II. ÚS 122/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 122/2016-157

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti , zastúpenej advokátom , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti odmieta.

Odôvodnenie:

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Otázku zákonného zloženia senátu v predmetnej veci už raz ústavný súd skúmal a to v náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011. Bolo preto povinnosťou najvyššieho súdu okrem rozvrhu práce najvyššieho súdu rešpektovať aj uvedené rozhodnutie ústavného súdu. Zloženie senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval, nezodpovedá ani rozvrhu práce, ani tomuto nálezu ústavného súdu. Z nálezu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 vyplýva, že ústavný súd za správne a zákonné považoval zloženie senátu v zložení predseda senátu JUDr. J S , členovia senátu JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. Z Ď , JUDr. P D . Od vrátenia veci z ústavného súdu na najvyšší súd v roku 2011 nám najvyšší súd nedoručil žiadne uznesenie, oznámenie či vyrozumenie o akejkoľvek zmene člena senátu či vylúčení niektorého člena senátu či o akejkoľvek inej zmene v zložení senátu. So značným prekvapením sme preto po doručení uznesenia vo veci samej zaznamenali, že na konci uznesenia napadnutého touto sťažnosťou je uvedené „JUDr. Z Ď , predsedníčka senátu?!“. Ústavný súd totiž jasne uviedol, kto má byť predsedom senátu a kto členmi senátu. Po nahliadnutí do zoznamu pojednávaní na internetovej stránke najvyššieho súdu sme zistili, že vec rozhodoval senát v zložení predsedníčka senátu JUDr. Z Ď , členovia senátu JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P , JUDr. Ľ K . Rozdiel medzi zložením vymedzeným ústavným súdom a reálnym zložením je zjavný. Rozhodnutie ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011, ktoré sa zaoberalo správnym zložením senátu, dávalo určitý priestor najvyššiemu súdu na úvahu v zložení senátu, avšak iba v tom smere, že najvyšší súd mohol zo senátu vylúčiť JUDr. Z Ď . Ústavný súd totiž v náleze skonštatoval, že „všetci členovia senátu sú naďalej členmi obchodnoprávneho kolégia” a teda môžu byť opätovne členmi senátu. Ústavnému súdu vtedy uniklo, že JUDr. Z Ď bola preradená do správneho kolégia a teda premisa z ktorej ústavný súd vychádzal vo vzťahu k JUDr. Ď neplatila. Najvyšší súd preto mohol a mal vec rozhodovať bez sudkyne JUDr. Z

zverejnenej v médiách v tom, že sudca spôsobil v konaní prieťah. S takým zdôvodnením nemožno súhlasiť, pretože pokiaľ by prieťah zakladal zaujatosť sudcu, nepochybne by bola vylúčená značná časť sudcov skoro vo všetkých konaniach na okresných súdoch či súdoch vyšších stupňov. Ešte prekvapujúcejšia je informácia, že o jeho vylúčení údajne rozhodovala sudkyňa JUDr. D L , ktorá pritom predtým bola členkou senátu vo veci samej v čase vydania rozsudku 30. novembra 2011. Nie je zrejmé, ako môže rozhodovať členka senátu vo veci samej aj o vylúčení sudcu zo senátu vo veci samej a to všetko navyše bez toho, aby sme boli ako účastníci konania vyrozumení. Rovnako z médií sme zachytili informáciu, že sudkyňa JUDr. D L sama namietla svoju zaujatosť ako členka senátu vo veci samej, o čom sme však takisto dodnes nedostali žiadne rozhodnutie. Senát JUDr. Z Ď nás ako účastníka konania o ničom neinformoval, nevyrozumel. O realizovaných zmenách sme sa dozvedeli až dodatočne. Vytvorenie senátu bolo zmätočné, neprehľadné a urýchlené. Máme pochybnosť, či vôbec bola reálne vytvorená možnosť niektorých členov senátu si naštudovať spis.

