II. ÚS 118/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 118/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Medzinárodnej investičnej banky, Ulica Mashi Poryvaevoy 7, 107078 Moskva, Ruská federácia, zastúpenej FUTEJ & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Radlinského 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Futeja, CSc., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Medzinárodnej investičnej banky p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015 o d k l a d á do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.

Uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil , , značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“). Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenej správkyni vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil jej bez zbytočného odkladu informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike v súlade s čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“).

Uznesenie

okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014 a právoplatnosť nadobudlo 13. novembra 2014.

Dňa 15. apríla 2015 doručil okresnému súdu podanie ďalší veriteľ – Slovenská republika prostredníctvom krajského súdu (justičnej pokladnice) – ktorým oznámil, že «došlo k úhrade vymáhanej súdnej pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie dlžníka v plnej výške treťou osobou inou než dlžník, z dôvodu čoho justičná pokladnica podľa jej názoru už nie je účastníkom reštrukturalizačného konania a nemôže byť ani členom veriteľského výboru. Podaním zo dňa 21. apríla 2015 sťažovateľ následne upozornil okresný súd..., kedy z reštrukturalizácie dlžníka odstúpili traja veritelia dlžníka, pričom v nej zostali iba dvaja ďalší veritelia s hlasovacími právami ( , ), že sťažovateľ bol informovaný, že justičnej pokladnici, ktorá pôvodne súhlasila s vymenovaním za člena veriteľského výboru, zaniklo postavenie veriteľa v reštrukturalizácii, a teda sa nemôže stať členom veriteľského výboru... Zo šetrenia sťažovateľa vyplynulo, že pohľadávku justičnej pokladnice údajne uhradila v hotovosti neznáma osoba tak povediac „z ulice“, bez preukázania vzťahu k veci, bez súhlasu dlžníka, a bez toho aby žiadala o nástupníctvo do práv justičnej pokladnice ako pôvodného veriteľa. Sťažovateľ zároveň upovedomil okresný súd, že v kontexte týchto okolnosti súhlasí s jeho prípadným určením za tretieho člena veriteľského výboru dlžníka. Vzhľadom na plynúce zákonné lehoty sa dňa 30. apríla 2015 konalo zasadnutie veriteľského výboru v dvojčlennom zložení ( a ), pričom veriteľský výbor predložený návrh plánu v tomto znení schválil, pričom tak učinil v zákonných lehotách z dôvodu, že ani v tom čase nebol zo strany okresného súdu určený 3. člen veriteľského výboru. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že striktne trvať na 3. členovi veriteľského výboru pokiaľ ho okresný súd odmieta určiť resp. nie je možné objektívne určiť, je prílišný formalizmus zo strany súdu I. stupňa, najmä ak z pohľadu schválenia plánu by bol tento schválený vo veriteľskom výbore bez ohľadu na to, či by bol 3. člen určený alebo nebol určený. Dňa 5. júna 2015 sa konala schvaľovacia schôdza, ktorá jednomyseľne schválila predložený návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka. Uznesením súdu I. stupňa zo dňa 03. 06. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 06. 2015, súd I. stupňa určil, že Justičná pokladnica nie je účastníkom reštrukturalizačného konania. Súd I. stupňa zastáva názor, že nie je možné účinne vziať späť späťvzatie a zároveň súd I. stupňa návrh správcu na určenie 3. člena VV zamietol.».

Okresný súd zároveň predmetným uznesením uložil ustanovenému správcovi vypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú písomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov štvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil mu bez zbytočného odkladu informovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike v súlade s čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z.

Podľa sťažovateľa sú právne závery krajského súdu arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto nie sú ústavne udržateľné. Z týchto hľadísk je preto potrebné, aby ústavný súd tieto právne závery preskúmal, „keďže zo strany okresného súdu a krajského súdu nebol rešpektovaný záväzný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery: (i) spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege); (ii) veriteľský výbor nebol riadne zvolený, keďže mal podľa názoru krajského súdu iba dvoch členov z radov nespriaznených veriteľov, a tým jeho pôsobnosť v reštrukturalizácii zanikla, z dôvodu čoho návrh reštrukturalizačného plánu nebol vôbec schválený vo veriteľskom výbore.“.

