II. ÚS 121/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 121/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Vankom, Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – Západ vo veci vedenej pod ČVS: SKIS­500/OISZ­V­2011 a jej uznesením z 12. decembra 2011, postupom Okresnej prokuratúry Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 935/11 a jej uznesením z 3. februára 2012 a prípisom z 2. decembra 2013, postupom Krajskej prokuratúry v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12 a jej prípisom z 23. apríla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 93/12/2200 a jej prípisom z 11. júna 2014, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 988/12 a jej prípisom z 18. júla 2012 a vo veci vedenej pod sp. zn. IV/3 Gn 898/14/1000 a jej prípisom z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky z 23. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť proti zasahujúcim členom hliadky železničnej polície. Sťažnosť proti uzneseniu bola zamietnutá uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava z 15. februára 2011. Obidve uvedené uznesenia zrušil generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením z 5. mája 2011. V nadväznosti na to sťažovateľ podal trestné oznámenie na zasahujúcich policajtov pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede a krivej prísahy. Uznesením úradu inšpekčnej služby z 12. decembra 2011 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, pretože nebol zistený dôvod na začatie trestného stíhania alebo na iný postup. V odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ uviedol, že „v súčasnej dobe je vedené prípravné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa..., v ktorom doposiaľ nebolo vydané právoplatné rozhodnutie, nie je možné hodnoverne a jednoznačne vyhodnotiť skutočnosti uvádzané oznamovateľom .“.

Trestné konanie vo veci prečinu útoku na verejného činiteľa bolo právoplatne zastavené uznesením vyšetrovateľa z 23. augusta 2012, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľ následne opäť podal trestné oznámenie na členov zasahujúcej hliadky železničnej polície. Okresná prokuratúra ho upovedomila prípisom č. k. 1 Pn 935/11­46 z 2. decembra 2013, že o tomto podnete nebude opäť rozhodovať, pretože ide o obsahovo totožné podanie, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je relevantné pre posúdenie konania zasahujúcich policajtov. Na podnet sťažovateľa sa vecou zaoberal prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý ho vybavil odložením, o čom sťažovateľa upovedomil prípisom č. k. 2 Kn 93/12/220­64 z 11. júna 2014. Rovnakým spôsobom bol vybavený aj opakovaný podnet, o čom sťažovateľa vyrozumela generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/3 Gn 898/14/1000­7 z 28. augusta 2014. Podľa sťažovateľa „generálna prokuratúra nereagovala žiadnym, nie to ešte ústavne akceptovateľným spôsobom... sťažovateľ sa tak nedočkal reálneho naplnenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože orgány polície a prokuratúry jeho trestnému oznámeniu nevenovali žiadnu (nie to ešte riadnu) pozornosť zodpovedajúcu ich zákonných povinnostiam podľa § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku“.

Sťažovateľ odôvodnil namietaný zásah do jeho práva tým, že „označení porušovatelia práv v trestnej veci sťažovateľa, kde vystupoval v pozícii oznamovateľa – poškodeného, ústavne neakceptovateľným spôsobom odmietli jeho trestné oznámenie, opravné prostriedky (sťažnosť) a iné prostriedky nápravy (podnet, opakovaný podnet), a to napriek tomu, že trestné oznámenie bolo dôvodné, a malo viesť k začatiu trestného stíhania spôsobom predpokladaným zákonom (trestným poriadkom)“.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu spôsobom vybavenia jeho trestného oznámenia, ktoré bolo prvýkrát odmietnuté a druhýkrát bolo vybavené prípisom, ktorým bol sťažovateľ upovedomený, že o jeho opakovanom trestnom oznámení nebude opäť rozhodované. Sťažovateľ namieta, že sa označené orgány polície a prokuratúry nezaoberali jeho trestným oznámením postupom v súlade so zákonom a že nedostal ústavne akceptovateľnú odpoveď na argumentáciu, ktorú v ňom uviedol.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Na tomto základe ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K opakovanému trestnému oznámeniu

O opakovanom trestnom oznámení, ktoré sťažovateľ podal okresnej prokuratúre 28. novembra 2013, nebolo rozhodované formou uznesenia, pretože okresná prokuratúra po jeho preskúmaní v prípise z 2. decembra 2013 konštatovala: „... ide o obsahovo zhodné podanie s Vašim podaním zo dňa 08. 11. 2011, o ktorom už bolo právoplatne vyšetrovateľom ... dňa 12. 12. 2011 rozhodnuté a to podľa § 197 odsek

Ústavný súd opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na inú právnu ochranu a posúdiac v tomto kontexte sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry, ústavný súd nezistil žiadny dôvod na zasahovanie do kompetencie generálnej prokuratúry v oblasti výkonu prieskumnej právomoci nad dodržiavaním zákonnosti postupu vyšetrovateľov a prokurátorov. V odôvodnení napadnutého prípisu generálna prokuratúra odkázala na dôvody uvedené v už citovanom prípise okresnej prokuratúry, s ktorým bol sťažovateľ oboznámený a ktorého dôvody preto nebolo potrebné opakovať. V prípise okresnej prokuratúry je jednoznačne uvedený konkrétny a zrozumiteľný dôvod pre rozhodnutie, že nie je dôvod opakovane preverovať tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo vykonané dokazovanie a ktoré boli vyhodnotené tak, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, sa stal, jeho závažnosť však nedosahuje intenzitu trestného činu (je nepatrná). Podľa uznesenia o zastavení trestného stíhania z 23. augusta 2012 nebolo preukázané, že sťažovateľ napadol príslušníkov železničnej polície úmyselne, jeho zistené konanie by však mohlo byť posúdené ako priestupok alebo ako disciplinárne previnenie príslušníka Policajného zboru (ktorým bol sťažovateľ). Sťažovateľ však už bol za toto konanie postihnutý prepustením zo služobného pomeru policajta, a preto nebol dôvod postúpiť vec inému orgánu na jej prerokovanie.

Z uvedeného vyplýva, že argumentáciou sťažovateľa, ktorá je obsahom jeho opakovaného trestného oznámenia, sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali v rámci súvisiacej trestnej veci, nevyhodnotili ju však v súlade s predstavou sťažovateľa, čo však nie je relevantný dôvod pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Postup generálnej prokuratúry tak nemožno považovať za neodôvodnený ani za svojvoľný.