II. ÚS 131/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 131/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÁ MEDIÁLNA AGENTÚRA, s. r. o., Sládkovičova 7, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej konajú konatelia a advokáti JUDr. Martin Javorček a JUDr. Viliam Karas, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 38/2012 a jeho uznesením zo 6. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÁ MEDIÁLNA AGENTÚRA, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

Skutkovým základom sťažovateľovej žaloby bolo exekučné konanie začaté na návrh oprávneného – , (ďalej len „oprávnený“), proti trom povinným, pričom sťažovateľ bol povinným v 3. rade. Okresný súd Košice II ako exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Následne súdny exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie, upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok a predajom hnuteľných vecí. Sťažovateľ spolu s povinným v 2. rade podali proti exekúcii námietky, ktorým Okresný súd Košice II vyhovel. Na základe odvolania oprávneného, rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že uznesenie Okresného súdu Košice II potvrdil. Následne Okresný súd Košice II exekúciu uznesením zastavil, predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2008. V tejto súvislosti v sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza: „Okresný súd Košice II pri vydávaní poverenia porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to tým, že nepreskúmal dostatočne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie ani exekučný titul. Napriek tomu, že neboli splnené všetky zákonné podmienky pre výkon exekúcie, udelil exekútori poverenie. Uvedeným konaním a rozhodnutím, ktoré bolo následne zrušené ako nezákonné súd hrubo a závažne porušil svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho sťažovateľ utrpel škodu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza: «V dôsledku exekúcie a z toho vyplývajúceho zablokovania účtov a všetkého jeho majetku musel sťažovateľ oznámiť svojim veriteľom a spolupracujúcim spoločnostiam, že nie je schopný splácať svoje záväzky, stratil všetkých svojich klientov, dobré meno a reputáciu a jeho miesto na trhu nahradili iné spoločnosti. Pre sťažovateľa už objektívnej nebolo možné, aby obnovil svoju pozíciu z obdobia pred začatím exekúcie. V dôsledku pochybenia orgánu verejnej moci bol teda sťažovateľ nútený pozastaviť svoje podnikateľské aktivity, čo viedlo k jeho faktickej likvidácii. Tomuto vývoju zodpovedá aj momentálna ekonomická situácia sťažovateľa. Na výzvu súdu sťažovateľ dokladoval svoje majetkové pomery, kde špecifikoval, že eviduje vlastné imanie vo výške 38.226 EUR, pričom disponuje zostatkom na účte vo výške 14.234,20 EUR a eviduje jedno motorové vozidlo značky Octavia, rok výroby 2001. K tomu eviduje nevymožiteľnú pohľadávku vo výške 71.456,88 EUR a záväzok v sume 5.105,72 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že zloženie preddavku na trovy konania zo strany sťažovateľa je prakticky nerealizovateľné. Žiadny obchodný partner, či finančná inštitúcia by za súčasnej ekonomickej situácie nepožičala finančné prostriedky subjektu, ktorý ich nie je schopný splatiť, a ktoré výrazne prevyšujú jeho vlastné imanie.

Uloženie tejto povinnosti sťažovateľovi navyše v konkrétnych okolnostiach prípadu nemá svoje opodstatnenie a odporuje samotnému zmyslu a účelu zákona.»

Sťažovateľ poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bol zavedený inštitút preddavku na trovy konania, podľa ktorej hlavným účelom tohto inštitútu je prevencia proti šikanóznym návrhom. Sťažovateľ s poukazom na už uvedený skutkový stav argumentuje tým, že jeho žaloba nie je šikanózna a ani zrejme bezúspešná a že v prerokúvanom prípade nehrozí vznik trov vo výške, ktorá by zodpovedala povinnosti uloženej napadnutým uznesením zo 6. februára 2014.

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že dôsledkom napadnutého uznesenia je porušenie práva na prístup k súdu. Okresný súd podľa sťažovateľa nerešpektoval ani princíp proporcionality, ktorý sú v zmysle judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 112/2012, I. ÚS 207/2012) povinné súdy zohľadniť pri určení výšky preddavku na trovy konania.

Vzhľadom na predmet napadnutého konania bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. V kontexte tejto námietky sťažovateľ uvádza: „Súd uložením preddavku za okolností, ktoré sú uvedené vyššie, znemožnil žalovať subjekt zodpovedný za vznik škody a tak zabránil realizácii práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu pri vydaní poverenia na exekúciu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1... dohovoru... postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25 Cb/38/2012 zo 6. februára 2012 porušené bolo.

Uznesenie

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25 Cb/38/2012 zo 6. februára 2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo „postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25 Cb/38/2012 zo 6. februára 2012“, pričom žiada, aby ústavný súd takto označené uznesenie zrušil.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uvádza, že k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru malo dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn. 25 Cb 38/2012 zo 6. februára 2014. Zároveň k sťažnosti priložil uznesenie okresného súdu č. k. 25 Cb 38/2012-95 zo 6. februára 2014.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že uvedením dátumu vydania napadnutého uznesenia okresného súdu „6. februára 2012“ došlo k chybe v písaní, resp. k inej zrejmej nesprávnosti, pričom správne mal byť v petite uvedený dátum vydania napadnutého uznesenia „6. februára 2014“.

Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že uznesením okresného súdu č. k. 25 Cb 38/2012-95 zo 6. februára 2014 k zásahu do označeného základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K namietaným dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania. Ústavný súd zistil, že proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) tak, že konanie o dovolaní uznesením sp. zn. 4 Obdo 27/2014 z 28. mája 2015 zastavil z dôvodu, že nie je daná funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prerokovanie dovolania podaného sťažovateľom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením z 30. novembra 2015 zastavil konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd.

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa mohla opierať o § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania voči uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.