II. ÚS 115/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2015 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má od r. 2004 povolenie na prevádzkovanie daňového skladu. Na základe tohto povolenia bola sťažovateľka oprávnená v daňovom sklade lieh v pozastavení dane vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať.

Rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len „úrad“) sp. zn. 09006238/1/1073713/2012 zo 16. augusta 2012 bolo úplne upustené od povinnosti sťažovateľky zložiť zábezpeku na daň, a to z dôvodu jej daňovej spoľahlivosti. Rozhodnutie bolo vydané s dobou platnosti 2 roky.

Dňa 18. februára 2014 (teda ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty pre úplné upustenie od zábezpeky) bol sťažovateľke doručený neformálny list úradu sp. zn. 1096238/1/84619/2014 označený ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“, ktorým úrad sťažovateľke uložil povinnosť zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € do 15 kalendárnych dní od doručenia s odôvodnením, že nastali „iné okolnosti, na základe ktorých možno odôvodnene predpokladať, že daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju povinnosť zaplatiť...“. V prípade nezloženia zábezpeky v stanovenej lehote sťažovateľke hrozil zánik povolenia na prevádzkovanie daňového skladu.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to tým, že vo veci jej povinnosti zložiť zábezpeku nebolo vydané rozhodnutie, ale iba neformálny list označený ako výzva. Z ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o spotrebnej dani vyplýva, že na správu tejto dane sa použije osobitný predpis, ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva možno len rozhodnutím podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Neformálny list – výzva na zloženie zábezpeky podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani nesporne ukladá sťažovateľke povinnosti, a to povinnosť vložiť peňažné prostriedky vo výške 283 338 € na účet úradu, ako aj povinnosť zložiť hotovosť do 15 dní od doručenia výzvy. Ak sa majú výzvou ukladať povinnosti zasahujúce do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky, potom výzva musí mať povahu rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd poukazuje na doslovné znenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani, treba poznamenať, že tento zákon nemožno vnímať izolovane, keďže správu daní a daňové konanie upravuje daňový poriadok, a preto nemožno vystačiť iba s gramatickým výkladom. Do úvahy treba vziať zmysel a účel daňových predpisov a použiť výklad, ktorý je rozumný a zodpovedá prirodzenému zmyslu pre spravodlivosť. Názor krajského súdu, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebnej dani nevyplýva povinnosť vyzvať daňový subjekt rozhodnutím, opomína kogentné ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého povinnosti možno ukladať iba rozhodnutím.

Z prípisu úradu sp. zn. 1096238/1/84619/2014 z 18. februára 2014 adresovaného sťažovateľke a označeného ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“ vyplýva, že oznámením o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov, ktoré sťažovateľka prevzala 12. februára 2014 a ktorého súčasťou bola výzva na podanie písomného vysvetlenia z 27. januára 2014, sa začalo daňové konanie vo veci podozrenia zo správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správneho deliktu sa dopustí právnická osoba, ak nepreukáže použitie a zúčtovanie kontrolných známok. V nadväznosti na uvedené úrad podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani vyzval sťažovateľku zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € v lehote 15 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy z dôvodu, že nastali iné okolnosti, na základe ktorých možno odôvodnene predpokladať, že sťažovateľka nesplní riadne a včas svoju povinnosť zaplatiť daň. Podľa § 16 ods. 18 zákona o spotrebnej dani sťažovateľka je povinná zložiť zábezpeku na daň vkladom peňažných prostriedkov na účet úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou v prospech úradu. Ak zábezpeka nebude zložená podľa § 15 ods. 8 písm. d) bodu 3 zákona o spotrebnej dani, povolenie na prevádzkovanie daňového skladu zanikne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená. Treba ju považovať za jednu z možných ústavne konformných výkladov príslušných právnych predpisov. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv. Hoci z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, krajský súd evidentne v danej súvislosti považoval ustanovenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani, podľa ktorého colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne alebo úplne upustil od zábezpeky, aby túto zložil alebo ju doplnil, za lex specialis. Znamená to, že hoci daňový poriadok ako lex generalis vyžaduje vydanie rozhodnutia, zatiaľ zákon o spotrebnej dani ako lex specialis v danej konkrétnej súvislosti považuje za dostačujúcu iba výzvu. Možno tiež akceptovať interpretáciu krajského súdu, podľa ktorej povinnosť zložiť zábezpeku na daň vyplýva priamo zo zákona, a preto postačuje iba výzva v prípade, keď došlo k zmene okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku.

Pokiaľ v danej súvislosti sťažovateľka namieta, že z výzvy úradu na zloženie zábezpeky na daň z 18. februára 2014 nevyplývajú konkrétne dôvody, pre ktoré napriek ešte stále platnému rozhodnutiu o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň má sťažovateľka zábezpeku zložiť, čo má podľa jej názoru zakladať svojvoľnosť výzvy, treba z pohľadu ústavného súdu uviesť, že tvrdenie sťažovateľky o absencii konkrétneho odôvodnenia výzvy nezodpovedá skutočnosti. Z výzvy totiž vyplýva, že dôvodom, pre ktorý má sťažovateľka zábezpeku zložiť, je podozrenie, že sa dopustila správneho deliktu tým, že nepreukázala použitie a zúčtovanie kontrolných známok. Úrad v tejto súvislosti vo výzve výslovne poukazuje na to, že sťažovateľka ešte 12. februára 2014 prevzala oznámenie o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov, a to podozrenia zo spáchania správneho deliktu.

Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že sťažovateľka svojím postupom (voľbou procesného prostriedku obrany svojich práv) spôsobila, že ochrana označených práv jej mohla byť poskytnutá iba v užšom rozsahu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015