II. ÚS 132/2013

1. Sťažnosti nevyhovuje.

2. Ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Martinovi Olosovi p r i z n á v a odmenu v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov), ktorú j e p o v i n n á uhradiť Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta JUDr. Martina Olosa, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 22. apríla 2013, pre porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, v spojení s čl. 20 ods. 1 a v spojení s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) o. i. aj postupom a uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 PP 7/2010 z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 132/2013­6 zo 14. februára 2013 prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.

1.2 Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Na odôvodnenie svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Protiústavnosť napadnutých uznesení Okresného súdu Levice vidím v extrémne formalistickej aplikácii a interpretácii ust. § 556 ods. 1 Tr. por. a § 3 vyhl. MS SR 93/2012 v dôsledku čoho bol sťažovateľ zaviazaný k poplatkovej povinnosti v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy, hoci poplatková povinnosť reálne nevznikla. Neakceptovateľná a neospravedlniteľná interpretácia relevantných ustanovení zákona zapríčinila bezdôvodné obohatenie sa štátu na úkor sťažovateľa vo výške 200,­ eur za procesné rozhodnutie o dovolaní odmietnuté pre neprípustnosť, čo zjavne odporuje zmyslu a účelu poplatkovej povinnosti ako paušálnej náhrady za štátom vynaložené prostriedky na pojednávania o merite veci. Porušenie ústavného zákazu priamej negatívnej diskriminácie titulom účastníctva v trestnom konaní bolo zavinené nerovnakým prístupom a postupom ako v (analogickej) situácii pri poplatkovej povinnosti v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. v p. z. kde je neprípustné spoplatňovanie (nemeritórnych) procesných rozhodnutí ako v danom trestnom prípade, preto sú napadnuté uznesenia vecne nesprávne, protiústavné a nespravodlivé v rozpore s právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) v spojení s porušením majetkových práv (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dod. protokolu č. 1 k dohovoru) v spojení s čl. 59 ods. 2 ústavy i zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2, 4 ústavy či čl. 14 dohovoru v neprospech sťažovateľa ako poplatníka. Okresný súd Levice absolútne neprípustne vyložil ust. § 556 ods. 1 Tr. por. na sankčnom princípe, ibaže skutočne a správne mal aplikovať a interpretovať toto ustanovenie na reparačnom, resp. reštitučnom (restitutio in integrum) princípe, preto sa dopustil svojvôle a nespravodlivosti v zmysle summum ius, summa iniuria v rozpore s princípom spravodlivej súdnej ochrany a spravodlivého súdneho procesu. Na margo OS Levice tvrdenému účelu ust. § 556 ods. 1 Tr. por. k bráneniu podávať nedôvodné mimoriadne opravné prostriedky dodávam, že vyrubovať ex post poplatkovú povinnosť nemožno ani reálne ani teoreticky pripisovať tomuto údajnému účelu, keďže mimoriadne opravné prostriedky možno podávať neobmedzene (i opakovane) a poplatková povinnosť tomu vôbec účinne a efektívne nezabraňuje, ak sa vyrubuje ex post. (...)

2. Ústavnému súdu bolo 16. marca 2015 doručené vyjadrenie okresného súdu k podanej sťažnosti. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vytýka tunajšiemu súdu, že absolútne neprípustne vyložil ustanovenie § 556 odsek 1 Trestného poriadku na sankčnom princípe, pričom správne mal aplikovať a interpretovať toto ustanovenie na reparačnom, resp. reštitučnom princípe, a preto sa dopustil svojvôle a nespravodlivosti, K tomuto tvrdeniu je potrebné uviesť, že Trestný poriadok v prvej vete ustanovenia § 556 odsek 1 celkom jasne stanovuje, že ten kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu na obnovu konania a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom.

Z uvedeného vyplýva, že každý obvinený bez výnimky je za predpokladu podania celkom bezvýsledného dovolania povinný zaplatiť trovy dovolacieho konania, a to bez ohľadu na prípadný nárok obvineného na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu, ktorý má vplyv len pri rozhodovaní o náhrade odmeny a hotových výdavkov obhajcovi ustanovenému v súvislosti

súd. O celkovej bezvýslednosti podania dovolania možno preto hovoriť iba vtedy, ak od počiatku bolo nepochybne zrejmé, že dovolaniu nemožno vyhovieť, tj. z dôvodu zjavného zmeškania zákonnej lehoty na podanie dovolania alebo podania dovolania nepríslušnou

je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371, nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1, dovolanie ani po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedené v § 374 ods. 1 alebo 2,

podania dovolania tunajší súd považuje za bezvýsledné, nakoľko zjavná neopodstatnenosť, a tým aj bezvýslednosť, takéhoto dovolania totiž vyplýva priamo zo zákona. V predmetnom prípade súd poukazuje na ustanovenie § 368 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. Takýmto rozhodnutím sa rozumie:

Trestného poriadku). V prípade, ak obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený v konaní o dovolaní, neposkytol odsúdenému potrebnú právnu pomoc a nepoučil ho o vyššie uvedených ustanoveniach zákona (tak ako to uvádza sťažovateľ v podanej sťažnosti), nemožno túto skutočnosť považovať za porušenie ústavných práv sťažovateľa tunajším súdom.

V predmetnej veci je potrebné tiež poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 21/2012­12, v ktorom je okrem iného uvedené, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa č1. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Vzhľadom na uvedené, sťažnosťou napadnuté uznesenie tunajšieho súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo bol daný dôvod na to, aby bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov dovolacieho konania štátu, a teda má za to, že napadnuté

uznesenie

súdu nemožno považovať za protiústavné a arbitrárne. Skutočnosť, že posúdenie veci tunajším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa sama o sebe porušenie práv sťažovateľa nezakladá.“

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 59 ods. 1 a 2 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne. Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Všeobecne k predmetu sťažnosti

9. Najvyšší súd uznesením odmietol podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 41/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) vydanému v konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vedenom na okresnom súde. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol: „Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. V zmysle § 368 ods. 2 Tr. por. sa právoplatným rozhodnutím rozumie: a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a/ až g/, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Nitre, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného proti zamietnutiu návrhu matky obvineného o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie v zmysle ust. § 368 ods. 2 Tr. por. nie je prípustné. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. f/ Tr. por. dovolanie obvineného , ako neprípustné, na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

12. Osožné je na tomto mieste pripomenúť, že sťažovateľ v minulosti brojil pred ústavným súdom proti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 553/2012 zo 7. novembra 2012 odmietol sťažovateľovu sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol: „Podľa § 576j ods. 2 Trestného poriadku (tento sa stal súčasťou Trestného poriadku na základe tej istej novely a predstavuje intertemporálnu normu upravujúcu režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva, pozn.) súdne konanie, okrem konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011. Sťažovateľ v nadväznosti na § 576j ods. 2 Trestného poriadku zastáva názor, že najvyšší súd mal v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 36/2012 použiť ustanovenia Trestného poriadku (§ 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku) účinné do 31. augusta 2011, pričom aplikáciu týchto ustanovení spája s dňom vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 41/2010 z 29. septembra 2010). S týmto názorom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Z textu § 576j ods. 2 Trestného poriadku totiž zjavne vyplýva, že použitie ustanovení Trestného poriadku účinných do 31. augusta 2011 prichádza do úvahy pri súdnych konaniach začatých pred 1. septembrom 2011, avšak s výnimkou konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ku ktorým patrí aj konanie o dovolaní, o ktoré v danom prípade ide. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľa podané najvyššiemu súdu prostredníctvom okresného súdu 30. mája 2012, teda po 1. septembri 2011. Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd postupoval správne, keď v napadnutom konaní pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa z 30. mája 2012 aplikoval ustanovenia § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného v čase konania o dovolaní (§ 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného od 1. septembra 2011). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. júla 2012 a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ako aj ďalších článkov ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.“

Aplikácia popísaných záverov na napadnuté uznesenie okresného súdu

16. Prizmou predostretých konklúzií je nutné posudzovať aj napadnuté uznesenie okresného súdu.

17. Na základe už citovaných právnych noriem Trestného poriadku a uznesenia najvyššieho súdu okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: „Podľa § 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 93/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania, paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 556 odsek 1 zákona, ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je 200 eur. Z titulu podanej sťažnosti súd preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku v zmysle § 192 odsek 1 Trestného poriadku. Z príslušného spisového materiálu súd zistil, že odsúdený podal sťažnosť ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote (keďže sa spravoval nesprávnym poučením o opravnom prostriedku), avšak sťažnosť nie je dôvodná. Súd nezistil žiadne pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania podľa § 556 odsek 1 Trestného poriadku, keďže uznesením vydaným dňa 04.07.2012 pod sp. zn. 1 Tdo 36/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písmeno f/ Trestného poriadku, dovolanie obvineného , ako neprípustné, na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.

18. Ak platí, že v prípade sťažovateľa išlo o celkom bezvýsledne podané dovolanie a okresný súd rozhodol napadnutým uznesením v súlade s týmto skutkovým stavom i v súlade s § 556 ods. 1 Trestného poriadku, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu podľa názoru ústavného súdu reflektuje ťažiskové premenné v tejto veci spôsobom, ktorý je aj vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu k predmetnej veci (k otázke celkom bezvýsledne podaného dovolania v sťažovateľovej veci) logický a nearbitrárny, potom nemožno toto napadnuté uznesenie okresného súdu vnímať ako rozhodnutie orgánu verejnej moci porušujúce ústavné práva a slobody sťažovateľa.

