II. ÚS 13/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GATIAL s. r. o., Neresnícka cesta 6430, Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 106/2013 z 26. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka uvádza, že v konaní pred prvostupňovým aj druhostupňovým súdom namietala porušenie zákonnosti konania daňovými orgánmi, ktoré vydali chybné rozhodnutia, a na základe opísaného skutkového stavu bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch, keďže jej na základe nezákonného postupu prvostupňového a druhostupňového daňového orgánu bolo odňaté jej zákonné právo na uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 49 668,20 €. K porušeniu uvedených práv sťažovateľky malo dôjsť podľa jej tvrdenia pri vydávaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým sa najvyšší súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi svojho postupu a tento vysvetlil. Na základe toho je tento napadnutý rozsudok podľa sťažovateľky nepreskúmateľný. Podľa sťažovateľky je najvyšší súd povinný každé svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, preto aj v tomto prípade mal uviesť dôvody svojho rozhodnutia bez ohľadu na to, že sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí prvostupňového súdu. Sťažovateľka tvrdí, že tým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, bol jej účelovo odopretý dôvodný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2010, ktorý mu vyplýval ex lege.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález: „1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. 5 Sžf/106/2013 z 26. marca 2015 bolo porušené základné právo Sťažovateľa, obchodnej spoločnosti GATIAL s. r. o., so sídlom: Neresnícka cesta 6430, 960 01 Zvolen, IČO 45002142, zap. v OR OS Banská Bystrica, odd. Sro. vl. č 17175/S, vyplývajúce z ustanovení zákona číslo 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (Ústava Slovenskej republiky) a to druhého oddielu článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky − práva vlastniť majetok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a piateho oddielu článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky − práva podnikať a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. 5 Sžf/106/2013 z 26. marca 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti GATIAL s.r.o., so sídlom: Neresnícka cesta 6430, 960 01 Zvolen, IČO 45002142, zap. v OR OS Banská Bystrica, odd. Sro. vl. č 17175/S trovy konania vo výške 279,66 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Márie Kuttnerovej, vedený v .“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje nepreskúmateľnosťou rozsudku najvyššieho súdu. Nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku podľa sťažovateľky spočíva v nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia, pretože najvyšší súd sa stotožnil s rozhodnutím krajského súdu bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi svojho postupu a tento vysvetlil.

V súvislosti s namietaným porušením práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 519/2012, IV. ÚS 214/2011, II. ÚS 111/2010, II. ÚS 127/07).

Najvyšší súd. . . po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu. . ., po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi.

. sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku Krajského súdu a preto sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a na zdôraznenie uvádza, že je nevyhnutné pre účely § 49 ods. 1 a nadväzne § 51 ods. 1 zákona o DPH, kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t. j. preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaneného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúra) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie.

z daňovej kontroly na vyjadrenie sa do ôsmich pracovných dní daňovému subjektu. Najvyšší súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.

faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Dôvodom na vydanie dodatočného platobného výmeru. . . (prvostupňové rozhodnutie) boli výsledky zistenia daňovej kontroly, ktoré boli obsahom protokolu. . . Protokol spolu s dodatkom bol prerokovaný so žalobcom dňa 27. 08. 2012. Prvý dôvod, pre ktorý nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za obdobie november 2010 bola skutočnosť, že žalovaný neuznal právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr dodávateľa žalobcu spoločnosť , č. 10VF1101 zo dňa 02. 11. 2010 a č. 10VF1103 zo dňa 30. 11. 2010.

. . Správca dane spoločnosti zaslal správcovi dane žalobcu protokol na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty kontrolovaného daňového subjektu − zo dňa 27. 04. 2012 za kontrolované obdobie november 2010. Z uvedeného protokolu vyplýva, že predmetom kontroly boli dodávky toho istého tovaru (second hand), ktorý mal byť dodaný aj žalobcovi na základe vyššie uvedenej faktúry č. 10VF1101 a taktiež aj faktúry za uskladnenie tovaru (č. 10VF1103). V predmetom protokole správcu dane spoločnosti prijal správca dane záver, že zdaniteľné obchody medzi dodávateľskými spoločnosťami , , a kontrolovaným daňovým subjektom neboli reálne uskutočnené a taktiež neboli reálne uskutočnené ani obchody medzi spoločnosťou . a jeho odberateľom spoločnosťou GATIAL, s. r. o. Správca dane konštatoval, že tovar reálne nedodal, ale iba vystavil faktúry za dodanie tovaru. Spoločnosť preto musí zaplatiť daň z pridanej hodnoty z vystavenej faktúry.

