II. ÚS 132/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“, v sťažnosti aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 104/2013-438 z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažovateľ bol účastníkom konania – žalobcom právoplatne skončeného konania proti žalovanému: ... o zaplatenie 829.847,97 Eur s prísl., konanie ktoré bolo vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10 C/391/2007 a na Krajskom súde v Trnave ako súde odvolacom pod sp. zn. 10 Co/104/2013. ... Rekapitulujúc základný skutkový rámec v najdôležitejších skutočnostiach, Sťažovateľ uvádza: - dňa 02. 11. 2000 bol medzi a fyzickou osobou – podnikateľom:

bol vyhlásený konkurz na majetok fyzickej osoby (ďalej len „Úpadca“), - dňa 27. 10. 2004 mestské zastupiteľstvo uznesením schválilo prevod pozemkov (ktoré boli predmetom vyššie uvedených nájomných zmlúv) obchodnej spoločnosti , a to aj napriek tomu, že správca Úpadcu vyzval mesto, aby vyzvalo správcu Úpadcu na uplatnenie predkupného práva, - do 27. 10. 2004 a ani do dňa uzavretia kúpnej zmluvy na pozemky s kupujúcim , správcu Úpadcu na uplatnenie predkupného práva nevyzvalo, - Úpadcovi tak vznikla škoda predstavujúca znalecky určený rozdiel hodnoty nehnuteľností – stavieb bez pozemkov a s pozemkami (inak povedané – v prípade, že by Úpadca nadobudol aj pozemky pod svojimi stavbami, trhová hodnota týchto stavieb by sa výrazne zvýšila), - pohľadávka zo zodpovednosti za škodu bola v konkurznom konaní ako majetok Úpadcu speňažená a veriteľom tejto pohľadávky je v súčasnosti Sťažovateľ.

. . Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ ako odvolací súd (a ani súd prvého stupňa) sa v rozhodnutí nezaoberal podstatnými, v konaní substancovanými, právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami a to: - či porušilo zmluvné predkupné práva keď do rozhodnutia mestského zastupiteľstva o odpredaji pozemkov nevyzvalo správcu (a ani Úpadcu) na uplatnenie

- ak predkupné právo úpadcovi nezaniklo a ani neprešiel jeho výkon na správcu, ako sa mohlo realizovať toto predkupné právo úpadcom, keď oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu prešlo na správcu. V Rozhodnutí Porušovateľa absentuje akékoľvek posúdenie úkonu primátora , ktorý v rozpore s prijatým uznesením mestského zastupiteľstva vyzval na uplatnenie predkupného práva Úpadcu (nie správcu). Takýto úkon primátora, ktorý je v rozpore s prejavenou vôľou mesta (odpredať pozemky, na ktoré sa vzťahovalo zmluvné predkupné právo Úpadcu, tretej osobe, a to obchodnej spoločnosti ), je absolútne neplatným právnym úkonom (k tomu porov. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2286/2009).

Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd potom musí prihliadať ex offo. Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ nedal odpoveď na otázky právne a skutkovo relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku. Rozhodnutie v žiadnom prípade nedalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho (a v súdnom konaní uvedeného) základného a rozhodujúceho právneho problému – otázky platného vyzvania na uplatnenie predkupného práva a otázky výkonu predkupného práva úpadcu po vyhlásení konkurzu. Zmiešavanie otázky rozsahu konkurznej podstaty s oprávnením na výkon predkupného práva robí nedostatočnú odpoveď súdu zároveň celkom nezrozumiteľnou, a tým aj Rozhodnutie nepreskúmateľným. Ani len samotný žalobca (Sťažovateľ) netvrdil, že predkupné právo predstavuje majetkovú hodnotu úpadcu, ktoré by predstavovalo majetok, ktorý je ako majetok podliehajúci konkurzu potrebné zapísať do súpisu majetku úpadcu s možnosťou následného speňažovania, preto argumentácia súdu, že predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty a nie je postihnuteľné exekúciou, je bezpredmetné a zo strany súdu celkom difúzne.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález: „Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 104/2013-438 zo dňa 25. 02. 201 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/104/2013-438 zo dňa 25. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania vo výške 340,90 EUR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, sa uvádza: «Krajský súd v Trnave ako súd odvolací. . . preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo veci samej vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), ale v časti trov konania je nepreskúmateľný a preto je v tejto časti potrebné ho zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, pretože nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou ním zvolený spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.), ale pre úplnosť sa žiada ešte doplniť (druhá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. in fine)

, uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. Z-2-3 K200-96-260 zo dňa 14. 5. 2002 bol za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený . Dňa 28. 2. 2005 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou

Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, právo a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok (2). Do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia, colná zábezpeka do výšky colného dlhu, mzda a obdobné príjmy. 1a) Majetok slúžiaci na podnikateľskú činnosť z podstaty nie je vylúčený (3). Vo vyššie citovanom ustanovení § 6 ods. 3 ZKV je negatívne vymedzená konkurzná podstata tak, že do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia. Podľa § 113 z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) môže exekútor vykonať exekúciu aj postihnutím iného majetkového práva, ktoré je prevoditeľné a nie je peňažnou pohľadávkou ani právom, ktoré patrí len povinnému

podstaty. S poukazom na to žalovaný teda nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi, nakoľko takúto povinnosť voči správcovi nemal, keďže predkupné právo nepatrí do podstaty a výkon práv a povinností spojených s predkupným právom správcovi

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 250/09).

poukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza: „Uznesením Mestského úradu z 27. 10. 2004 č. uznesenia Mestské zastupiteľstvo v schválilo prevod vlastníctva nehnuteľnosti pozemkov, a to parcela č. 68/1, 68/8, 182/10 a 182/11 za kúpnu cenu 606,- Sk za m2.

Súčasne mal predložiť vyhlásenie správcu konkurznej podstaty, že predkupné právo si neuplatňuje. Správca konkurznej podstaty so žalobcom uzatvoril zmluvu o postúpení súboru pohľadávok dňa 2. 2. 2007, pričom prílohu tejto zmluvy tvorila špecifikácia súboru B ostatné pohľadávky.

Súd uzatvoril, že zmluva a špecifikácia súboru B, ostatné pohľadávky sú platným právnym úkonom, pretože boli uzatvorené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. V danom prípade pre posúdenie veci bolo potrebné vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Vzhľadom na vyslovený právny názor Krajského súdu v Trnave (č. k. 10 Co 52/2010-215 z 22. júna 2010, pozn.), ktorým je tunajší súd viazaný, uvádza, že predkupné právo ako právo neprevoditeľné a výlučne patriace oprávnenej osobe nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí do konkurznej podstaty. Vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty. To znamená, že žalovaný nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi konkurznej podstaty. V danom prípade chýba príčinná súvislosť medzi porušením povinností a škodou. Účelom konkurzného konania je speňaženie majetku úpadcu za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľom úpadcu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení aktuálneho zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (predovšetkým § 6 uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované.

Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľka, argumentujúc v sťažnosti nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou napadnutého rozsudku, domnievala, že sa jej „ako účastníkovi konania... postupom súdu odňala reálna možnosť pred ním konať“, mala možnosť podať dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde zakladá ďalší dôvod na odmietnutie jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť. V tejto súvislosti, odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011), ústavný súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej aj v prípade procesného rozhodnutia o dovolaní (dovolací súd ho odmietne ho ako neprípustné) dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu a začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) za podmienky, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutiami oboch súdov (odvolacieho aj dovolacieho).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016