K sa stala členkou senátu iba niekoľko dní pred rozhodovaním o veci samej a predsedníčka senátu nedala sudkyni vôbec k naštudovaniu spis. Okrem nálezu ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 najvyšší súd pri kreovaní senátu ignoroval svoj vlastný rozvrh práce, ktorý presne menuje členov dovolacieho obchodno-právneho senátu 1O-V a to v nasledovnom poradí (v znení účinnom v čase rozhodovania veci samej 19. marca 2015): 1.

E K , náhradný člen senátu 8. JUDr. J H , náhradný člen senátu 9. JUDr. L P , náhradný člen senátu. JUDr. M a JUDr. K vec rozhodovali v odvolacom konaní, boli preto v zmysle zákona z rozhodovania veci vylúčené. Avšak ostatní členovia dovolacieho obchodného senátu 1 O-V vylúčení neboli. Prečo vec rozhodovala JUDr.

M a JUDr. P zostali členkami senátu a teda vec mala byť pridelená náhodným výberom, čo by s poukazom na existenciu dvoch dovolacích senátov obchodného kolégia bolo bez problémov možné.»

Na podporu citovaného záveru sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza: „... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Plénum ústavného súdu si osvojilo názor I. senátu ústavného súdu vysloveného v súvislosti s vecou I. ÚS 590/2014, podľa ktorého v prípadoch upravených v § 237 O. s. p. má každý účastník konania možnosť podania riadneho dovolania. A pokiaľ nejde o takéto závažné procesné pochybenia, je zasa uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...“

Podľa tvrdenia sťažovateľky jej vec „je absolútne totožná s vecou posudzovanou plénom ústavného súdu. Plénum zasadalo s poukazom na vec účastníka, v ktorej takisto najvyšší súd zasiahol na základe mimoriadneho dovolania do už právoplatne skončenej veci.“.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje aj argumentáciou o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s aktuálnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje bez hlbšej analýzy na aktuálne rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej republike z 9. júna 2015 o sťažnostiach obchodných spoločností DRAFT-OVA a. s., PSMA, spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o (sťažnosti č.72493/10, č. 42533/11, č. 25132/13), ako aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, v ktorých sa mal vysloviť proti využitiu mimoriadneho dovolania aj v ďalších ňou uvedených veciach (napr. Tripon proti Rumunsku, rozsudok z 23. 9. 2008; Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005; Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok z 28. 10. 1999; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007; SC Masinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, rozsudok z 1. 12. 2005; Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005; Stere proti Rumunsku, rozsudok z 23. 2. 2006 a ďalšie).

V rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sa sťažovateľka po poukaze na označené rozhodnutia ESĽP v zásade len obmedzuje na všeobecný záver, v zmysle ktorého „... je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu neprípustne spochybňuje právoplatné rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na úvahe generálneho prokurátora, čo je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene zasiahol do princípu právnej istoty. Právoplatné rozhodnutie bolo zrušené a to výlučne za účelom nového prejednania veci, čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia. K zrušeniu prišlo výlučne z dôvodu iného právneho názoru žalobcu na prejednávanú vec.“.

Dňa 12. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky z 9. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie upriamuje pozornosť ústavného súdu na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015, podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“. V nadväznosti na citované sťažovateľka vo svojom podaní z 9. novembra 2015 ďalej okrem iného uvádza: „Nakoľko účastník nevyužil v konaní procesne prípustnú možnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP a § 241 ods. 2 pís. a) a c) OSP, hoci práve údajné vady konania a rozhodnutia spadajúce pod citované ustanovenia boli dôvodmi, ktorými zdôvodňoval svoje mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, mimoriadne dovolanie, ktorému Najvyšší súd vyhovel, bolo procesne neprípustné a Najvyšší súd mal toto mimoriadne dovolanie odmietnuť. Účastník nevyužil možnosť podať dovolanie, v ktorom mohol uplatniť tie isté dovolacie dôvody, ktoré uplatnil generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní...“

Slovenskej republiky uvádza: Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011-140 bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2008, sp. zn. 1M Obdo V 22/2008, ktorý bol vydaný v tejto veci, zrušený a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho predmetnú vec, zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu

JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P a JUDr. I I . Podrobné zdôvodnenie postupu predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je uvedené v odôvodnení tohto opatrenia. . . Následne bolo vydané 6. marca 2015 ďalšie opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu, ktorým bola členka senátu JUDr. I I vymenená za JUDr. Ľ K , nakoľko JUDr. I I v minulosti na vydaní rozhodnutia v predmetnej veci participovala ako členka odvolacieho senátu, a preto v zmysle ust. § 14 ods. 2 O. s. p. z prejednávania a rozhodovania veci v dovolacom konaní je vylúčená.

dovolacieho súdu a uložil mu povinnosť vec znova prejednať a rozhodnúť v intenciách ním vyslovených záverov. Dovolací súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu preto vec znova prejednal, rozhodol a podrobnejšie sa v rozhodnutí zaoberal týmto prípadom tak po stránke skutkovej, ako aj právnej.

Obchodná spoločnosť , ktorá bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 v procesnom postavení žalovanej (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), požiadala 17. septembra 2015 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd vyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila v podaní z 12. októbra 2015, v ktorom okrem iného uvádza: „Žalovaný považuje Napadnuté uznesenie v celom rozsahu za správne, vydané v súlade s právnymi názormi Ústavného súdu SR vyslovenými v Náleze (nález sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pozn.) rešpektujúce obsah a zmysel základných práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.

. . Aj v prípade, keď v priebehu konania boli vydané viaceré opatrenia Najvyššieho súdu SR, ktorými došlo k zmenám v zložení zákonného senátu, podstatnými pre posúdenie dodržania základného práva na zákonného sudcu sú tie, ktoré kreovali senát rozhodujúci vo veci samej (v tomto prípade opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR č. Spr. 130/2015, Nobs 8/2015 zo dňa 29. 01. 2015 a opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 03. 2015). Akékoľvek opatrenia, ktoré boli následne zmenené iným opatrením totiž nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

. . Poukazujeme predovšetkým na to, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné dosiahnuť ochranu práv žalovaného inými právnymi prostriedkami, nakoľko dovolanie nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanému k dispozícii, a ktorý mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

. . Sám sťažovateľ sa však aj napriek zastúpeniu advokátom nikdy počas konania o Mimoriadnom dovolaní neargumentoval voči prípustnosti Mimoriadneho dovolania, v Sťažnosti tvrdené nesplnenie podmienok prípustnosti nijako nenamietal a dokonca od vstupu do konania až do právoplatného skončenia veci sa nijakým spôsobom nevyjadril. Ani voči pôvodnému rozhodnutiu o Mimoriadnom dovolaní, ktorým bola rovnako vyslovená prípustnosť Mimoriadneho dovolania, sa sťažovateľ nebránil ústavnou sťažnosťou. Tvrdenia sťažovateľa sú preto podľa nášho názoru účelové.

. . I vo svetle judikatúry ESĽP nie je možné považovať Napadnuté uznesenie za ústavne neakceptovateľné, nakoľko rozsudkami napadnutými Mimoriadnym dovolaním a v konaní im predchádzajúcim, došlo k takým pochybeniam, ktoré odôvodňovali zrušenie rozsudkov na podklade Mimoriadneho dovolania. Že rozsudky napadnuté Mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval aj Ústavný súd SR vo svojom náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o Mimoriadnom dovolaní.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi v okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej kvalite súdnej ochrany zastrešovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsah tvorí základné právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto nálezu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky, podľa ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2008 vo veci zdržania sa nekalosúťažného konania, náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia a poskytnutia primeraného zadosťučinenia v napadnutom rozsahu malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného tak čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.

JUDr. J S a z členov senátu JUDr. A M , JUDr. D L , JUDr. A P a JUDr. K P . Ústavný súd vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 zistil, že v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, boli nahradené členky senátu JUDr. Z Ď a JUDr. J Z sudkyňami najvyššieho súdu JUDr. A P a JUDr. D L a súčasne bolo v časti II bode 7 určené, že veci pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O-V preberie JUDr. D L od JUDr. J Z a JUDr. A P veci od JUDr. Z Ď a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra 2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P D a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K P . Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených úprav v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti...».

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Po tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu z 30. novembra 2010 zrušené, vrátené a opätovne prerokúvané na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 (pôvodne vec vedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008, ktorá napadla na najvyšší súd 2. decembra 2008), predsedníčka najvyššieho súdu vydala 29. januára 2015 opatrenie č. Spr 130/2015, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu, ktorý vec prerokouje a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z Ď  predsedníčka senátu a členky senátu: JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P a JUDr. I I . Personálne obsadenie dovolacieho senátu v posudzovanej veci určené označeným opatrením predsedníčky najvyššieho súdu z 29. januára 2015 je v tomto opatrení odôvodnené takto: «Vec vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 MObdoV 13/2011 bola pôvodne vedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 a napadla na Najvyšší súd SR dňa 2. decembra 2008. Senát, ktorému pripadla na rozhodnutie podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) fungoval v zložení: 1. JUDr. J S , 2. JUDr. P D , 3. JUDr. M F , 4. JUDr. A M , 5. JUDr. J Z . Náhradníci: 6. JUDr. Z Ď , 7. JUDr. B M , 8. JUDr. V P , 9. JUDr. A P . Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011 bol rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2008, sp. zn. 1 M ObdoV 22/2008 zrušený a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie.

b/ v prípade, že sa päťčlenný senát nedá zložiť ani zastupovaním stálymi ani zastupovaním stálymi náhradníkmi, ďalšieho predsedu senátu alebo člena určí predseda Najvyššieho súdu SR a to prípadne aj zo sudcov iného kolégia V predmetnej veci, potom, čo JUDr. D a JUDr. F skončili výkon sudcu a po zohľadnení skutočnosti, že JUDr. M a JUDr. P (ako náhradníčky) sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčené (§ 14 ods. 2 O. s. p.) v senáte O V zostali sudcovia JUDr. S , JUDr. M , JUDr. Z , JUD. Ď a JUDr. P . So zreteľom na skutočnosť, že JUDr. S bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 2014, sp. zn. 5 Ndob 19/2014 z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčený, v senáte O - V zostali sudcovia JUDr. M , JUDr. Z , JUDr. Ď a JUDr. P . Keďže predmetný senát nie je úplný a nedal sa zložiť ani zastupovaním stálymi náhradníkmi, ďalšieho člena a predsedu senátu určila predsedníčka Najvyššieho súdu SR v súlade s ustanovením článku IV. bodu 3, písm. b/ štvrtej časti (Kolégia a senáty NS SR všeobecných ustanovení) uvedeného rozvrhu práce (platného v čase nápadu veci na najvyšší súd) tak, že za ďalšiu členku tohto senátu určila v poradí prvú členku senátu obchodnoprávneho kolégia - JUDr. I I (siedma časť Obchodnoprávne kolégium) a za predsedníčku tohto senátu JUDr. Z Ď prvú predsedníčku senátu 1 O (siedma časť - Obchodnoprávne kolégium), ktorá nahradila JUDr. F . So zreteľom na to, že chýbajúceho člena senátu bolo možné určiť v zmysle rozvrhu práce, neprichádzalo do úvahy jeho určenie náhodným výberom. Preto opatrenie podpredsedníčky Najvyššieho súdu SR zo 14. augusta 2014, podľa ktorého sa bol chýbajúci člen senátu nahradený náhodným výberom, stráca účinnosť.»