. . spochybňujú dodanie tovaru a služieb uvedeného vo faktúrach zo dňa 02. 11. 2010 a 30. 11. 2010 spoločnosťou žalobcovi. Žalobca v konaní nepreukázal hodnoverne, že došlo k uskutočneniu sporných zdaniteľných plnení od uvedeného dodávateľa a nepreukázal ani splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr. Samotné faktúry, ktoré predložil daňovej kontrole žalobca, nepostačujú pre uplatnenie nadmerného odpočtu, pretože musí dôjsť aj k reálnemu nadobudnutiu tovaru, ktorý je deklarovaný vo faktúrach.

konaní nepredložil relevantné dôkazy, ktorými by dokladoval reálne nadobudnutie tovaru od spoločnosti a následne reálne uskutočnený predaj a prepravu tovaru z tuzemska do Maďarska.

o výkone kontroly odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 vypracovaný dňa 06. 08. 2012 a tento bol poslaný žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu, ktorú si žalobca prevzal dňa 07. 08. 2012. Žalobca doručil dňa 16. 08. 2012 správcovi dane vyjadrenie k protokolu o kontrole dane z pridanej hodnoty a po tomto správca dane vypracoval dodatok k protokolu dňa 24. 08. 2012.

Daňová kontrola bola takto ukončená podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. dňom prerokovania protokolu spolu aj s jeho dodatkom so žalobcom dňa 27. 08. 2012. V ustanovení § 15 ods. 10 nie je stanovená povinnosť správcovi dane, aby vypracovaním dodatku dal tento rovnako ako aj samotný protokol z daňovej kontroly na vyjadrenie sa do ôsmych pracovných dní daňovému

daňovým subjektom. Toto sa stalo aj v danom prípade. Žalovaný neporušil ani ustanovenia § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. V prípade daňovej kontroly postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom, o čom svedčí najmä upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 14. 02. 2011, zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 18. 02. 2011 (predloženie dokladov zo strany žalobcu a to dodávateľských faktúr a výdavkových a príjmových pokladničných dokladov), zápisnica zo dňa 29. 12. 2011 (upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly), výzva na vyjadrenie sa k protokolu na jeho prerokovanie zo dňa 06. 08. 2012, ako aj zápisnica z prejednania protokolu a dodatku zo dňa 27. 08. 2012. Správca dane v protokole, v dodatku k protokolu, ako aj v rozhodnutí uviedol a vyhodnotil všetky podstatné doklady, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.

protokol o daňovej kontrole, vykonaný správcom dane Daňový úrad Košice, pobočka Sobrance, u dodávateľa žalobcu . (závery uvedené vyššie v odôvodnení rozhodnutia), pričom skutočnosti zistené v záveroch tohto dôkazu žalovaný nijakým spôsobom nevyvrátil. Taktiež správca dane vyhodnotil správne aj dôkazy získané od maďarskej daňovej správy o deklarovaných odberateľoch žalobcu (maďarské spoločnosti . a spoločnosť .) a následne aj o ďalších odberateľoch od uvedených maďarských spoločností (rumunské spoločnosti

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 56/2013-29 z 22. mája 2013 ústavný súd konštatuje, že sa krajský súd v dostatočnej miere vysporiadal s prerokúvanou vecou. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zohľadňujúc aj osobitné ustanovenia jednak zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení v rozhodnom čase, ako aj zákona o správe daní a poplatkov a po preskúmaní veci a postupu žalovaných správnych orgánov žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby neboli v rozpore so zákonom. Svoje rozhodnutie potom ďalej v odôvodnení riadne rozviedol.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s právnym názorom krajského súdu v celom rozsahu, považujúc posúdenie veci za správne.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením práv podľa ústavy a dodatkového dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nie je príčinná súvislosť. Porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu nemôže nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje (napr. II. ÚS 92/2012, II. ÚS 52/08, IV. ÚS 312/08). O takýto postup išlo aj v predmetnej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať postup a rozhodnutie krajského súdu a s ním súvisiaci postup správnych orgánov uplatnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi a spôsobom, ktorý je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný.