného súdu prevzala 1. júna 2015, vyjadrenie nepodala.

II.

Z upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 251/2010 z 8. júna 2010 vydaného exekútorom vyplýva inter alia výzva, aby sťažovateľka uspokojila vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom a trovami na účet exekútora č. vedený v , s označením variabilného symbolu 2512010.

Z výpisu z bankového účtu zamestnávateľa č. 47 zo 7. marca 2013 z , vyplýva, že 7. marca 2013 bol uskutočnený prevod sumy 1 759,30 € do Bank (smerový kód banky ) s vyznačením variabilného symbolu 2512010 a konštantného symbolu 304.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka je presvedčená, že vzhľadom na dobrovoľnú úhradu celej vymáhanej pohľadávky nebol dôvod v exekúcii pokračovať a uskutočniť dražobný predaj jej bytu. Neboli dodržané ani jej procesné práva a neboli splnené zákonné podmienky na to, aby jej bol ustanovený opatrovník. Napokon, aj keby bolo pravdou, že celý dlh neuhradila, prípadný zvyšok neumožňoval dražobný predaj nehnuteľnosti.

Z vyjadrenia exekútora z 10. apríla 2015 podaného ústavnému súdu možno vyrozumieť, že tento neinformoval okresný súd o vysporiadaní pohľadávky vo veci sp. zn. EX 251/2010, keďže nedošlo k jej úplnému vysporiadaniu. Podľa všetkého teda okresný súd pri rozhodovaní o schválení príklepu nemal vedomosť o tom, že došlo k úhrade sumy vo výške 1 759,30 €.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že okresný súd za daného stavu nepostupoval tak, aby sa sporná námietka sťažovateľky spoľahlivo objasnila. Pritom nie sú žiadne pochybnosti o tom, že išlo o relevantnú námietku, v prípade preukázania ktorej by dražobný príklep nemal byť schválený, keďže za takejto situácie by k dražbe vôbec nemalo dôjsť. Okresný súd po negatívnom stanovisku exekútora (ktorý tvrdenú úhradu pohľadávky nepotvrdil) neurobil žiadne ďalšie kroky, najmä však nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k stanovisku exekútora a tvrdenie o úhrade pohľadávky preukázať, resp. nevyužil ani možnosť sám požiadať zamestnávateľa sťažovateľky o potrebnú informáciu. Zároveň treba konštatovať aj pochybenie exekútora, ktorý informáciu o úhrade (čiastočnej úhrade) pohľadávky okresnému súdu na základe vlastných úvah vôbec neposkytol. Pritom bolo v nepochybnej právomoci okresného súdu posúdiť tú rozhodujúcu otázku, či platbou vo výške 1 759,30 € došlo k úplnej úhrade vymáhanej pohľadávky, alebo iba k jej čiastočnej úhrade. Okresný súd mal teda posúdiť, či navýšenie dlhu o ďalšie trovy, ako tieto vyčíslil exekútor, boli za daného stavu dôvodné. Rovnako mal posúdiť, či bola sťažovateľka oprávnená určiť, aká časť z jej mzdy sa má zúčtovať v prospech spornej pohľadávky, ako aj to, či po uskutočnenej úhrade a jej zaúčtovaní v správnej výške bolo ešte možné viesť exekúciu predajom nehnuteľnosti.

Okresný súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom konaní.

V súvislosti s ďalším konaním ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Žiaden z účastníkov konania sa vecou z tohto pohľadu nezaoberal, a preto okresný súd by mal zisťovať stanoviská oprávneného, sťažovateľky a vydražiteľky aj z tohto aspektu. Ústavný súd poukazuje na citované ustanovenie bez toho, aby k nemu zaujímal akékoľvek meritórne stanovisko, pretože posúdenie danej právnej problematiky je teraz plne v právomoci okresného súdu.

Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 789,56 €.

Podľa ústavného súdu patrí odmena za tri úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a replika na vyjadrenie okresného súdu a exekútora) po 139,83 €. Prináleží tiež režijný paušál trikrát po 8,39 €, teda celkom čiastka 444,66 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd je presvedčený, že vyslovením porušenia označených práv, zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola v plnom rozsahu napravená ujma, ktorá sťažovateľke vznikla, a preto neprichádzala do úvahy peňažná náhrada.