19. Konštatácia napĺňajúca predchádzajúci bod činí za dosť otázke porušenia/neporušenia predovšetkým označených procesných ústavných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 ústavy ), ale aj jeho hmotných ústavných práv, ktorých porušenie namieta.

20. Pre vyčerpávajúce posúdenie porušenia/neporušenia hmotných ústavných práv sťažovateľa (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) je však potrebné venovať pozornosť otázke, či príslušná právna úprava neumožňovala príslušnému súdu upustiť od uloženia povinnosti nahradiť štátu trovy konania o dovolaní, resp. či bolo možné vzhľadom na špecifiká danej veci vyvažovať záujem na ochrane sťažovateľovho práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) a záujem štátu na úhrade trov takého konania, kde všeobecný súd rozhodoval o celkom bezvýsledne podanom dovolaní v rámci trestného konania.

21. Ústavný súd hodnotí, že zákonom konštruovaná povinnosť nahradiť štátu trovy konania o dovolaní podanom celkom bezvýsledne nie je ničím iným než štátnym poplatkom, na ktorý pamätá čl. 59 ústavy.

23. Vo všeobecnosti platí, že trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). Ak však bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu (i) trovy spojené s výkonom väzby, (ii) trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody, (iii) vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu, a (iv) paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát [§ 555 ods. 1 písm. a) až d) Trestného poriadku]. Podľa § 1 vyhlášky paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 555 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v trestnom konaní, v ktorom (i) bol vydaný trestný rozkaz, ktorý sa stal právoplatným, je 60 eur, (ii) sa rozsudok stal právoplatným po vykonaní konania o dohode o vine a treste, je 80 eur, (iii) sa rozsudok stal právoplatným po vykonaní hlavného pojednávania, je 120 eur.

24. Z § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vyplýva, že povinnosť obžalovaného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného nahradiť paušálnou sumou 120 eur trovy trestného konania, ktoré znáša štát, pokrývajú celé trestné konania (od predsúdneho konania cez súdne konanie zahŕňajúce konanie súdu o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch až po vykonávacie konanie).

27. Akokoľvek, povinnosť nahradiť štátu trovy trestného konania v zmysle Trestného poriadku sú zásahom do ústavou chráneného základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorý je však aprobovaný čl. 59 ústavy, ale najmä čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd. Pre konštatovanie ústavnej konformity takéhoto zásahu musí byť tento proporcionálny sledovanému cieľu (t. j. záujem štátu na vyberaní poplatkov za úkony a konania orgánov verejnej moci, v tomto prípade všeobecných súdov).

28. Ustanovenie § 556 ods. 1 Trestného poriadku nepamätá na § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Povinnosť nahradiť trovy štátu za konanie o celkom bezvýsledne podanom dovolaní je ukladaná obligatórne a príslušný súd (§ 559 Trestného poriadku) nemá možnosť úvahy, či povinnosť nahradiť tieto trovy podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku dotknutému subjektu uloží alebo od jej uloženia upustí. Taktiež príslušný súd nemá v zmysle § 3 vyhlášky moderačné právo, čo sa týka výšky ukladanej sumy, ktorá tvorí náhradu trov štátu.

29. Všeobecný súd rozhodujúci o uložení povinnosti nahradiť trovy trestného konania štátu zo strany odsúdeného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, nemôže ani v prípade súčasnej aplikácie § 556 ods. 1 Trestného poriadku a § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vyvažovať súkromný záujem odsúdeného na ochrane základného práva vlastniť majetok na jednej strane a záujem štátu na vyberaní poplatkov (náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosť všeobecných súdov v trestnom konaní na strane druhej. Vyváženie v tomto smere uskutočnil samotný zákonodarca preferovaním záujmu štátu na vyberaní poplatkov (náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosť všeobecných súdov v trestnom konaní.

35. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým uznesením okresného súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru.

36. Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia (ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ žiadne z týchto kvalifikovaných kritérií vo svojej sťažnosti explicitne ani neuvádza). V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti. Napadnuté uznesenie okresného súdu by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože povinnosť náhrady trov trestného konania podľa Trestného poriadku všeobecný súd ukladá obligatórne každému subjektu, pokiaľ sú splnené Trestným poriadkom ustanovené podmienky, a všeobecný súd nemá možnosť znevýhodniť konkrétnu fyzickú osobu v porovnaní s inými subjektmi v rovnakej situácii (t. j. v situácii, kde došlo k naplneniu zákonných podmienok pre uloženie povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania), keďže všeobecný súd nedisponuje priestorom pre úvahu, či povinnosť náhrady trov trestného konania uloží alebo neuloží.

41. Ústavný súd pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

42. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2013 (prevzatie právneho zastúpenia a doplnenie sťažnosti).

43. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa rovná sume 7,81 eura).

44. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur). Právny zástupca v konaní pred ústavným súdom nepreukázal, že by bol daňovým subjektom registrovaným pre DPH.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 275,96 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.