Sťažovateľ následne namieta právny záver krajského súdu, podľa ktorého veriteľský výbor nebol riadne zvolený, pretože mal len dvoch členov. Schválenie reštrukturalizačného plánu dvojčlenným veriteľským výborom je preto podľa krajského súdu v skutočnosti jeho neschválením. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že okresný súd svojím postupom spôsobil uvedený stav, pretože „odmietol napriek žiadosti správcu určiť 3. člen veriteľského výboru či už sťažovateľa (napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa zo dňa 21. apríla 2015), a zároveň odmietol určiť za tretieho člena veriteľského výboru dokonca štátnu inštitúciu v podobe justičnej pokladnice, ktorá súd v apríli 2015 upovedomila o skutočnosti, že bola uvedená do omylu konaním tretej osoby, ktorá nezákonne bez súhlasu dlžníka uhradila pohľadávku justičnej pokladnice.

Sťažovateľ v nadväznosti nato opakovane vyjadril svoj súhlas s opätovným ustanovením za člena veriteľského výboru. Iný veriteľ, ktorý by mohol byť vymenovaný za člena veriteľského výboru, už v predmetnej reštrukturalizácii nevystupuje. Preto máme nepochybne zato, že.

Zároveň zo žiadneho ustanovenia ZKR alebo iného právneho predpisu nevyplýva, že by títo dlžníci mali byť paušálne vylúčení z možnosti riešiť svoj úpadok alebo hroziaci úpadok prostredníctvom inštitútu reštrukturalizácie. Práve naopak, zákonodarca v oboch skutkových podstatách úpadku podľa § 3 ods. 2 a 3 ZKR výslovne ustanovuje minimálny počet pre úpadok dvoch veriteľov. Zákonodarca teda zjavne zamýšľal umožniť reštrukturalizáciu aj tých dlžníkov, ktorí majú dvoch veriteľov. Máme za to, že použitý výklad v odôvodnení uznesenia súdu je v rozpore s takýmto zámerom zákonodarcu, nakoľko takýto výklad fakticky upravuje, že ak má veriteľský výbor dvoch členov a objektívne nie je možné určiť tretieho člena veriteľského výboru, je potrebné reštrukturalizačný plán zamietnuť. Takýto výklad však paušálne vylučuje úspešnú reštrukturalizáciu v prípade všetkých dlžníkov, ktorí sú v úpadku ale majú len dvoch nespriaznených veriteľov. Máme za to, že takýto výklad neobstojí najmä vzhľadom na základné vymedzenie predmetu ZKR vyjadrené v § 1 ZKR v spojení s vymedzením úpadku v § 3 ZKR.

. . . posudzovanie otázky, či v danej veci môže byť pripustená existencia dvojčlenného veriteľského výboru vo svetle citovanej judikatúry ÚS SR obzvlášť v prípade, pokiaľ z faktického hľadiska v zásade nie je relevantné, či veriteľský výbor má dvoch alebo troch

Podľa sťažovateľa tiež nie je zrejmé, záujmy akých veriteľov chránil okresný súd a krajský súd, keď v čase ich rozhodovania všetci veritelia oprávnení hlasovať hlasovali za reštrukturalizačný plán. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ v súvislosti s týmto tvrdením uvádza: „Vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu, ktorý má v dlžníkovi, keďže sťažovateľ bude v konkurze disponovať procesným režimom podriadeného veriteľa v kontexte novely ZKR účinnej od 1. 1. 2012, ktorá vykazuje znaky pravej retroaktivity, keďže neobsahuje prechodné ustanovenia a sťažovateľ by ani vzdaním sa obchodného podielu v pre účinnosťou novely nestratil status podriadeného veriteľa, ktorým je podľa novely každý veriteľ, ktorý je alebo v minulosti bol spriaznenou osobou s dlžníkom. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľa voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu pohľadávok sťažovateľa oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť spĺňa ústavou a zákonom o ústavnom súde ustanovené predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 81/2015 z 29. septembra 2015 a napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 20. októbra 2015 a dospel k záveru, že tento návrh nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že obdobným spôsobom rozhodol aj vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 8/2013, ktorá je s touto z právneho hľadiska porovnateľná, a tiež aj vo veci skoršej sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. II. ÚS 867/2014.