II. ÚS 116/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 104/2007 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 352/2013 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že (ďalej len „žalobkyňa“) sa 18. júna 2002 stala na základe kúpnej zmluvy vlastníčkou bytu v bytovom dome na . Byt kúpila od (ďalej len „p. “), ktorý ho získal na základe zmluvy o združení na účely prípravy a výstavby bytového domu na z 5. septembra 2000 a kúpnej zmluvy z 29. októbra 2001. Výstavbu bytového domu vykonala sťažovateľka ako zhotoviteľka na základe zmluvy o dielo z 23. augusta 2000. Žalobkyňa si v roku 2005 uplatnila voči sťažovateľke nárok na bezplatné odstránenie konkrétne označených vád. Sťažovateľka svoju zodpovednosť popierala.

Žalobou doručenou okresnému súdu 12. januára 2007 požadovala žalobkyňa od sťažovateľky zaplatenie sumy 8 572,57 € s prísl. Žalobu odôvodnila tým, že v byte dochádza k vydutiu drevenej podlahy na viacerých miestach v spojení so zatekaním do bytu. Z tohto dôvodu časť podlahy musela byť odňatá a zistilo sa, že hydroizolácia je celá mokrá. Sťažovateľka uplatnený nárok neuznala. Namietala, že nie je so žalobkyňou v žiadnom právnom vzťahu, vady nevznikli jej činnosťou, ale činnosťou subjektu realizujúceho výmenu okien, dverí, ako aj plochou terasou.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Predovšetkým nárok nemohol byť posúdený podľa Obchodného zákonníka, keďže žalobkyňa je fyzickou osobou, ktorá nepodniká. Preto prichádzalo do úvahy právne posúdenie podľa Občianskeho zákonníka. Ďalej sa všeobecné súdy nedostatočným spôsobom vysporiadali s pasívnou legitimáciou sťažovateľky, keďže táto nemala so žalobkyňou žiadny záväzkový vzťah, a preto ani nemohla porušiť žiadne právo vyplývajúce z právneho vzťahu, či konať voči žalobkyni protiprávne. Sťažovateľka ďalej osobitne zdôrazňuje, že v danom prípade ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, lebo krajský súd rozhodol na základe iných právnych záverov, než aké bolo možné od neho očakávať, pričom vo vzťahu k týmto iným (odlišným) právnym záverom nemala sťažovateľka možnosť vyjadriť sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov okresného súdu nejavili ako významné.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila.

Obdobná je situácia aj vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práv krajským súdom v rámci odvolacieho konania. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 352/2013­693 z 13. novembra 2014 dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Aj táto skutočnosť vylučuje v danej fáze právomoc ústavného súdu.