II. ÚS 122/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená sťažnosť Podielnického družstva DUNAJ, Vývojová 852, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Matúš Meheš s. r. o., Nevädzova 6C, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Matúš Meheš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 13. mája 2014 v spojení s opravným uznesením z 21. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2013 vyslovil právny názor, že „odporcovi sa prostredníctvom predložených dôkazov nepodarilo v pôvodnom konaní preukázať akékoľvek pochybenie pri doručovaní Platobného rozkazu sp. zn. 28 Ro/170/2012“. Sťažovateľ v tejto súvislosti konštatuje, že „s poukazom na listinný dôkaz, a to doručenku podpísanú manželkou, ktorá je verejnou listinou, nepochybne vyplýva, že manželka... sa pri preberaní zásielky (Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012) preukázala buď splnomocnením vydaným poštou (ktoré pošta eviduje) alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom (ktoré nie je poštou evidované), ktoré ju oprávňovalo na prebratie zásielky určenej do vlastných rúk“ odporcu.

Sťažovateľ v záverečnej časti sťažnosti rekapituluje svoje námietky, keď tvrdí, že «Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že splnomocnil manželku na prebranie pošty s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“. ­ Manželka sa pri prevzatí zásielky preukázala buď splnomocnením vydaným poštou alebo splnomocnením na všetky právne úkony overeným oprávneným orgánom, a teda bola v celom rozsahu oprávnená na prevzatie zásielky. ­ Občiansky súdny poriadok ani žiaden iný platný a účinný právny predpis SR nezakazuje adresátovi zásielok a ani ho žiadnym iným spôsobom neobmedzuje, aby na prijatie zásielok s doplnkovou službou „Do vlastných rúk“ splnomocnil inú osobu. ­ V zmysle... Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 56/2010 je uvedené: „doručenie platobného rozkazu splnomocnencovi na základe splnomocnenia v zmysle Poštového poriadku Pošty SR predstavuje účinné doručenie v súlade s § 47 O. s. p.“ ­ Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008, na ktorý sa odvoláva Najvyšší súd v danej veci vyplýva, že dovolací súd sa obmedzil iba na fázu zisťovania podmienok prípustnosti dovolania (mimoriadne dovolanie bolo odmietnuté, nakoľko nebol ako opravný prostriedkov prípustný) a nemohol prejsť do ďalšej fázy, t. j. do preskúmania merita veci. ­ Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2008 nesúvisí s daným skutkovým a právnym stavom, nakoľko vychádza z právneho stavu účinného do 30. júna 2007, a to príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli platné a účinné do 30. júna 2007, a teda ho nie je možné aplikovať na daný skutkový stav, a to ani analogicky. ­ S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že Platobný rozkaz sp. zn. 28 Ro/170/2012 bol doručený v súlade s ustanovením § 173 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. ­ Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu prišlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ­ Rozhodnutím Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 4/2014, ktorým bolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa porušili základné ľudské práva a slobody, pričom sa prieči ustálenej judikatúre a súdnej praxe súdov Slovenskej republiky.».

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiach daného prípadu sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konaní vydané uznesenie, ktorým bolo na podklade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušené uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2013; okresný súd označeným uznesením odpor podaný odporcom odmietol ako oneskorene podaný.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa uvádza: «Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom (vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania) označuje aj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001, 5 Cdo 434/2012, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013). Vzhľadom na túto námietku najvyšší súd skúmal, či obsah spisu opodstatňoval záver súdov, v zmysle ktorého bol v danom prípade platobný rozkaz doručený odporcovi riadne, resp. v zmysle ktorého boli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie odporu. Podľa § 172 O. s. p. súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije. Podľa § 173 ods. 1 O. s. p. platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené. Podľa § 174 ods. 3 O. s. p. súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a/ oneskorene, b/ bez odôvodnenia vo veci samej; o týchto následkoch musí byť účastník poučený v platobnom rozkaze, c/ neoprávnenou osobou.

