II. ÚS 13/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 13/2015­37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti , , zastúpenej advokátkou JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005, takto

rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. II. ÚS 13/2015 z 15. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 7. apríla 2005 na okresnom súde žalobu proti Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „žalovaný 1“), a (ďalej len „žalovaný 2“) „o neplatnosť zmluvy“. Prvé pojednávanie okresný súd nariadil až 11. februára 2008 a vo veci samej rozhodol rozsudkom 14. februára 2008. Po podaní odvolania odporcom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. júna 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom období bol okresný súd nečinný a pojednávanie konané až 24. júna 2011 odročil na neurčito z dôvodu, že je potrebné rozhodnúť o procesných návrhoch účastníkov. Napriek tomu, že okresný súd o týchto návrhoch rozhodol uznesením už 7. júla 2011, ďalšie pojednávanie určil až na 16. október 2012 a následné pojednávanie 6. decembra 2012 zrušil z dôvodu, že žalovaný 2 nemá vykázané doručenie a bude mu ustanovený opatrovník, hoci „mal vedomosť o nemožnosti doručovať listiny odporcovi v 2. rade minimálne od konca roku 2010, keď žiadal od navrhovateľky oznámenie inej známej adresy“.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj okresný súd, ktorý vo svojom podaní sp. zn. Spr. 2012/2015 z 27. februára 2015 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2015 uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vyplýva, že v predmetnej veci došlo opakovane ku zmene zákonného sudcu, čo možno kvalifikovať ako jeden z faktorov podmieňujúcich dĺžku trvania predmetného konania, nakoľko po zmene zákonného sudcu musel nový zákonný sudca vec opätovne naštudovať. Okrem toho je zo spisu zrejmé, že v období od 01. 08. 2013 boli vo veci prieťahy spôsobené aj nečinnosťou zákonnej sudkyne JUDr. Marcely Gandelovej. K ďalšiemu konaniu vo veci je potrebné uviesť, že sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová, ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci v období od 01. 08. 2013, sa listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto je zanikla ku dňu 31. 01. 2014. Následne bola vec dňa 24. 02. 2014 prikázaná opatrením predsedu súdu zákonnému sudcovi JUDr. Karolovi Posluchoví, avšak z dôvodu jeho preloženia Súdnou radou SR na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V musela byť predmetná vec opätovne opatrením predsedu súdu prikázaná na vybavenie novému zákonnému sudcovi, a to JUDr. Petre Priečinskej, ktorá vo veci koná bez prieťahov. Zároveň uvádzam, že v súčasnosti sú úkony vykonávané plynulo, bez prieťahov, pojednávanie dňa 02. 01. 2015 bolo odročené z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu na deň 31. 03. 2015.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bol chronologický prehľad procesných úkonov okresného súdu v tejto veci.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo 7. júla 2005, keď sťažovateľka ako žalobkyňa v 1. rade a žalobca v 2. rade Helembai Eugen podali žalobu proti žalovaným 1 a 2 „o neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“.

Dňa 7. septembra 2005 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku 1 000 Sk a tí ho zaplatili 21. septembra 2005. Dňa 5. októbra 2005 okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe, výzvu neprevzal „žalovaný 2“. Od 21. novembra 2005 až do 2. júna 2006 okresný súd cez register obyvateľov Banská Bystrica, Ústrednú evidenciu väzňov a Sociálnu poisťovňu Bratislava (ďalej len „inštitúcie“) zisťoval adresu bydliska žalovaného 2, ktorému zaslal žalobu na vyjadrenie opätovne 22. júna 2006.

Dňa 20. apríla 2007 doručil okresnému súdu Mgr. Kušnír, právny zástupca Slovenskej konsolidačnej, a. s., „návrh na zámenu účastníka konania“ na „ “, o ktorom okresný súd rozhodol 4. januára 2008 tak, že nepripustil zámenu účastníka na strane žalovaného v 1. rade.

Dňa 11. februára 2008 za účasti účastníkov konania sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. február 2008, keď bol vyhlásený rozsudok. Proti rozsudku okresného súdu podal 14. apríla 2008 odvolanie žalovaný 1. Dňa 17. júna 2008 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý 18. júna 2009 zrušil rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2008.

Dňa 15. januára 2010 okresný súd doručoval svoje uznesenie o nepripustení zámeny účastníkov zo 4. januára 2008 a 12. augusta 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a ďalších účastníkov oznámiť, či súhlasia so zámenou žalovaného v 1. rade. Od 27. októbra 2010 do 12. novembra 2010 okresný súd zisťoval cez inštitúcie pobyt žalovaného 2.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, ústavný súd dospel k záveru, že ich správanie podstatným spôsobom neprispelo k predĺženiu posudzovaného konania. Zúčastňovali sa všetkých nariadených pojednávaní a v roku 2014 podali aj sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu. Ani okresný súd neuviedol žiadne dôvody, ktorými by sa mali podieľať na doterajšej dĺžke konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov, okresný súd bol úplne nečinný takmer 13 mesiacov, t. j. od 7. decembra 2006, keď zaslal vyjadrenie žalovanej v 1. rade sťažovateľke, až do 4. januára 2008, keď rozhodol o nepripustení ďalšieho účastníka na strane žalovaných, alebo viac ako 15 mesiacov, t. j. od 7. júla 2011, keď pripustil toho účastníka do konania, ktorého predtým nepripustil do konania v roku 2008, až do 16. októbra 2012, keď sa uskutočnilo pojednávanie, nečinnosť bola zistená aj od 28. júna 2013 (pojednávanie) až do 9. decembra 2014 (pojednávanie), ktorú priznal aj samotný okresný súd. Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože jeho rozsudok zo 14. februára 2008, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky, bol zrušený krajským súdom v júni 2009. Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) zastáva názor, že takéto konanie už len vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne rozoberať aj iný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len s poukazom na celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože stav právnej neistoty nepriaznivo vplýva na jej psychický stav. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé, aby na zmiernenie jej nemajetkovej ujmy bola odškodnená formou finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €, ktorého výšku považuje za obvykle priznávanú Európskym súdom pre ľudské práva a ústavným súdom.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C 153/2005, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré sú spomínané v hodnotení jednotlivých kritérií, považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, a preto vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku rozhodnutia).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.