II. ÚS 115/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2015 doručená sťažnosť , , a , (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 35/2015 z 19. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 512/2015 z 24. marca 2015 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba sťažovateľom začala plynúť 22. marca 2015. Zároveň okresný súd rozhodol, že väzbu sťažovateľov nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Základná sedemmesačná lehota väzby mala sťažovateľom uplynúť 22. októbra 2015.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov (ďalej len „prokurátor“) 11. septembra 2015 podal na okresnom súde návrh na predĺženie lehoty väzby (ďalej len „návrh prokurátora“) s tým, že navrhol predĺžiť lehotu väzby do 31. januára 2016.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 512/2015 z 1. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku zamietol návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených a zároveň rozhodol o tom, že neprijíma peňažnú záruku ako náhradu za väzbu z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa .

Sťažovatelia ďalej namietajú, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nie je riadne odôvodnené. Krajský súd podľa nich žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo im predĺžil lehotu trvania väzby, kvôli akým ďalším úkonom bolo potrebné vyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľov nekonali v ich trestnej veci prednostne, urýchlene ani s odbornou starostlivosťou, teda tak ako to je potrebné pri konaní vo väzobných veciach. Znalecké dokazovanie na posúdenie zranení poškodeného a vyhodnotenie kamerového záznamu z miesta činu nariadili až po viac ako piatich mesiacoch od spáchania skutku (skutok sa mal stať 22. marca 2015, pozn.). Orgány činné v trestnom konaní tiež podľa sťažovateľov prísnejšie právne kvalifikovali skutok, než ako to vyplýva z popisu skutku, resp. vykonaného dokazovania. Krajský súd sa však podľa sťažovateľov vôbec nevysporiadal s ich námietkami týkajúcimi sa včasnosti nariadenia znaleckých dokazovaní; nezaoberal sa zákonnosťou právnej kvalifikácie skutku, ktorý im je kladený za vinu, ani dôkazmi, ktoré preukazujú ich nevinu. Do úvahy vzal iba dôkazy, ktoré svedčia v ich neprospech.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03, II. ÚS 466/2013).

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).

1. K porušeniu už uvedených základných práv sťažovateľov malo dôjsť v prvom rade tým, že im vôbec nebolo doručené písomné odôvodnenie ústne zahlásenej sťažnosti prokurátora, na ktoré sa odvoláva krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia, čím bolo podľa sťažovateľov porušené ich právo na kontradiktórne konanie, pretože im bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam uvedeným v tomto odôvodnení prokurátora.

Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa čl. 17 ústavy. Je procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody.

Uznesením sp. zn. 0 Tp 512/2015 z 1. októbra 2015 okresný súd zamietol návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch sťažovateľov. Z tohto uznesenia vyplýva, že sudca pre prípravné konanie doručil návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby obom sťažovateľom a ich obhajcovi. Sťažovatelia sa s návrhom prokurátora riadne oboznámili a v rámci konania a rozhodovania o návrhu prokurátora na okresnom súde sa k nemu aj vyjadrili prostredníctvom svojho obhajcu.

Krajský súd rozhodoval proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľov na podklade sťažnosti prokurátora. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v písomnom odôvodnení podanej sťažnosti prokurátor „zotrval v plnej miere na obsahu písomného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených. Zároveň uviedol, že sa nemožno stotožniť s názorom súdu o prieťahoch, resp. pasivite vyšetrovateľa pri vykonávaní procesných úkonov trestného konania v uvedenej veci...“. Krajský súd pred rozhodnutím o sťažnosti prokurátora preskúmal aj predložený spisový materiál, obsahom ktorého bola zápisnica o výsluchu sťažovateľov pred rozhodovaním okresného súdu o návrhu prokurátora, ako aj vyjadrenie ich obhajcu. Krajský súd sa teda oboznámil aj s názorom sťažovateľov k prokurátorom predloženému návrhu na predĺženie lehoty väzby.

2. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nie je riadne odôvodnené. Podľa sťažovateľov krajský súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo im predĺžil lehotu trvania väzby, kvôli akým ďalším úkonom bolo potrebné vyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľov nekonali v ich trestnej veci prednostne, urýchlene ani s odbornou starostlivosťou, teda tak, ako to je potrebné pri konaní vo väzobných veciach. Znalecké dokazovanie na posúdenie zranení poškodeného a na vyhodnotenie kamerového záznamu z miesta činu nariadili až po viac ako 5 mesiacoch od spáchania skutku (skutok sa mal stať 22. marca 2015, pozn.). Orgány činné v trestnom konaní tiež podľa sťažovateľov prísnejšie právne kvalifikovali skutok než ako to vyplýva z popisu skutku, resp. vykonaného dokazovania. Krajský súd sa však podľa sťažovateľov vôbec nevysporiadal s ich námietkami týkajúcimi sa včasnosti nariadenia znaleckých dokazovaní; nezaoberal sa zákonnosťou právnej kvalifikácie skutku, ktorý im je kladený za vinu, ani dôkazmi, ktoré preukazujú ich nevinu. Do úvahy vzal krajský súd iba dôkazy, ktoré svedčia v ich neprospech.

Pokiaľ ide o väzobné dôvody u obvinených, bola konštatovaná obava z pokračovania v trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. právoplatným uznesením o ich vzatí do väzby. Keďže vykonaným dokazovaním orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k rozptýleniu týchto dôvodov s právnou kvalifikáciou aká je v nej obsiahnutá (vrátane zločinu ublíženia na zdraví spáchaný v štádiu pokusu a v spolupáchateľstve podľa § 14 ods. 1, k § 20 k § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.) vo vyšetrovacom spise obava z pokračovania v trestnej činnosti nemá ako pominúť, naopak v súvislosti s priblížením sa náležitému objasneniu skutkového stavu sa stáva reálnejšia. Tento záver o existencii dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. umocňuje aj skutočnosť, že obvinený sa predmetného konania dopustil v rámci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pre skutok právne kvalifikovaný ako pokus zločinu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods.1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený na slobodu a bola mu uložená skúšobná doba v trvaní 7 rokov. U obvineného sa proti jeho osobe vedie na Okresnom súde v Trebišove trestné konanie pod sp. zn. 4 T/188/2011 pre trestné činy vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. a zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., pričom trestné konanie doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Rovnako nemal krajský súd pochybnosti ani o danosti dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., tj. o dôvodnej obave, že obvinení by v prípade prepustenia na slobodu mohli pokračovať v trestnej činnosti. V tejto súvislosti opätovne poukazuje krajský súd na charakter predmetnej trestnej činnosti, rozsah a spôsob jej spáchania. Zhodnotiac charakter predmetnej trestnej činnosti, dôvodnosť podozrenia vzťahujúcu sa na rozsah a spôsob jej páchania s poukazom na závažnosť dôvodov väzby, na ktoré krajský súd už vyššie poukázal a dané štádium trestného konania, krajský súd akceptoval dôvody sťažnosti podanej zo strany prokurátora. Krajský súd dospel k opačnému právnemu názoru ako súd prvého stupňa, ktorý v zmysle § 76 ods. 3 Tr. por. zamietol návrh okresného prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby..., navyše neprijal peňažnú záruku... ako náhradu za väzbu z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Z obsahu vyšetrovacieho spisu nepochybne vyplýva, že vo veci bolo vypočutých 10 svedkov ( , , , , , , , , , a ) a rovnako tak boli do konania pribratí znalci z príslušných odvetví za účelom znaleckého skúmania. Sťažnostné námietky uvádzané obvinenými prostredníctvom obhajcu týkajúce sa postupu orgánov činných v trestnom konaní, že tieto odignorovali návrhy na vykonanie výsluchov svedkov slúžiace pre náležité objasnenie skutkového stavu veci ešte neznamenajú, že ide o neopodstatnený postup. Rovnako tak skutočnosť, že orgán činný v trestnom konaní priberie do konania znalca, resp. znalcov za účelom znaleckého skúmania, pričom sa tak stalo deň po podaní žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu neznamená, že ide o „divné“, resp. účelové konanie, ako uvádzajú obvinení.»

Po zhrnutí už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľmi označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského sp. zn. 4 Tpo 35/2015 z 19. októbra 2015, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite jeho sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016