Treba dodať, že len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom (viď primerane R 19/1968). V danom prípade bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že má byť doručený do vlastných rúk odporcu. Z doručenky pripojenej k č. l. 43 vyplýva, že zásielku, adresátom ktorej bol , prevzala od neho odlišná osoba ako „splnomocnenec“. Účastníci konania nespochybňujú, že touto osobou bola v preskúmavanej veci , manželka odporcu. Otázkou právnych účinkov doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk fyzickej osoby subjektom, ktorého adresát podľa ustanovení Poštových podmienok poveril, aby za neho preberal jemu určené zásielky, sa už najvyšší súd v minulosti zaoberal. V rozhodnutí zo 4. augusta 2008 sp. zn. 5 Cdo 36/2008, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 39/2014, uviedol, že „splnenie požiadavky riadneho doručenia je obzvlášť dôležité v tzv. rozkaznom konaní, výsledkom ktorého je vydanie platobného rozkazu. Toto konanie, keďže ide skrátený

Pokiaľ by súd túto zásadu nerešpektoval, porušil by základné ustanovenia zakotvené v čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd o rovnosti účastníkov v konaní a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 uvedenej Listiny o spravodlivom procese, premietnuté aj do ustanovení § 1, § 3 a § 18 O. s. p. Občiansky súdny poriadok umožňuje doručenie písomností, hoci aj určených do vlastných rúk, aj inej osobe než účastníkovi, výslovne však upravuje podmienky a spôsob takého postupu. Podľa § 49 ods. 1, prvá a druhá veta, O. s. p., „ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

podmienky, za ktorých môže konať vo veci a vydať príslušné rozhodnutie. Splnomocnenie plnoletej osoby, aby za adresáta prijímala jemu adresované zásielky, podľa čl. 42 ods. 1 Poštových podmienok k službám, ktoré podľa zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v znení neskorších predpisov poskytuje Slovenská pošta, a.s., nemožno považovať za zastupovanie v zmysle ustanovení § 31 a nasl. O. s. p. alebo za zastupovanie pre prijímanie zásielok podľa § 49 ods. 2 O. s. p. v znení do 30. júna 2007, pretože v prípade takého plnomocenstva splnomocnenec nemá procesnoprávne postavenie zástupcu podľa § 27 O. s. p. a na rozdiel od vyššie uvedených plnomocenstiev, preberá zásielky, ktoré sú zasielané adresátovi (aby za neho prijímala jemu adresované zásielky) a nie jemu, ako splnomocnencovi. V závere citovaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „platobný rozkaz musí byť podľa § 173 ods. 1 O. s. p. doručený do vlastných rúk odporcu bez možnosti náhradného doručenia. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe odlišnej od účastníka, ktorá nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie alebo zástupcom pre doručovanie

Navrhovateľ preto vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu neopodstatnene tvrdí, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu spočíva na záveroch, ktoré sú pre posúdenie predmetnej veci neaktuálne. Najvyšší súd preto na toto rozhodnutie (v už vysvetlenom rozsahu) poukazuje s tým, že sa so závermi v ňom obsiahnutými stotožňuje aj v danom prípade. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že prevzatím platobného rozkazu manželkou odporcu nemalo právne účinky riadneho doručenia platobného rozkazu. Mimoriadne dovolanie bolo preto podané opodstatnene ­ odporcovi bola v preskúmavanej veci odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom súdu, v rámci ktorého odmietol jeho odpor ako oneskorene podaný (§ 174 ods. 3 písm. a/ O. s. p.), i keď procesné predpoklady pre to neboli dané. Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).» Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (rovnako aj z uznesenia tohto súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2008 zo 4. augusta 2008, ktoré je v napadnutom uznesení citované) vyplýva, že sa v ňom najvyšší súd zaoberal právnymi účinkami doručenia platobného rozkazu osobe inej ako odporcovi, pričom dôležitým pre posúdenie týchto právnych účinkov bolo zistenie, či osoba, ktorej bol platobný rozkaz doručený, bola zástupcom odporcu podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, teda či „splnomocnenca“ bolo možné považovať za zástupcu v zmysle § 27 OSP (zástupca účastníkov na základe plnomocenstva) so všetkými právnymi dôsledkami z toho vyplývajúcimi s náležitým prihliadnutím na špecifiká inštitútu platobného rozkazu.

Nie nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že v dispozičnej sfére všeobecného súdu musí byť poznatok o tom, že splnomocnenec je oprávnený účastníkovi konania určenú písomnosť v jeho zastúpení prevziať, pretože len tak možno s istotou tvrdiť, že účastníci konania (a predovšetkým odporca) dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu (v okolnostiach namietaného prípadu predpokladom podania prípadného odporu zákonom ustanoveným spôsobom).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o súdoch v znení neskorších predpisov“, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.