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach najvyššieho súdu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa čl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu. V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2008 zmenený označenými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K námietke sťažovateľky, že nebola najvyšším súdom informovaná o zmenách v zložení zákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či zmeny v osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných dôvodov. Naopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie, alebo požiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľka tak mala možnosť oboznámiť sa so súdnym spisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho súdu vydanými v priebehu konania v súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom najvyššieho súdu; toto svoje právo však sťažovateľka zjavne nevyužila.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami v zložení príslušného senátu najvyššieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o veci sťažovateľky, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nepodania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku žalovanou pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti riadneho dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Inštitút mimoriadneho dovolania je upravený v § 243e OSP. V zmysle tohto zákonného ustanovenia ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnym prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V uvedenom konaní najvyšší súd opätovne prerokoval a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného najvyššiemu súdu 2. decembra 2008 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 a rozsudku najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2008 v napadnutej časti, pôvodne vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008, po tom, ako ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 212/2010 z 18. októbra 2011 v konaní o sťažnosti žalovanej ako sťažovateľky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 z 30. novembra 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní (po vrátení veci ústavným súdom, pozn.) najvyšší súd ako dovolací súd „po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p. vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho dovolania (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.), ako aj právnym názorom ústavného súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, jednomyseľne dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné“.

V nadväznosti na citované ústavný súd podčiarkuje, že najvyšší súd ako dovolací súd bol vo vzťahu k relevantnej časti napadnutého uznesenia z 19. marca 2015 týkajúcej sa posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu, a preto bolo jeho povinnosťou zaoberať sa pri svojom (opätovnom) rozhodovaní aj touto otázkou, pričom z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci prípustné.

Sťažovateľka, odkazujúc na staršiu judikatúru najvyššieho súdu i ústavného súdu, zjavne v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenie o prípustnosti (riadneho) dovolania, a tým aj neprípustnosti mimoriadneho dovolania v posudzovanej veci v sťažnosti prezentuje právny názor, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia sa žalovanej ako účastníčke konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čím bola daná prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd však zastáva názor, že uvedený právny názor bol následnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu a tiež právnou teóriou prekonaný.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP“. Následne ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP“. Súlad analyzovaného právneho názoru najvyššieho súdu s ústavou vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014 zo 4. júna 2014.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne uvedených v § 237 OSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo, alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

V tretej (záverečnej) časti sťažnosti sťažovateľka po stručnej analýze niektorých rozhodnutí ESĽP konštatuje, že „(napadnuté, pozn.) uznesenie najvyššieho súdu neprípustne spochybňuje právoplatné rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na úvahe generálneho prokurátora, čo je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene zasiahol do princípu právnej istoty...“. Z argumentácie sťažovateľky sa dá vyvodiť jej právny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý odvodzuje výlučne poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných právnych veciach.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným súdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Uvedený argument už sám osebe postačuje na to, aby ústavný súd tretiu námietku sťažovateľky označil ako takú, ktorú nie je ratione materiae oprávnený v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmať, čo predstavuje v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade so svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného zrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu (princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému - Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú najmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu sťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré vnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade - ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov...“.

Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak je to v záujme napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov. Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.

V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 35/2014).

Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami na presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné prostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok (napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 178/08).

V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc z čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých ústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku toho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe. Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia, alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmanie právoplatných rozhodnutí primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľky. Navyše ústavný súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že rozsudky napadnuté mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval už ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní, pričom ústavný súd nemá v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky dôvod spochybňovať svojej predchádzajúce rozhodnutie. V ďalšom priebehu konania najvyšší súd viazaný záväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze, zaoberajúc sa každou námietkou generálneho prokurátora, dospel k záveru, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, preto podľa ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.

rozsudok

súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich napadnutých častiach (predmetom dovolacieho konania boli žalobou uplatnené nároky, ktorým súdy nižších stupňov vyhoveli) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Nad rámec citovaného ústavný súd predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje vecné výhrady proti námietkam generálneho prokurátora obsiahnutým v jeho mimoriadnym dovolaním a spôsobu, ako sa s nimi vysporiadal najvyšší súd v napadnutom uznesení, nekonkretizovala, nepovažuje za potrebné podrobiť napadnuté

uznesenie

hĺbkovej vecnej analýze o to viac, že táto by vo všeobecnosti nezodpovedala jeho ústavnému postaveniu a úlohám, ktoré plní pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.