II. ÚS 116/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 116/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , , , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Dňa 23. januára 2015 podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 23. júna 2015, čo odôvodnil tým, že „... v ďalšom priebehu prípravného konania sa podozrenia mali umocniť do takej miery, že už možno uvažovať o jeho postavení pred súd“. Sťažovateľ však argumentuje, že «napriek tvrdeniu o „umocnení podozrení“ prokurátor nepoukázal na jediný dôkaz, ktorý by toto jeho tvrdenie podporil. Od uplynutia úvodného štádia uplynula značná doba a vykonané dôkazy ani len minimálne nedosvedčili oprávnenosť väzby, tendencia je tu práve opačná. Doposiaľ to zo strany konajúcich orgánov stále bolo a je o jednostrannom konštatovaní, že obavy z naplnenia väzobných dôvodov existujú, vo veci nebolo zistené nič nové a dôvody na väzbu sa neoslabili.». Dňa 29. januára 2015 okresný súd rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 23. júna 2015. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť z dôvodu, že „ďalšie trvanie väzby je odvolávajúc sa na vyššie uvádzané body neprípustné a v rozpore s ústavnými právami obvineného“.

Prokurátor podal okresnému súdu obžalobu 21. mája 2015. Okresný súdu následne uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 26. mája 2015 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Podľa sťažovateľa „... toto rozhodnutie súdu..., • sa opätovne neodvoláva na žiadny dôkaz, ktorý by pristúpil k dôvodom, na základe ktorých bol sťažovateľ do väzby vzatý, • súd len konštatuje, že sťažovateľ bol vo väzbe ponechaný z dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, • po preskúmaní spisu mal súd zistiť, že dôvody väzby oslabené neboli, • nepoukázal však na žiaden konkrétny dôkaz, ani inak neobjasnil toto svoje tvrdenie. Od podania obžaloby orgány činné v trestnom konaní vykazujú pasivitu, vo veci sa nekoná, sťažovateľ je napriek absencii relevantného väzobného dôvodu držaný vo väzbe.“.

Na podoprenie svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V závere sťažnosti uvádza: „... I. do väzby bol vzatý s poukazom na útekové a preventívne dôvody, pričom tieto dôvody sa postupom konania neosvedčili, práve naopak, boli vyvrátené a nepristúpil k nim žiadny dôkaz svedčiaci v opodstatnenosť väzby, II. dôkazy, na ktorých je postavené obvinenie a teda aj uznesenie o vzatí do väzby vzhľadom na ich pochybný charakter nemôžu obstáť a iné dôkazy potvrdzujúce, že sťažovateľ spáchal čin kladený mu za vinu, vykonané neboli a ani neexistujú, III. napriek tomu, že väzba trvá už 16 mesiacov, vo veci nebol vykonaný dôkaz, ktorý by priamo dosvedčil opodstatnenosť vzneseného obvinenia a držania sťažovateľa vo väzbe, IV. už 6 mesiacov sú príslušné orgány pasívne, vo veci sa ani v najmenšej miere nekoná a sťažovateľovi je aj napriek tomu odopierané jeho základné ústavou garantované ľudské právo na osobnú slobodu...“

Z doplnenia jeho sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu, ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, sťažnosť. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 9 Tos 43/2015-2234 z 26. novembra 2015 jeho sťažnosť zamietol. Podľa sťažovateľa odôvodnenie uznesenia krajského súdu neobsahuje žiadny argument, resp. poukaz na vykonaný dôkaz, ktorý by aspoň do istej miery odôvodňoval trvanie väzby.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po náležitom preskúmaní veci vydal tento nález: „1. Okresný súd Prešov v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp/64/2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk/1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. 3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk/1/15 zo dňa 19. 11. 2015 sa zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd návrh na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť, je nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa výslovne uvedie, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

1. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ktorý mu predmetnú sťažnosť koncipoval, túto podpísal a opatril odtlačkom svojej pečiatky. Napriek tomu sťažnosť sťažovateľa neobsahuje náležitosti sťažnosti, ktoré zákon o ústavnom súde vyžaduje. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil v petite napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015, aj keď podľa § 50 zákona o ústavnom súde ide o jednu z podstatných náležitostí sťažnosti.

2. Ústavný súd ďalej poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosť osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, II. ÚS 466/2013).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd po preskúmaní sťažnosti okrem iného rozhodol aj o tom, že „Okresný súd Prešov... v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tk/1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. 3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk/1/15 zo dňa 19. 11. 2015 sa zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, II. ÚS 353/06, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011, IV. ÚS 364/2014, I. ÚS 237/2015). V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k námietke nedodržania požiadavky prednostného a urýchleného rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd uvádza, že dobu troch týždňov od podania žiadosti o prepustenie z väzby do rozhodnutia o nej považuje podľa svojej judikatúry ešte za ústavne udržateľnú.

Túto časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 sťažovateľ namieta, že už v tomto štádiu neboli dané dôvody väzby a inštitút väzby bol použitý v rozpore s jeho zákonným účelom. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 64/2014 z 25. júla 2014. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-160 z 29. januára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Tpo 1003/2015 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti bola podaná oneskorene.

V Košiciach 4. februára 2016