II. ÚS 129/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ALLIANZ – SLOVENSKÁ POISŤOVŇA, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Markom Benedikom, Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 10 C 122/2013 z 19. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ALLIANZ – SLOVENSKÁ POISŤOVŇA, a. s., odmieta pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Okresný súd MICHALOVCE uznesením sp. zn. 10 C 122/2013 zo dňa 19. 12. 2013 rozhodol tak, že spája na spoločné konanie „vec vedenú na súde pod č. 10 C 122/2013 spolu s vecami pod č. 7 C 244/2013 a pod č. 8 C 244/2013, ktoré konanie sa bude ďalej viesť pod číslom konania 10 C 122/2013“.

Uznesenie

bolo sťažovateľovi doručené dňa 27. 12. 2013. Ako vyplýva z obsahu uznesenia, na Okresný súd MICHALOVCE boli doručené tri návrhy na začatie konania pridelené trom rozličným sudcom. Tieto veci boli podľa § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) spojené na spoločné konanie, v ktorom bude konať sudca JUDr. Zdenko ŠVÁRNY. Podľa poučenia v predmetnom uznesení odvolanie nie je proti nemu prístupné. Napriek uvedenému podal sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu odvolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Avšak v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 101/2010 za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, sa považuje napríklad aj uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie. Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania [§ 202 ods. 3, písm. a) O. s. p.]. Predmetnú ústavnú sťažnosť podáva sťažovateľ z dôvodu, že súdna prax považuje

uznesenie

o spojení veci na ďalšie konania za uznesenie o vedení konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.».

Súčasne ide o také rozhodnutie, ktoré ovplyvňuje výsledok konania ako taký, pretože rozhodnutie vydané nezákonným sudcom nemôže byť ani ústavné a ani zákonné. . . . pre určenie zákonného sudcu je rozhodujúce to, že sudca je určený v súlade so zákonom a v súlade s rozvrhom práce. Obe podmienky musia byť splnené súčasne. V danom prípade je nepochybné, že všetky pôvodne samostatne vedené veci boli pridelené zákonným sudcom, a to podľa Rozvrhu práce OKRESNÉHO SÚDU MICHALOVCE na rok 2013 číslo: 1SprR/37/2012 ÚZ sudcovi JUDr.

. . Spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce upravuje § 51 ZoSS. Zmenu v osobe zákonného sudcu upravuje v § 51 v ods. 4, 6 a 7 ZoSS. Zmenu v osobe sudcu v dôsledku spojenia vecí na spoločné konanie ZoSS nepozná. Procesný inštitút spojenia vecí na spoločné konanie aplikovaný v predmetnej veci je upravený v § 112 ods. 1 O. s. p. Z jeho obsahu však osobitne nevyplýva, že spojenie vecí je dôvodom pre zmenu zákonného sudcu. Právna prax naopak považuje spojenie vecí za neprípustné v prípadoch, ak by ním malo dôjsť k zmene obsadenia súdu (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. Vydanie, C.H_BECK, str. 405). Ak by aj právnu úpravu v § 112 ods. 1 O. s. p. bolo možné považovať za dôvod pre zmenu zákonného sudcu, nebola splnená iná ústavná a zákonná podmienka kreovania zákonného sudcu, a to je pridelenie veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51 ods. 1 ZoSS).

JUDr. Zdenko ŠVÁRNY z dôvodu, že mu ako prvému napadla jedna z vecí spájaných na spoločné konanie. Sudca JUDr. Zdenko ŠVÁRNY však nebol vybraný náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR. .

sudca: (i) rozhoduje o spojení veci na spoločné konanie; (ii) rozhoduje v ďalšom konaní po spojení vecí (v spoločnom konaní). V danom prípade teda nebola splnená ani tá ústavná a zákonná podmienka, že k zmene zákonného sudcu došlo v súlade s rozvrhom práce. Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko sudca, ktorý v predmetnej veci rozhodol o spojení veci na spoločné konanie a ktorý bude rozhodovať v spoločnom konaní, nebol určený v súlade so zákonom a v súlade s rozvrhom práce, sme toho názoru, že došlo k porušeniu práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález: „1. Okresný súd MICHALOVCE uznesením sp. zn. 10 C 122/2013 zo dňa 19. 12. 2013 porušil právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. 2. Uznesenie Okresného súdu MICHALOVCE sp. zn. 10 C 122/2013 zo dňa 19. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zo samotnej sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. februára 2014 napriek poučeniu o neprípustnosti opravného prostriedku podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom odvolací súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené základným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, aby o ochrane namietaného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z toho, že sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, a to napriek poučeniu v ňom uvedenému, s ktorým sa nestotožnila a ktoré považovala za nesprávne, čo napokon uviedla aj v odôvodnení odvolania. Okresný súd odvolanie sťažovateľky spolu so spisom predložil Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako odvolaciemu súdu, v právomoci ktorého je o odvolaní rozhodnúť.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený vo veci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).